Baletní panorama Pavla Juráše (70)

Tentoraz:
– Hodinka s Hansom van Manenom
– Exkluzívna vzorka súčasného baletu – gala svetových baletných hviezd v Petrohrade
– „Shořet mladý“ s baletom Národního divadla Brno
***
V dnešnom diele sa ešte vrátim k festivalu Dance Open 2014. Druhý deň festivalu bol v znamení mladých tanečníkov, ktorí vynaložili nemalé prostriedky, aby ich zúročili v rukách vynikajúcich pedagógov a posunuli sa ďalej na štarte svojej kariéry. Festival totiž sprevádzali opäť masterclass pre študentov z celého sveta, ktorým sa venovali poprední baletní pedagógovia hlavne z Mariinského divadla. Medzi nimi žiarili lekcie Stanislava Feča, ktorého tréningy milujú nielen študenti, ale hlavne baletné hviezdy. Skvelá vizitka pre českého tanečníka. Ocenenie sa mu dostalo v podobe najvyššej. Pas d´esclave s Ianou Salenko a Josephom Gattim z Korzára, za ktoré získali cenu Najlepšie dueto s nimi naštudoval práve Stanislav Fečo. S ďalšou ocenenou Misty Copland z ABT taktiež pracoval na sóle Paganini.

Mladí tanečníci ale nebudú predmetom dnešného dielu. Posunieme sa do tretieho dňa festivalu. Jeho úvod totiž patril legende, choreografovi Hansovi van Manenovi, ktorý prekonal svoj tradičný ostych a predstúpil pred hordu hlavne ruských žurnalistov. Tí sa prejavili ako nemilosrdní národniari a nešetrili choreografa nezodpovedateľnými otázkami o tom, ktorú ruskú balerínu má najradšej, ktorého ruského skladateľa má najradšej, prečo nemá rád Šostakoviča, prečo má rád Prokofjeva, prečo Stravinského. Ktorého ruského choreografa uznáva… a podobne. Majster sa však nenechal zaskočiť, predviedol celý rad vlastných „manenovských miniatúr“ a získal si niektorých nepriateľsky naladených návštevníkov stretnutia. Pre tých pozorných majster vyslovil niekoľko téz, ktoré nestrácajú platnosť. Vyslovil mnoho osobných pohnútok a v dnešnej pluralitnej dobe umeleckej tvorby celkom podstatných.Základom Manenovej choreografickej tvorby je hudba. Od nej sa odvíja celá jeho inšpirácia i choreografia. Pritom priznáva veľmi pokorne, že nevie hrať na žiadny hudobný nástroj a nevyzná sa ani v partitúre, ale má výborný sluch. Choreograf si ukazuje na ucho a hovorí, že jeho uši počujú všetko. Že už dokonca niekoľko dirigentov obdivovalo jeho sluch a ponúkalo sa mu, že ho naučia čítať v partitúre. To odmietol. Nepotrebuje to. Sluchom musí poznať hudbu, aby sa dopracoval do stavu vnútornej slobody a mohol tvoriť. Nepripravuje sa pri počúvaní nijako špeciálne. Nerozčleňuje si v hlave, toto bude adagio, toto bude variácia, to bude zbor, to bude predel. Prichádza na sálu so slobodou, ktorú mu dala hudba a jej poznanie. A tam sa dostáva k druhej veľkej inšpirácii pre choreografovanie a tou je: tanečník. Rád pracuje s každým tanečníkom, pretože z každého môže získať inšpiráciu. Ale najradšej pracuje s hviezdami, pretože tie ponúkajú priehrštia inšpirácie. Choreograf spomenul príhodu, ktorá hovorí za všetko. Keď pracoval s jednou z najoslavovanejších ruských primabalerín dneška Ulyanou Lopatkinou, potrebovali skúšať. Lenže primabalerína mala v sobotu ráno skúšku na Labutie jazero a večer ho tancovala na scéne Mariinského divadla. Povedala choreografovi, ktorý už ďalší deň cestoval preč, nech sa zastaví večer. „A tak som prišiel na javisko po skončení, kde bol veľký počet ľudí a fanúšikov a kopy kvetín. Ohromujúca atmosféra veľkej baleríny po skončení takého predstavenia. Ulyana povedala: ujdite všetci, nechajte ma. A všetci odišli,“ spomína choreograf, „a zostal som len ja, ona a klavirista. Povedala mi, aby som jej dal päť minút. Zmizla a vrátila sa už bez kostýmu Odetty na prázdne javisko. Začala pracovať. Ja som o 00.30 povedal: stačí, výborne. A ona bez všetkého poprosila: one more time“. Rád spomína na prácu aj s Nurejevom, Natáliou Makarovovou, Marciu Haydée. V súčasnosti na zvedavú otázku kto je jeho múza neodpovedal menami, ale šalamúnsky: štyria muži a dve ženy. A urobil svoj typický nevinný úsmev, malého chlapca, ktorý je prichytený pri nejakom šibalstve.Vrátil sa aj k svojim začiatkom, na obdiv a stretnutie s Balanchinom, ktorého hudobný cit a prázdny javiskový priestor si zamiloval a osvojil si ho. S tým súvisí aj jeho neláska k literárnym baletom. „Nemám ich rád,“ hovorí bez okolkov. „Možno je to preto, že nemôžem robiť dlhé celovečerné balety. Musel by som budovať vzťahy, robiť postavy, figúry… Mne vyhovujú moje miniatúry. Táto forma mi je najbližšia. Navyše aj v tejto forme je muž a žena a tým pádom aj ich vzťahy, ktoré si prinášajú so sebou. A práve v týchto miniatúrach je mnoho možností. V nich ho tanečníci a hudba vnútorne inšpirujú.“

