Baletní panorama Pavla Juráše (70)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
– Hodinka s Hansom van Manenom
– Exkluzívna vzorka súčasného baletu – gala svetových baletných hviezd v Petrohrade
– „Shořet mladý“ s baletom Národního divadla Brno
***
V dnešnom diele sa ešte vrátim k festivalu Dance Open 2014. Druhý deň festivalu bol v znamení mladých tanečníkov, ktorí vynaložili nemalé prostriedky, aby ich zúročili v rukách vynikajúcich pedagógov a posunuli sa ďalej na štarte svojej kariéry. Festival totiž sprevádzali opäť masterclass pre študentov z celého sveta, ktorým sa venovali poprední baletní pedagógovia hlavne z Mariinského divadla. Medzi nimi žiarili lekcie Stanislava Feča, ktorého tréningy milujú nielen študenti, ale hlavne baletné hviezdy. Skvelá vizitka pre českého tanečníka. Ocenenie sa mu dostalo v podobe najvyššej. Pas d´esclave s Ianou Salenko a Josephom Gattim z Korzára, za ktoré získali cenu Najlepšie dueto s nimi naštudoval práve Stanislav Fečo. S ďalšou ocenenou Misty Copland z ABT taktiež pracoval na sóle Paganini.

Mladí tanečníci ale nebudú predmetom dnešného dielu. Posunieme sa do tretieho dňa festivalu. Jeho úvod totiž patril legende, choreografovi Hansovi van Manenovi, ktorý prekonal svoj tradičný ostych a predstúpil pred hordu hlavne ruských žurnalistov. Tí sa prejavili ako nemilosrdní národniari a nešetrili choreografa nezodpovedateľnými otázkami o tom, ktorú ruskú balerínu má najradšej, ktorého ruského skladateľa má najradšej, prečo nemá rád Šostakoviča, prečo má rád Prokofjeva, prečo Stravinského. Ktorého ruského choreografa uznáva… a podobne. Majster sa však nenechal zaskočiť, predviedol celý rad vlastných „manenovských miniatúr“ a získal si niektorých nepriateľsky naladených návštevníkov stretnutia. Pre tých pozorných majster vyslovil niekoľko téz, ktoré nestrácajú platnosť. Vyslovil mnoho osobných pohnútok a v dnešnej pluralitnej dobe umeleckej tvorby celkom podstatných.Základom Manenovej choreografickej tvorby je hudba. Od nej sa odvíja celá jeho inšpirácia i choreografia. Pritom priznáva veľmi pokorne, že nevie hrať na žiadny hudobný nástroj a nevyzná sa ani v partitúre, ale má výborný sluch. Choreograf si ukazuje na ucho a hovorí, že jeho uši počujú všetko. Že už dokonca niekoľko dirigentov obdivovalo jeho sluch a ponúkalo sa mu, že ho naučia čítať v partitúre. To odmietol. Nepotrebuje to. Sluchom musí poznať hudbu, aby sa dopracoval do stavu vnútornej slobody a mohol tvoriť. Nepripravuje sa pri počúvaní nijako špeciálne. Nerozčleňuje si v hlave, toto bude adagio, toto bude variácia, to bude zbor, to bude predel. Prichádza na sálu so slobodou, ktorú mu dala hudba a jej poznanie. A tam sa dostáva k druhej veľkej inšpirácii pre choreografovanie a tou je: tanečník. Rád pracuje s každým tanečníkom, pretože z každého môže získať inšpiráciu. Ale najradšej pracuje s hviezdami, pretože tie ponúkajú priehrštia inšpirácie. Choreograf spomenul príhodu, ktorá hovorí za všetko. Keď pracoval s jednou z najoslavovanejších ruských primabalerín dneška Ulyanou Lopatkinou, potrebovali skúšať. Lenže primabalerína mala v sobotu ráno skúšku na Labutie jazero a večer ho tancovala na scéne Mariinského divadla. Povedala choreografovi, ktorý už ďalší deň cestoval preč, nech sa zastaví večer. „A tak som prišiel na javisko po skončení, kde bol veľký počet ľudí a fanúšikov a kopy kvetín. Ohromujúca atmosféra veľkej baleríny po skončení takého predstavenia. Ulyana povedala: ujdite všetci, nechajte ma. A všetci odišli,“ spomína choreograf, „a zostal som len ja, ona a klavirista. Povedala mi, aby som jej dal päť minút. Zmizla a vrátila sa už bez kostýmu Odetty na prázdne javisko. Začala pracovať. Ja som o 00.30 povedal: stačí, výborne. A ona bez všetkého poprosila: one more time“. Rád spomína na prácu aj s Nurejevom, Natáliou Makarovovou, Marciu Haydée. V súčasnosti na zvedavú otázku kto je jeho múza neodpovedal menami, ale šalamúnsky: štyria muži a dve ženy. A urobil svoj typický nevinný úsmev, malého chlapca, ktorý je prichytený pri nejakom šibalstve.Vrátil sa aj k svojim začiatkom, na obdiv a stretnutie s Balanchinom, ktorého hudobný cit a prázdny javiskový priestor si zamiloval a osvojil si ho. S tým súvisí aj jeho neláska k literárnym baletom. „Nemám ich rád,“ hovorí bez okolkov. „Možno je to preto, že nemôžem robiť dlhé celovečerné balety. Musel by som budovať vzťahy, robiť postavy, figúry… Mne vyhovujú moje miniatúry. Táto forma mi je najbližšia. Navyše aj v tejto forme je muž a žena a tým pádom aj ich vzťahy, ktoré si prinášajú so sebou. A práve v týchto miniatúrach je mnoho možností. V nich ho tanečníci a hudba vnútorne inšpirujú.“

Tým sa dostávame k zaujímavému postrehu. Hans van Manen miluje adagio, ktoré je nekonečné, je ako koleso či kruh, ktorý sa stále otáča, ide sa ním a nikdy sa nepríde ku koncu. „Adagio milujem,“ hovorí nevinne. „Nemám rád balety, kde je veľa rúk. Možno to síce robí veľký efekt, ale nič to neprináša. Ja chcem udržať tanečníkov v kompaktnej forme, najradšej mám tak maximálne dvadsať tanečníkov na scéne. Adagio mi najlepšie poskytuje moju predstavu na choreografiu, k vyjadreniu hudby. Navyše keď vynikajúci tanečníci dokážu tancovať, skutočne plynúc pomaly, je to skvelé,“ doplňuje choreograf, preslávený práve svojimi nekonečnými čistými adagiami. Na vtipnú otázku, ktorú školu by odporučil pre tanečníkov, odpovedá proste: „Dobrú.“ A smeje sa. Vyhovie ruským novinárom a pochváli ruskú baletnú školu, stretáva tanečníkov z nej po celom svete a je s nimi spokojný. Nadväzuje na odkaz minulosti. „My v Holandsku žiadnu baletnú tradíciu nemáme, vy ju máte. Nie je budúcnosť bez tradície.“ Za to si choreograf od niektorých prítomných zaslúži potlesk a hlasité bravo.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář

Reklama