Baletní panorama Pavla Juráše (48)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Tentoraz:
– Čajkovskij – sto dvadsať rokov od jeho smrti a jeho vianočný Luskáčik
– Nepravý Vajnonen v Slovenskom národnom divadle
– „Prirodzene je ľahšie dej presunúť do blázinca“, choreograf Vasily Medvedev o Luskáčikovi v Berlíne
– Nad Tatrou sa blýska! – medzinárodný baletný gala večer v Žiline
– Kmeňový interpret Nacha Duata Tony Fabre zomrel
– Prvá premiéra sezóny vo Viedenskej štátnej opere s kreáciou slovenskej choreografky a tanečnice Natálie Horečnej
***

Minule sme začali trochu hľadať súvislosti v baletných kompozíciách Čajkovského, s ohľadom na sto dvadsať rokov od jeho úmrtia. Skladateľa, ktorý daroval svetu tri klasické balety. Dnes by mala po Labuťom jazere z hľadiska dátumu vzniku nasledovať Spiaca krásavica, ale tú si necháme na koniec. Je Advent a Luskáčikománia začala. Pritom podobne ako Labutie jazero ani Luskáčik nemal jednoduchú cestu a premiérový ohlas nenasvedčoval, že sa stane možno najhranejším baletom a v angloamerickej proveniencii určite. Vo vlaňajších prenosoch baletov z Royal Opera House Luskáčik porazil v Británii v návštevnosti i bondovku Skyfall. Kráľovský Luskáčik Petera Wrighta, ktorý sa hrá už dvadsať deväť sezón opäť v kinách i tento rok, a to 12. decembra.

Luskáčik, akoby sa stal liekom pre skladateľa na početných turné a pri neustálych problémoch a bôľoch. Väčšinou osamotený skladateľ žil v Kline pri Moskve. V októbri sa uskutočnil mimoriadny umelecký počin, keď Vasily Medvedev a Yuri Burlaka v Staatsballett Berlín uviedli pôvodnú verziu „historicky správneho“ Luskáčika, ktorý má vychádzať z originálnej choreografie Leva Ivanova (Mariinské divadlo, 1892) na základe libreta, ktoré pripravil Petipa a vychádzal v ňom z Hoffmanna Luskáčik a Myší kráľ v preklade do francúzštiny od Dumasa st. (tu).Luskáčikovský mýtus ovplyvnila nepochybne druhá významná inscenácia z Moskvy od Alexandra Gorského. Písal sa rok 1919 a priniesla zásadnú zmenu, ktorá sa dnes javí ako jasná, že Kláru a Luskáčika v druhom dejstve tancujú tí istí predstavitelia. V originálnej produkcii sa im hovorilo Fée dragée a Princ Coqueluche. Dnes to je samozrejme niekedy dospelá Klárka a Luskáčik, či Klára a Princ a podobne. Pôvodné mená boli skoro zabudnuté. Možno najdôležitejšia inscenácia bola z roku 1934 od Nikolaja Sergejeva, od ktorého pochádza celá zbierka choreografických notácií. Sergejev bol nielen zapisovateľ baletov cárskeho Mariinského divadla, ale aj kľúčový svedok, spolu s Vladimírom Stepanovom, ktorý robil tanečné notácie. Vďaka nemu máme baletné partitúry so záznamom krokov, priestorového riešenia, pantomímy i s obsahovými podtextami z viac než spred sto rokov. Je to zaujímavé aj v súvislosti s Labutím jazerom , ktoré do tridsiatych rokov v Európe nezažilo žiadne kompletné uvedenie tohto baletu v choreografii Ivanova a Petipu, pretože aj Ďagilev uvádzal len skrátenú verziu. Táto západná inscenácia Luskáčika v Londýne s vtedajším Vic Wells Ballet, dnes známym ako Royal Ballet, sa stala predobrazom Luskáčikov, ktoré poznáme a ktoré sa v 20. storočí veselo kopírovali. Kláru vtedy tancovala mladučká Alicia Markova. Sovietsky zväz, ktorý túžil zmeniť prežitý systém cárskeho baletu a možno sa i zbaviť vplyvu tvorcu Mariusa Petipu, si našiel svoju vlastnú inscenáciu. Stala sa ňou verzia Vasilyho Vajnonena z roku 1934. Tam niekde sa už aj z Kláry stala Maria – Máša. Doplnkom a logickým vyústením sa stala v roku 1966 inscenácia Yuriho Grigoroviča a inscenácia sa stala výborným vývozným artiklom.

Ale vráťme sa na začiatok a k súčasnosti. Dôležitým faktorom rozvoja baletného života v Petrohrade bola osobnosť riaditeľa Ivana Alexandroviča Vsevolovžského. Možno to bol práve on, kto dal dokopy Čajkovského a Petipu. V roku 1890 všetci traja pracovali na Spiacej krásavici. Na úspech chceli hneď nadviazať Luskáčikom. Zaneprázdnenie Čajkovského pre turné po Európe i prácou na opere Jolanta a rozpor medzi Petipom a Vsevolovžským, posunul Luskáčika do sezóny 1892/1893. Problémy pokračovali a idea libreta priniesla len voľné zachádzanie s literárnou predlohou. Doplnená bola napríklad cesta zimnou krajinou. Možno najväčší problém nastal v koncepcii, keď v role Kláry, Fritza a Luskáčika mali vystúpiť žiaci baletnej školy. Petipa neustále hľadal miesto pre veľký balet. V celom librete sa nachádzalo len jedno klasické pas de deux a neuspel ani so snahou dostať do prvého dejstva, ktoré bolo dejové, oproti druhému dejstvu, ktoré je divertissement, šesť národných tancov. Na začiatku roku 1892 keď Petipa ochorel, bolo jasné celé usporiadanie libreta i hudba. Zostane večnou záhadou či Petipa radšej naoko ochorel preto, že v balet neveril, či bol chorý skutočne. A tak prišiel k Luskáčikovi Lev Ivanov. Je otázka i dnes, či je skutočne pôvodný Luskáčik ako celok prácou Ivanova. Mnohé dokumenty ukazujú, že je celkom možné, že do majstrovej nemoci mohlo byť hotové celé prvé dejstvo. Premiéra bola triumfom pre Čajkovského, ktorého hudbu dirigoval veľký znalec, sám skladateľ Riccardo Drigo. Zato na javisku došlo k veľkému chaosu medzi žiakmi baletnej školy najmä v scéne súboja myší. Rozporuplné názory však nezabránili, aby sa Luskáčik odohral osemnásťkrát. V ďalšej sezóne päťkrát. V roku 1908 sa už hral v Prahe v prepracovanej verzii. O rok neskôr sa k nemu vrátil práve Nikolaj Sergejev.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Související články


Napsat komentář