Tým sa dostávame k zaujímavému postrehu. Hans van Manen miluje adagio, ktoré je nekonečné, je ako koleso či kruh, ktorý sa stále otáča, ide sa ním a nikdy sa nepríde ku koncu. „Adagio milujem,“ hovorí nevinne. „Nemám rád balety, kde je veľa rúk. Možno to síce robí veľký efekt, ale nič to neprináša. Ja chcem udržať tanečníkov v kompaktnej forme, najradšej mám tak maximálne dvadsať tanečníkov na scéne. Adagio mi najlepšie poskytuje moju predstavu na choreografiu, k vyjadreniu hudby. Navyše keď vynikajúci tanečníci dokážu tancovať, skutočne plynúc pomaly, je to skvelé,“ doplňuje choreograf, preslávený práve svojimi nekonečnými čistými adagiami. Na vtipnú otázku, ktorú školu by odporučil pre tanečníkov, odpovedá proste: „Dobrú.“ A smeje sa. Vyhovie ruským novinárom a pochváli ruskú baletnú školu, stretáva tanečníkov z nej po celom svete a je s nimi spokojný. Nadväzuje na odkaz minulosti. „My v Holandsku žiadnu baletnú tradíciu nemáme, vy ju máte. Nie je budúcnosť bez tradície.“ Za to si choreograf od niektorých prítomných zaslúži potlesk a hlasité bravo.

Aby neurazil hostiteľov, vyzná sa zo svojej veľkej lásky k Čajkovskému, hlavne k jeho symfonickej predohre Romeo a Júlia, ktorá má presne to, čo by baletná hudba potrebovala. Miluje Prokofjeva, urobil na neho štyri balety. Z choreografov ruských uznáva Ratmanského. Škandálnej otázke na adaptácie ruskej klasiky Nacha Duata v srdci Petrohradu sa vyhne: „Nebudem hovoriť o kolegoch. Som tu, aby som hovoril o sebe.“ A zasmeje sa a vypne hruď, na ktorej si pohladí klopy saka. Rád by sa vrátil do Petrohradu a choreografoval pre Mariinské divadlo, keby sa dohodol s vedením. „Nerád posielam asistentov, aby skúšali v inom divadle moje, už existujúce balety. Nemám rád toto kopírovanie. Každý súbor je jedinečný, aj každý tanečník a zaslúžia si, aby som s nimi pracoval a aby ma inšpirovali k tomu najlepšiemu.“

Je vidieť, že tvorivé ani fyzické sily choreografa v dobrej nálade neopúšťajú. Nechá sa zmanipulovať do fotení s rôznymi účastníkmi a vzrušené dievčatá priamo komandujú, ako sa majú okolo neho rozostaviť. Roztomilo máva rukami, „Come!“ Come!“  – pospevuje a tancuje vlastnú choreografiu šarmantného génia, ktorý nepohŕda vyfotením s niekým na mobil, či podpisom, či súkromnými otázkami. Trpezlivo podpisuje programy, necháva sa fotiť na mobily ako vzácny exemplár, ktorý zavítal do svätej zeme baletu. Jeho pokorné a prosté vystupovanie naplňuje miestnosť zvláštnou atmosférou a zdá sa, že cárska sála Alexandrijského divadla žiari ešte viac. Náladu mu nepokazia ani výpadky mikrofónu, ktorý desivo chrčí, na čo odpovedá vtipne: „Thank“. Hodina s veľkým umelcom ubehla ako voda. To len chvíle s priemernými, sebe centrickými tvorcami sa vlečú a nemajú konca.

Po triumfe nekonečnej harmónie, pokory k hudbe a interpretom vo večere Pocta Hansovi van Manenovi, kde zažiaril celý HET balet z Amsterdamu bolo otázne, čo môže ešte prísť. Hlavne na Gala, ktoré síce na Dance Open neoplýva tými sprofanovanými kusmi, z ktorých majú niektorí husiu kožu, ale vždy sa snaží logicky a systematicky budovať úroveň vkusu obecenstva a jemnou mierou ho vychovávať. A tak sa Gala aj tento rok vydarilo, mimoriadne vydarilo. Medzi tými všetkými diamantmi, zafírmi, rubínmi, slávnymi svetovými balerínami a tanečníkmi je nemožné vybrať si jeden klenot. Viktoria Tereshkina predviedla štýlovú čistotu a virtuozitu v Balanchinovom Čajkovského pas de deux, Yolanda Correa ako jedna z mála dám má skutočne vysoké a nádherné skoky, dnes nevídané. Misty Copeland v sólovej variácii ukázala, že perfektný tanec nemusí byť ukončený s fouetée. Iana Salenko naopak, že musí a že čím viacej technických nástrah na balerínu čaká, tým väčší oheň ju stravuje.

