Baletní panorama Pavla Juráše (124)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
* Spiaca balerína versus červená Giselle
* ”Mademoiselle Non” končí (6. diel)
* 75. Anniversary ABT
* Predposledná slávna balerína v Paríži končí: Aurélie Dupont
* Čo sleduje Artemyj Pyzhov?
***

Eifmanovský boom, súvisí ktovie s čím všetkým. Po rokoch hladu kvôli geopolitickým sporom, možno pred tými ďalšími, je teraz jedinečná možnosť poznávať svet veľkého ruského choreografa. Vo Viedni sa neobmedzujú len na hosťovanie. Už v roku 2006 súbor kúpil práva na jeden z najsilnejších Eifmanových baletov Anna Karenina a v tomto roku pred mesiacom sa konala premiéra Giselle Rouge, ktorá zostáva v repertoári. Ak som boomu podľahol aj ja so štúdiou o choreografovi (Baletné panorama Pavla Juráše 117 až 112, prvý diel tu), čitateľ si teraz na konkrétnom diele môže mnohé sám overiť. Navyše môže vidieť predstavenie koncipované pre konkrétny súbor, nezababušené do hávu luxusného hosťovania naprieč svetom. Eifman nepracuje konkrétne s historickými reáliami biografie Olgy Spessivtsevy, možno najslávnejšej interpretky Giselle v moderných tanečných dejinách. Jedná sa mu o podobenstvo. O svet a tragédiu umelca, ktorý dá umeniu všetku a nezostane mu nič. Aký známy a jednoduchý vzor. O jednej neznámej? Tu ich je viac. Za „x“ možno dosadiť boľševický prevrat, za „y“ emigráciu, za „z“ posadnutosť umeleckou dokonalosťou a podobných neznámych môže byť pekná desiatka. Eifman vytvára pôdorys antickej tragédie, kde zbytočne nerozvíja jednotlivé nuansy, ale kumuluje svoju pozornosť na dramatické strety. Baletná trieda, kde sa tvrdo pracuje pod vedením skúseného baletného majstra, zrodenie baleríny, jej debut v divadle, vpád lásky v podobe brutálneho komisára boľševických šialencov, ktorému naivná balerína zapredá svoj prvý lásky cit, ďalšie triumfy, politický tlak smerujúci až k nútenej emigrácii. Druhé dejstvo je ešte koncentrovanejšie. Na baletnú hodinu v Paríži, kde vládne modernizmus, ktorý však geniálna balerína dokáže vziať za svoj, predstavenie Giselle, kde sa prejaví nielen šialenstvo postavy javiskovej, ale aj osobnostný kolaps, vyhorenie a blázinec.

Schematické charaktery Eifmana: balerína, komisár, baletný majster a partner, úplne Eifmanovi stačia na expresívne a nervy drásajúce duetá, zbor mu stačí na všetky monumentálne graciózne obrazy. Podobne jednoducho užíva aj hudbu. Čajkovskij symbolizuje poéziu a pompu zanikajúceho sveta cárskeho baletu, Schnittke brutalitu i surovosť nového režimu a jeho reprezentantov a Bizet ležérny, mondénny svet Paríža. Trochu naivná scénografia predstavenia nemôže dosiahnuť sýty charakter choreografie, ale väčšina obrazov je výtvarne únosná. Najkrajší je secesný reštaurant v Paríži, či pohľad do hľadiska divadla, ako aj záverečný blázinec, kedy v torze kupoly je uväznená umelkyňa ako krásny motýľ v kukle, ktorá sa nedá zlomiť. A v hrobe, z ktorého niet návratu.

Čítať životopis Olgy Spessivtsevy je bolestnejšie než čítať Nižinského. Pritom to nie je, Bože, ani tak dávno! Primabalerína zomrela v roku 1991! Pritom sa narodila v storočí cárov, pompy, v roku 1895. Bože, toľko rokov života v tejto zemi nikoho, opustená všetkými, od roku 1943!!! živoriac v štátnom blázinci kdesi v Hudsone. Snáď ani Dostojevskij by nevytvoril dlhšie peklo pre svoju postavu. Čítať o tom všetkom je dojemné a kruté. Ešte horšie je to prežiť. Krásna doba keď pracovala s Ďagilevom, neskôr s najslávnejšou baletnou pedagogičkou sveta Agrippinou Jakovlevnou Vaganovou študovala Giselle na svoj debut v tejto postave (1919). Legendárne turné, križovanie metropol sveta, vystupovanie v divadlách s tisícmi miest a jasajúcim publikom. Milostné avantúry. Kytice. Pugéty. Posledné dni žiarivého lesku slávnych balerín. Hospodin svätý stačí! Spessivtseva vyzerala v Giselle ako plačúci duch alebo zranený vták padajúci zo stromu. Málokedy sa usmiala, bola chladne krásna, nedotknuteľná a v očiach Sergeja Ďagileva, „tvor oveľa jemnejší a čistejší než Pavlova“. V rámci prípravy na úlohu navštevovala azyly pre duševne chorých, kde študovala gestá pacientov-väzňov. Jej tanečný partner v tej dobe Pierre Vladimiroff napísal: „Jej Giselle vydychávala skutočné šialenstvo, nie divadelnú ilúziu.“ Ona ako prvá zatancovala v prvom dejstve s požehnaním patriotov klasiky diagonálu vo variácii, ktorá sa nám dnes javí ako samozrejmosť, pritom odborníci ju stále slávnostne nazývajú Spessivtsevy diagonála. Tí, ktorí to skutočne myslia s baletom vážne, by si mali obstarať jej knihu Technique for the Ballet Artiste, ktorú napísala s pomocou láskyplnej Alexandry Tolstej, dcéry slávneho spisovateľa (1967), či získať dokument BBC (1964) a anglickú knihu jej niekdajšieho partnera, slávneho tanečníka Antona Dolina – The Sleeping Ballerina, alebo monografiu Gennadyho Smakova The Great Russian Dancers. Keby ste cestovali do USA hľadajte najväčší ortodoxný cintorín Novo-Diveevo, kde v tieni prastarej smútočnej vŕby je hrob tejto reálnej Giselle, ktorej kamennú platňu zdobí vygravírovaná figúra tejto smutnej víly.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář