Baletní panorama Pavla Juráše (125)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
* „Mademoiselle Non“ končí (7.diel – záver)
* Dvanásť nominácií Tony Award pre choreografa Wheeldona
* Ohad Naharin ovládne Prahu
* Pocta Forsythovi v Drážďanoch
* Čo sleduje Daria Klimentová
***

Mademoiselle Non“ končí
A som na konci. Seriál o Sylvii Guillem končí. Záhadné zelené oči sfingy Sylvie a jemná kostnatá tvár, držia v sebe jej tajomstvá. Nikomu nedovolí pohliadnuť za túto masku, tak ako aj Nefertari stráži svoje tajomstvá. Tak ako aristokratka udeľuje audienciu, alebo sa halí do ticha a záhady. V drahých čiernych, avšak veľmi prostých šatách je ako kráľovná, ktorá inkognito, bez asistencie dvoranov opúšťa svoje kráľovstvo. Lúčiacu sa primabalerínu na voľnej nohe, ktorá miluje „odmietanie“, čakajú ďalšie zastávky jej rozlúčkového turné krížom zemeguľou; Atény, Moskva, Lyon, Janov, Londýn, Edinburg, Birmingham, Taipei, St. Pőlten a Tokyo.

Zaujímavé popri škandáloch i hviezdnych manieroch, ktorých s vekom odbúdalo, tak ako aj s úlohami, ktoré tanečnica nechcela stvárňovať, je strážené územie, ktorým sa primabalerína dlhodobo obklopuje. Aj pre významných britských či svetových žurnalistov je problém sa k nej dostať či objednať na interview a takúto protekciu by im Mademoiselle N neudelila bez lobovania tretích strán. Niekedy udelí audienciu na čaj v Kensingtone. Často ju novinári citujú už dopredu: „Som nervózna, nemám rada rozhovory.“ Privátne, osobne, bez make-upu, bez kostýmu, bez aury svetiel a vône divadelného prachu je vždy taká iná, obnažená a skoro nahá. Autoritatívny postoj a dokonalé držanie tela prezrádzajú nielen jej profesiu, ale aj jej mimoriadnu vytrvalosť a odolnosť. Dovolí vždy len pár snímok, aby jej fotenie nevzalo jej dušu a aj tie potom prísne autorizuje a tak vytvára svoj mediálny obraz z hŕstky starostlivo zložených portrétov. Je však aj veľmi priateľská, zábavná a francúzsky šik či šarmantná. Rada dobiedza aj do novinárov: „Ty si nervózny?“Mademmoiselle Non, či Miss No, ako ju nazvali kritici a novinári, keď pred rokmi dorazila do Royal Balletu, ktorá stále niečo odmieta je slávna. Pritom je veľmi priateľská. Jej webové stránky ponúkajú kaskády šťastných momentiek výletov do Švajčiarska, Etiópie, New Yorku, Singapuru, Talianska, Nového Zélandu. Pre niekoho, kto vzbudzuje úctu na javisku, píše sa o ňom ako o Dive, osobnosť uvádzaná na webových stránkach, je úplným prekvapením. Legendárna primabalerína, ktorá tancovala ešte s Nurejevom, je dieťa s chuťou do života, s chuťou vtipkovať. Make-up nosí len na javiskové výkony, v ktorých transfiguruje seba do iného bytia. Okrem toho je svojou figúrou a charizmou snom japonských módnych návrhárov, nielen pre Issaya Miyakeho. Chcú, aby sa obliekla do ich objemných, asymetrických, hranatých tvarov ďaleko od rokokovej ženskosti v tutu princeznej Aurory alebo Giselle, korzetov a šperkov pre Manon či Marguerite. Najslávnejšia „anglická“ balerína od čias Margot Fontyen, odhrnula záclonky od krásne tvarovaných lyrických princezien a víl k drsnej úprimnosti. Nie nadarmo britská kritika jej prácu s Akramom Khanom, Ballet Boyz a ďalšími súmerne hodnotí s chodom a vývojom britského divadla.

Miluje Japonsko, kam sa pravidelne vracia ako sama spomína od šestnástich rokov, keď tam prvýkrát cestovala ako žiačka baletnej školy. Často sa tam vrátila nielen ako baletná mega hviezda, ale aj na pomoc po živelných katastrofách. „Bola to moja prvá cestu do zahraničia – to bolo so školou, môj posledný rok, myslím, že som mala šestnásť. Bolo to prvýkrát, kedy bola Baletná škola Parížskej opery pozvaná od NBS (Performing Arts Foundation), ktorá je nadáciou, ktorá pozýva umelcov do Japonska. Tak sme urobili niekoľko demonštrácií a predstavení. Japonsko je iný svet, môžete vidieť veci, ktoré ste nikdy nevideli, budete jesť, čo ste nemohli ani pomyslieť, že je na stravovanie …

Aj keď sme boli deti, už som vedela o vystupovaní na javisku, pretože ukazujeme čo sme sa naučili v každom ročnom období, väčšinou v Opéra Comique, čo je trochu menšia replika parížskej opery. Ale keď sme prišli do Japonska hrali sme v NHK Hall, Tokyo, čo je obrovská sála. (viac ako 3600 miest na sedenie). Po druhom alebo treťom predstavení začnete mať dojem, že to viete, že je to udalosť, ktorú by ste si nemali nechať ujsť s publikom. Potom sa stretnete s publikum a vidíte ich šťastie, ich reakcie – to je reakcia viac, než ste zvyknutí. Mali sme pár ľudí čakajúcich pri vrátnici v Paríži, ale nie týmto spôsobom. Kričia, že sú naozaj, ale naozaj nadšení. Bolo to pre mňa úplne nové. A silné to zažiť. Aj vizuálny dopad je veľmi silný. Nevedela som si to predstaviť, Tokyo bolo plné diaľnic, metrá, budovy, je to celkom škaredé mesto keď ho vidíte prvýkrát, ale také moderné. A potom uvidíte ženu v kimone. A beriete dojmy ….“

Na rozdiel od tlačených magazínov, ktorým dáva rozhovor, na webe sa v jeho verzii zjavuje (Photographs omitted), fotografie vynechané. Aj takúto podobu má v dnešnej dobe twitterov a facebookov slávna balerína. Nie je v tom nepodobná legende Grete Garbo. A tak čoskoro tých pár televíznych dokumentov či záznamov jej tanca bude poslednou spomienkou na jednu z najvzrušujúcejších tanečníc konca minulého storočia.
***

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář