Baletní panorama Pavla Juráše (123)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
* Van Manen, Ekman a Kylián vo Viedni
* ”Mademoiselle Non” končí (5. diel)
* Comeback Alessandri Ferri vo veľkom štýle – hrá Virginiu Woollf aj Mrs. Dalloway
* Čo sleduje Edita Raušerová?
***

Hlavnou udalosťou dnešnej Panorámy sú dve premiéry. Viedenská premiéra Štátneho baletu, baletný večer Van Manen / Ekman / Kylián. Londýnska premiéra Kráľovského baletu, prvý celovečerný balet Wayna McGregora Wollf Works.

Tradícia komponovaných baletných programov vo Viedni má pevnú pozíciu v repertoári a je to dobre, lebo je vynikajúcou možnosťou zoznámiť sa s krátkymi slávnymi baletmi svetových tvorcov. A že táto skupina tvorcov a diel, z ktorých možno vyberať je obsiahla a Viedeň má stále veľký dlh k práci a genialite svetových choreografov potvrdzuje, ako málo z repertoáru baletných tvorcov naprieč svetom sa vo Viedni ukazovalo. Z rozsiahleho repertoáru legendárneho Hansa van Manena úplné minimum. Na scéne Staatsoper iba Lieder ohne Worte (1978), 5 Tangos (1980), Grosse Fuge (1987), Bits and Pieces (1998) a Black Cake (2000). Dvorný choreograf Het baletu pre Viedeň vytvoril jedinú kreáciu v roku 1978 Grand Trio na hudbu Franza Schuberta. Adagio Hammerklavier, ktoré sa hrá teraz, sa hralo v roku 1977 na scéne Theater an der Wien podobne ako Twilight (1977). Osem krátkych baletov nie je žiadny prestížny výsledok. U Kyliána je to podobne. V roku 1982 Sinfonie in D, Wiegendlied (1984), Rűckkehr ins fremde Land (1985), Dream Dances (1988), v rovnakom roku Verklärte Nacht, potom dlhá pauza až do roku 2003 s Petite Mort uvedenom so Sechs Tänze. Dnes sa vracia Bella Figura premiérovaná vo Viedni až v roku 2011. Tiež osem choreografií. Pritom rozsah diela Manena a Kyliána je široký a počíta sa na desiatky opusov. Dôvodov môže byť niekoľko, ale je správne, že Manuel Legris, ktorý vo svojej tanečnej kariére tancoval celé spektrum repertoáru niekoľkých desaťročí, teraz ako šéf usiluje o akési dobiehanie a ukazovanie toho, čo je trvalé a pretrváva aj napriek rýchlemu vývoju divadelnej estetiky, tanečnej poetiky i stále sa meniacemu vkusu divákov.

Hans van Manen, oslavovaný osemdesiattriročný tvorca, ktorý ešte stále prekvapuje citlivou poéziou svojej neoklasickej školy si v sedemdesiatych rokoch vybral na vtedajšiu dobu netradičnú hudbu; špecifickú Beethovenovu hudbu – Adagio z Grosse Sonate für Hammerklavier, op. 106. Je to jedno z diel Beethovena, ktoré doteraz i navždy zostanú zbožným predmetom skúmania a odhalenia záhady, ako skladateľ vedľa geniálneho uchopenia kontrapunktu emocionálne pracoval. Manen bol v tomto aj hudobný priekopník, keď si nechal adagio zo sonáty nahrať v extrémne pomalom tempe. Vyžiadal si dĺžku 25 minút. Akoby až rozdrobil jednotlivé záchvevy hudby, aby im vnútil nové javiskové napätie. Pritom legendárni klaviristi, aj keď pri ňom meditovali, nedosiahli takú dlhú dĺžku. Glenn Gould dvadsať minút 41 sekúnd a napríklad Claudio Arrau ešte rýchlejšie 20:25. Pritom podľa niektorých odborníkov na Beethovena by sa podľa vtedajšieho metra malo adagio vtesnať do trinástich minút!Prečo to píšem? Manen svojim pomalým tempom a zvláštnou agogikou celebruje špeciálny rituál, ku ktorému pozýva šiestich tanečníkov – teda tri páry a svojich divákov. Vďaka rozvláčnemu tempu a archaickej poetike by sa mnohým mohol javiť tento balet ako číry anachronizmus. Bohu vďaka, nie je to tak! Snová osamelosť hrdinov choreografa, ktorí vystupujú ako skupina, opakujúc rovnaký pohyb v dokonalej synchronizácii sa rozpája na tri samostatné duetá. Medzi oslnivými arabeskami, častým užívaním grand plié, akéhosi až mechanicky kryštalického pohybu ku klasicistickej Beethovenovej kompozícii vyvierajú na povrch oslnivé pohybové nápady.

Hneď v prvom duete zaujme muž, ktorý sa ako dieťa plazí po zemi a žena mu odtláča kolená, akoby ho chcela zastaviť. V treťom adagiu choreograf skúma gravitáciu a schopnosť baleríny tancovať v hypnoticky pomalom tempe ako v zastavení času, ktorý si chcú milenci pre seba ukradnúť, aby potom naopak tento operačný modus zlomili do strhujúcich pádov a zdvíhačiek. Stred tvorí dueto plné allegra, ktoré nevyplýva z hudby, ale z vnútorného pnutia tanečníkov z ich latentne prítomných podtextov. Modlitebný záver, ktorý je už zmierením, či fyzickým odchádzaním, stavia nové otázky. Tak ako excentrické vízie tiel tanečníkov od choreografa. Dámy necháva zahaliť do antikizujúcej róby z hodvábu, pánom necháva skoro až cvičný úbor, keď majú na nohách do polovice stehien pletené gamaše, ale ich šije zdobia strieborné náhrdelníky.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář