Baletní panorama Pavla Juráše (55)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Tentoraz:
– Cesta choreografickej superstar dneška Alexeia Ratmanského na vrchol
– Konečne dôvod ísť na balet do kina!
– Stratené ilúzie Alexeia Ratmanského
***

Napriek k tomu, akou hviezdou sa za jedno desaťročie stal Alexei Ratmansky, o jeho tvorbe neexistuje nijako zvlášť mnoho analýz. Často keď sa opýtate niekoho „prečo sa vám páčia práve balety Ratmanského“, tak nevie. Je to skôr len akýsi intuitívny pocit či obdiv hlavne k veľkým celovečerným baletom, ktoré choreograf vytvára. Kto je vlastne tento Ratmansky, v súčasnosti veľký domovský choreograf slávneho American Ballet Theatre? Nepripomína jeho kariéra a cesta z Ruska do centra Ameriky, do New Yorku ako umeleckej mekky, Balanchina? Stane sa ním? Aké témy sú mu vlastné? A aká bola jeho cesta? A aká bude?

Ratmansky sa narodil v Petrohrade (1968). Vyrastal v Kyjeve, kde jeho otec – bývalý gymnasta – pracoval ako letecký inžinier a jeho matka ako psychiater. Dôvody prečo sa, keď mal desať rokov, prihlásil na prijímacie skúšky na baletnú akadémiu Veľkého divadla v Moskve (Moskovský choreografický inštitút), nevieme. Možno jeho otec objavil v synovi pohybový potenciál. Študoval pod vedením Piotra Pestova a Anny Markejevy. Mal slávnych spolužiakov: končiaci riaditeľ Berlínskeho štátneho baletu a niekedy označovaný ako tanečník dvadsiateho storočia Vladimir Malakhov, choreograf, bývalý riaditeľ Bolšoj baletu Yuri Burlaka a od útoku na Sergeja Filina medzinárodná top baletná superstar Nikolay Tsiskaridze.

Už na škole, teda veľmi skoro, Ratmansky prejavil záujem o experimentovanie s choreografiou, ale aj napriek jeho nadaniu vo vytváraní choreografií a tanečným schopnostiam nebol prijatý do Veľkého divadla. Pripojil sa ku Kyjevskému baletu ako sólista a tancoval hlavné úlohy v klasických baletoch. Počas tohto obdobia sa čoskoro stretol so svojou budúcou manželkou, kolegyňou tanečnicou Tatianou Kilivniuk a zradil svoju tanečnú kariéru štúdiom choreografie na fakulte GITIS (dnes Ruská akadémia divadelného umenia – ATI). Tam mal možnosť predstaviť svoj prvý balet, La Sylphide – 88. V roku 1992 počas turné v Kanade boli Ratmansky a jeho manželka pozvaní, aby sa pripojili k baletnému súboru Royal Winnipeg. Prijali. On pokračoval v choreografovaní hlavne krátkych baletov, sól pre Tatianu a v rámci repertoáru súboru sa veľmi dôverne oboznámil s prácou Tudora, van Dantziga, Neumeiera či Balanchina.

Vo Winnipegu nevydržal dlho. Opustil The Royal Winnipeg Ballet a vrátil sa v roku 1995 do Kyjeva ako nezávislý tanečník. Ale odišiel opäť. Pripojil sa k slávnemu Kráľovskému dánskemu baletu v Kodani (1997). Tam sa udomácnil. Počas svojich siedmich rokov v Dánsku sa Ratmansky ponoril do štúdia baletov Augusta Bournonvilla.

Pokračoval ako choreograf, ale zároveň sa vďaka svojej pracovitosti vypracoval v prísnej hierarchii súboru vedľa domácich hviezd na Principal dancer (2000). V Dánsku zarezonovali jeho pôsobivé balety ako Sen Turandot na hudbu Hindemitha (2000), Ravelovo Bolero, Let do Budapešti na hudbu Brahmsa a celovečerný Luskáčik podľa Petipu (2001). V blízkom Švédsku s jeho Kráľovským baletom nasledoval Vták ohnivák Igora Stravinského (2002).

Legendárna primabalerína Nina Ananiashvili si čoskoro všimla jeho talentu a požiadala ho, aby vytvoril choreografie pre jej medzinárodné turné. Vďaka podpore uznávanej umelkyne sa začali ozývať Mariinské divadlo a Veľké divadlo s prvými zákazkami. V roku 2002 naštudoval Popolušku pre Mariinské a v roku 2003 rehabilitoval Šostakovičov Svetlý prameň pre Bolšoj, ako súčasť osláv Šostakoviča.

Svetlý prameň bol pôvodne vytvorený v roku 1935 v choreografii Fjodora Lopuchova na hudbu Dmitrija Šostakoviča, ale okamžite zlikvidovaný vzhľadom k Stalinovmu nesúhlasu „roľníkov na špičkách“. Vzhľadom k tejto zdrvujúcej kritike bol Lopuchov vyhodený a Šostakovič už nikdy nenapísal baletnú hudbu. Tento posledný Šostakovičov balet sa hneď od začiatku tešil obľube u publika, na rozdiel od Stalina a vládnucej garnitúry. Šostakovičove skladby boli zakazované, libretista Adrian Pjotrovsky dopadol ešte horšie ako choreograf Lopuchov a bol poslaný do gulagu. Komediálny balet tak upadol do zabudnutia. Ratmansky zachoval pôvodný, dosť triviálny dej odohrávajúci sa na ruskom kolchoze ako ideálny námet pre paródiu socialistického realizmu a kolektívneho úsilia robotníkov a roľníkov o lepší zajtrajšok. Šostakovič ukryl do partitúry mnoho „prehnitých západných formalistických“ hudobných motívov ako tango, polka alebo charleston. Pôvodná choreografia Fjodora Lopuchova sa nezachovala. Balet mohli vidieť i českí diváci v rámci prenosov do kín v roku 2012 s novými úlohami väčšinou „heroických“ hviezd Bolšoj baletu: Svetlana Lunkina, Ruslana Skvorcova, Maria Alexandrova či Mikhail Lobukhin. Znovuobjavenie libreta a hudby s novou choreografiou priviedlo balet na vrchol a Ratmansky tento „odmietnutý balet“ tentoraz miesto záhuby odsúdil na veľký úspech. Triumf baletu a získanie prestížnej ceny Zlatej masky vynieslo tvorcu na miesto riaditeľa. V roku 2004 bol menovaný umeleckým riaditeľom Baletu Veľkého divadla. Jeho mandát sa mal zamerať na modernizáciu spoločnosti a zladenie nového repertoáru s klasikou a tradíciou.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Související články


Komentáře “Baletní panorama Pavla Juráše (55)

Napsat komentář