SND: Simon Boccanegra po druhé

Simon Boccanegra v Bratislave: ani ryba, ani rak

Poslednou premiérou sezóny Opery Slovenského národného divadla bola opera Giuseppe Verdiho Simon Boccanegra. Jej naštudovanie na našej prvej scéne pôsobí umelecky zdarne, no nezaujímavo.

Temný, až ponurý príbeh o politických intrigách a jej sekundárnych negatívnych efektoch okolo korzára a dóžu Simona Boccanegru zaujíma vo Verdiho tvorbe osobité miesto. Dielo nie je také veľkolepé ako ďalšia veľká opera, Aida. Je menej obľúbené ako Rigoletto, Trubadúr či La traviata, no v operných domoch sa uvádza pravidelne. Sám Verdi Boccanegrov príbeh opísal ako „príliš smutný a pustý“. Má zložitý dej, bez znalosti kontextu sa synopsia ľahko rozpadne. Navyše v nej nie sú árie, ktoré by boli všeobecne známe z koncertných pódií. Napriek tomu ide o dielo zrelého Verdiho a má v sebe veľa potenciálu, ktorý sa dá zužitkovať.

Hudba v Boccanegrovi nie je priamočiara a nepôsobí na bezprostredný dojem. To bol hlavný dôvod prekomponovania opery: Verdi bol v hudobnej reči pokrokovejší než vtedajšie obecenstvo. V takomto svetle ju videli aj tvorcovia inscenácie v Slovenskom národnom divadle. Tretie bratislavské naštudovanie operu ponechalo v kontexte doby, no vsunulo do nej moderné prvky pre priblíženie sa divákovi. O tejto problematike a jej (ne)vhodnosti sa diskutuje v celom opernom svete a názory sa rôznia. Simon Boccanegra by sa tak dal vidieť ako historická opera s dejom v štrnástom storočí, alebo ako príbeh s rovnakou zápletkou a morálnymi otázkami vsadený do súčasnej spoločnosti. Režisér Marián Chudovský sa rozhodol o akúsi fúziu týchto dvoch možností a výsledkom nie je s určitosťou ani jedno, ani druhé.

Scény na javisku disponujú dostatkom kulís. Kde nie sú, tam sa kladie väčší dôraz na herecké umenie protagonistov. Fiescov palác reprezentujú kamenné monolity, veľa sa pracuje s historickými predmetmi v presklených skriniach (pocit múzea umocňujú aj laná s tyčami, ktoré bežne zabraňujú vstupu do zakázaných oblastí). Pri prázdnejšej scéne sa účinne pracuje so svetlom s rôznymi farebnými odtieňmi, ktoré sa nezriedka otáčajú aj na divákov v sále. Pri stavaní scény sa režisér a ostatní mohli inšpirovať zo záznamu Simona Boccanegru z roku 2010 počas Verdiho festivalu v Parme s Leom Nuccim v réžii Tiziana Manciniho. Viaceré scény – palác, hra so svetlom – majú podobné.

Boccanegrov príbeh plynie jednoliato bez výraznejšieho prerušenia. Divák tak ľahšie ostáva v deji a nestráca sa, no negatívom je slabý kontrast medzi prológom a prvým dejstvom, kde sa posun príbehu o mnoho rokov dopredu stiera. Inak dobre uchopená apercepcia sa tu stráca; kým divák vojde do kontextu, môže mať problém rozumieť úmyslom režiséra.

Kostýmy sú jednoduché a vkusné, no zapadajú skôr do romantických opier s dejom neskorších storočí. Moderných prvkov je v príbehu viacero: Jedným z prvých výrazných je laserový ukazovateľ, ktorý používa Paolo Abliani, tabuľa s vysvietenou fotografiou starej budovy, neskôr plátno s modrými frekvenčnými vlnami ako pripomienka morského prostredia v Janove. Naštudovanie sa však tvárilo v kontexte svojej doby, preto tieto prvky vnímame skôr rušivo – akoby Paolovi nestačila nejaká palica a vytlačený plagát paláca na stene. V istých chvíľach mohli diváci vnímať tri časové vrstvy: príbeh zo štrnásteho storočia, obleky typické pre devätnáste storočie a techniku zo súčasnej doby.

