Americký režisér Thaddeus Strassberger nejen o svém Maškarním plese v Innsbrucku

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Thaddeus Strassberger má za sebou značné množstvo úspešných produkcií vo významných operných domoch. Ako pracuje s ľuďmi na scéne, čo ho naučila práca na Wall Street, jeho vnímanie provokatívnosti réžie, estetika ľudského tela, ale aj politika a identifikácia s národnosťou sú témy, o ktoré sa podelil v nasledujúcom rozhovore.
Thaddeus Strassberger (foto Evgeny Potorochin)


Thaddeus Strassberger: Úlohou režiséra je koncentrovať idey a energiu do jedného prúdu. A táto energia by mala byť pôsobením jeho vízie násobená, nie limitovaná

Opera ako žáner v Spojených štátoch nemá také silné zázemie a nie je tam taká silná operná kultúra ako v Európe. Ako si sa dostal k tomuto žánru a čo ťa k nemu pritiahlo?

Keď som mal 10 rokov, moja rodina ubytovávala japonského zahraničného študenta v rámci výmenného študijného pobytu a jednou z jeho súčastí bola prezentácia lokálnej západnej kultúry. Ja som išel tiež a bol som unesený. Možnosť nechať sa okamžite preniesť na iné miesto v inom čase bola pre mňa úplne fascinujúca. Nepovedal by som, že v Amerike nie je operná kultúra, možno len nie v takom rozsahu a tak hlboko preskúmaná, v konečnom dôsledku je to dovezená kultúra. Však v rozsahu povedzme desiatich rokov vzniká pôvodná americká opera, v USA žijú skladatelia a venujú sa kompozícii tohto žánru.

Čo ťa ako režiséra fascinuje na tvojej práci?

V prvom rade je to možnosť zostaviť kreatívny team a zhmotniť niečo, čo predtým existovalo len ako myšlienka, a výsledok zrazu stojí priamo pred tvojimi očami. To, čo stvárňujem na javisku, nie je dokumentovanie reality. Je to zbieranie rôznych vplyvov, ktoré potom „varím“, až kým polievka nemá správnu chuť. Je možné, že množstvo elementov nemá správny historický kontext alebo farbu, náboženstvo, politiku, no spolu vytvárajú obraz, ktorý je v istom zmysle kompletný.

Mala som možnosť vidieť scénu Verdiho Maškarného bálu a tiež množstvo fotografií scén, ktoré si navrhol. V porovnaní s minimalistickou náznakovou scénou, ktorá je jedným z pomerne trendových prúdov, tá tvoja je opakom tejto tendencie. Je plná farieb, vôní, detailov, rekvizít…

Je plná všetkého, čo je potrebné na rozpovedanie príbehu. Ak si si všimla, všetko, čo je na javisku, je využité. Životy a príbehy, ktoré rozprávame, sú bohaté a komplikované, a teda objekty, ktoré používam na ich rozpovedanie, sa tiež môžu zdať bohaté a komplikované. Ako dizajnér neobjavujem nič nové, len zbieram existujúce a verím, že to kombinujem spôsobom, akým to doteraz kombinované ešte nebolo. V produkcii Maškarného bálu využívam elementy afrokaribskej voodoo kultúry a kombinujem ju s elementami latinsko-amerického katolicizmu, ale vyskytuje sa tam veľa elementov striktne zakorenených v európskej katolíckej kultúre, a verím, že táto kombinácia sa vo výsledku bude javiť autentická.

Ak správne rozumiem, nejde o realistický obraz, ale o zmiešenie rôznych vplyvov, ktoré tak detailne opíšeš, že na diváka pôsobia, akoby išlo o realistický obraz.

Presne. A to je aj to, čo nájdeš vo všetkých kvalitných starých filmoch. Pasoliniho filmy napríklad, je tam niekoľko roztrúsených elementov, no v závere máš pocit, že je to presne tak, ako to má byť. Tiež ak sa pozrieme na súčasné kvalitné tv série, ako je napríklad House of Cards, Breaking Bad. Sú tam veľmi silné obrazy s ničím zbytočným. Alebo keď ideme do minulosti a pozrieme sa na Caravaggiove obrazy, zdá sa, akoby na obraze bolo viac, ako tam v skutočnosti je, vďaka temnote, ktorá zahaľuje viditeľné.

Spomenul si pocitové, vizuálne a atmosférické inšprácie – kde nachádzaš ideový materiál, ktorý uplatňuješ v tvorbe?

Myslím, že mám dobrú pozorovaciu schopnosť. Veľa cestujem a snažím sa nahrávať si obrazy, a keď príde k samotnej produkcii, je to, akoby som listoval v katalógu a kupoval si vlastné obrazy. Vyberám a editujem a popri práci zisťujem, ktoré z nich presne sedia a ktoré si ušetrím k ďalšej produkcii.

Ako vyzerá proces prípravy na reálizáciu nejakej opery? Ako to celé prebieha od momentu, keď dostaneš zákazku na realizáciu opery nejakou konkrétnou inštitúciou?

V prvom momente je to istý druh paniky vďaka nekonečnému množstvu možností stvárnenia. Ale ak máš dosť času a dostaneš objednávku viac než rok dopredu, vzniká priestor na diskusie s kolegami, návštevu múzeí, čítanie a cestovanie, a idey sa začnú kryštalizovať. A samozrejme vždy je tu deadline, ku ktorému musíš ukázať návrhy, estetiku, v neposlednom rade rozpočet. Potom si naplánujem čas vo svojom štúdiu v Londýne, kde intenzívne pracujem na rozpracovávaní nápadov. Želal by som si poznať svoj tvorivý proces, potom by som ho mohol opakovať. Ale ak by som to mohol prirovnať, je to ako keď sedíš pred telkou a máš 100 programov a všetky ich prepínaš, až kým sa dostaneš opäť na začiatok, a potom ich začneš držať dlhšie. Nič ťa nezaujme, až kým neprepneš na jeden program, kde vidíš niečo úplne neočakávané, čo ťa absolútne dostane. A to sa stáva aj mne s operou, skúšam, premýšľam, a zrazu príde náhly moment, kedy viem, že toto je ono.

Toto všetko sa deje predtým, než reálne vstúpiš do budovy divadla a prídeš na prvú skúšku. Ak to vieš ohodnotiť, ako ďaleko si so záverečnou predstavou diela v momente, keď sa začne skúšať?

Tak ďaleko, že ak nebude už žiadna ďalšia tvorivosť a obsadenie na javisku nebude prinášať žiadne nápady, tak viem, ako by to dielo mohlo vyzerať, a mám pevnú produkciu, s ktorou som spokojný. To sa však nestane nikdy, pretože ľudia vždy prinášajú svoj rozsah nápadov a celé skúškové obdobie je ďalší tvorivý proces. Možno by som sa cítil nervózne, ak by som prišiel do divadla bez plánu, ktorý by mohol fungovať. Ale aj tak to nikdy nie je plán, ktorý diváci uvidia na premiére, práve vďaka množstvu vplyvov, ktoré na scénu prinášajú ďalší ľudia spolupracujúci na produkcii. Úlohou režiséra v konečnom dôsledku nie je byť na scéne, ale akoby koncentrovať energiu a idey do jedného smeru. A táto energia by mala byť pôsobením jeho vízie násobená, nie limitovaná.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář

Reklama