Celkový dojem z naštudovania zlepšujú umelci. Po dlhšom čase medzi hlavnými postavami prevažujú interní sólisti, v druhej premiére boli v pomere 3:2 (o prvej premiére píšeme tu). Celá produkcia bola bez ohľadu na pracovný vzťah k divadlu česko-slovenská. Hudobne Simona Boccanegru naštudoval a orchester dirigoval Martin Leginus, v Česku známy ako už bývalý hudobný riaditeľ Štátnej opery v Prahe. Orchester pod jeho vedením znel vyrovnane, mal príjemný zvuk a pri spomienke na nedávne kauzy môžeme povedať, že išlo o nadštandardný výkon (aj keď po viacerých avantúrach ťažko presne určiť, kde vlastne štandard je).

Simona Boccanegru v druhej premiére stvárnil Daniel Čapkovič, ktorý na scéne dominoval. Jeho hlas mal širokú paletu farieb, istejšie znel v hromadných scénach. V menšom obsadení znel s občasným napätím; v takýchto prípadoch mierne nedostatky vyvažoval herecky.

Herecky dobrý bol aj Jozef Benci v postave Jacopa Fiescu, no pri speve bolo počuť jeho výškové limity a slabší prednes ťažkých fráz, ktoré mali preveriť jeho kondíciu.

Filip Tůma ako Paolo Abliani zaujal dobrým frázovaním a efektným hereckým vystupovaním.

Tenoristovi Tomášovi Juhásovi (Gabriele Adorno) verdiovské opery sedia a jeho výber do tohto spracovania bol dobrým rozhodnutím.

Jedinou ženou medzi hlavnými postavami bola Eva Hornyaková ako Amelia Grimaldi. Zo začiatku znela neisto a orchester ju pri nižších tónoch prezvučil, no najmä v druhej polovici opery ťažila z ponúkaných možností jediného sólového ženského spevu.

Drobné nuansy v interpretácii či v technike v opere prehliadajme. Simon Boccanegra je hudobne náročná opera. Rovnomenný hrdina je na scéne väčšinu času a jeho predstaviteľ musí mať výbornú divadelnú kondíciu. Basistu potrápia dychovo náročné frázy a vysoké tóny. Takmer všetky postavy využívajú celý svoj rozsah a nezriedka idú proti rytmu orchestra, na neprízvučné doby alebo do iného tempa. V tomto zhovievavejšom kontexte bola druhá premiéra remeselne zvládnutá na vysokej úrovni. Potenciál Simona Boccanegru však zostal nevyužitý. Temný dramatický príbeh si musí divák uchopiť vo svojej fantázii, nie na javisku.

 

Hodnotenie autora recenzie:
hudobné naštudovanie: 85 %
réžia, scéna, kostýmy: 45 %

Giuseppe Verdi:
Simon Boccanegra
Hudebné naštudovanie: Martin Leginus
Dirigent: Martin Leginus (alt. Dušan Štefánek)
Réžia: Marián Chudovský
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajster: Pavel Procházka
Dramaturgia: Pavol Smolík
Orchester a zbor Slovenského národného divadla
Premiéra 20. mája 2016 Sála opery a baletu – nová budova SND Bratislava
(napísané z 2. premiéry 22. 5. 2016)

Simon Boccanegra – Daniel Čapkovič (alt. Anton Keremidtchiev / Sergej Tolstov)
Jacopo Fiesco – Jozef Benci (alt. Peter Mikuláš)
Paolo Albiani – Filip Tůma (alt. Daniel Čapkovič / František Ďuriač)
Amelia Grimaldi – Eva Hornyáková (alt. Adriana Kohútková / Katarína Juhásová-Štúrová)
Gabriele Adorno – Tomáš Juhás (alt. Kyungho Kim / Ľudovít Ludha)
Pietro – Boris Prýgl (alt. Juraj Peter)
Kapitán – Jiří Zouhar (alt. Martin Klempár)
Slúžka – Kateřina Killarová (alt. Monika Kyšková)

www.snd.sk