Páni predviedli oslnivé skoky, niektoré priam neuveriteľné. Joseph Gatti zo saut de basque skočil ešte roznožku, Yoel Carreño svojho Acteona vybavil v diagonále premetmi nevídanými (Carreñov špeciálny rondel), Vladimir Shklyarov efektnými zakončeniami, Matthew Golding revoltade do en avant, secondy striedané s piruetami v attidute, no bolo toho požehnane.Jiří a Otto Bubeníčci predviedli s Jonom Vallejo trio Canon v D dur z Le Souffle d´Esprit, akurát na gala by choreografii dramaturgicky pasovalo vzdať sa úvodného obrazu, ktorý zbytočne zaťažuje myseľ diváka pochybnou úvahou o príčinách – čoho vlastne? Trojica sa vzácne zišla v závere Canonu a tancovala a dýchala ako jeden. Zdenek Konvalina v Béjartových Gréckych tancoch dal vnútorný náboj choreografovmu mišmašu klasiky a akýchsi archetypálnych pohybov, ktoré majú evokovať grécky folklór. Presvedčivo striedal paralelné pozície nôh s klasickými figúrami a banálneho Gréka Zorbu povýšil na tancujúceho Apolóna. V rámci akejsi podsekcie hľadania mladých perspektívnych budúcich hviezd sa predstavili Sara Michelle Murawski a Milan Madar. Murawska má dych berúce dispozície, zatiaľ jej však chýba skúsenosť a emócie. To skôr Madar, ktorý sa v Melody choreografa Asafa Messerera na úpravu Dvořákovej piesne Když mne stará matka, predviedol nielen ako výborný technický partner ale aj pozorný poslucháč. Oslnivú rozlúčku s letom i svetovou kariérou vyjadrila Daria Klimentová s Arionelom Vargasom v Summertime choreografa Dereka Deana. Klimentová odetá v zlatej krajke, so svojou vysokou pohybovou kultúrou a vnútorným prežitkom, za zvukov sugestívnej úpravy Gershwinovej árie akoby prešla životom ženy, ktorá stojí na rázcestí, tak ako ona sama, lebo vstupuje do novej éry. Oslnivá v každom geste vnútornej disciplíny skoro nehmotného tela, ktoré Vargas zdvíha nad hlavu v celej palete zdvíhačiek, dala zbohom javisku. Remi Wörtmeyer si sám vytvoril sólo na Offenbacha, nazval ho Joel. Chcel, aby bolo efektné a optimistické, ale trochu mu uniklo, že sám sebe nakázať pár skokov a briskné pohyby nemusí ešte stačiť.

O to prekvapivejší bol Wayne McGregor v svojej choreografii Raven Girl, ktorú interpretovali Melissa Hamilton a Eric Underwood. To bolo skutočné choreografické zjavenie. McGregor opustil svoje abstrahované naturálne oslnivé tancovanie a postavil dueto, ktoré sa neustále vzpína k nebu v efektných zdvíhačkách ako z historického baletu veľkého divadla a znovu klesá par terre, kde sa tanečníci milujú a cítia akýsi dramatický osteň blúznenia. Sýte farebné kostýmy, extravagantná hudba Gabriela Yareda, nápadité tancovanie a dokonalá interpretácia čiernej vrany Underwooda a krehkej Hamiltonovej vypichli toto číslo. Naopak „vyčpělé“ sa stáva myslenie Davida Dawsona. Nestačí spájať rôzne obrazy, nestačí im dať citovo vydierajúcu hudbu Maxa Richtera, nestačia za dlhé dueto dve efektné figúry, to je málo. Ani krásna, oduševnená Igone de Jongh nemôže dať vzlet tam, kde si choreograf nevie rady.

Ak som naznačil, čo by ešte mohlo prísť po Manenovi, tak to aj prišlo. Ale o tom až v budúcom dielu. Ale bude tam hodne o veľkom sériovom vrahovi žien Modrofúzovi. Ale nie o opere Bartóka, rozprávke Perraulta, balete Stephana Thossa, ale vzkriesení skoro sto rokov nehraného, nevideného Grand Pas de deux electrique z Petipovho baletu Modrofúz, ktoré pre festival s hviezdami Bolšoj baletu pripravil a objavil spolu s hudbou, kostýmami Vasily Medvedev.

Slávnostnú atmosféru snáď priblížia čitateľom aspoň fotografie. Do doby, kým bude možné nájsť na youtube záznam záverečného gala potom, ako ho niekto zavesí na web, keď ho odvysiela ruská televízia. Krásny májový týždeň a pre tých, ktorí majú pocit, že ešte nie je koniec sezóny sa v balete Národného divadla Brno koná konečne 16. mája nová premiéra, jediná skutočná premiéra v tejto sezóne, nebezpečne a zvodne vyzerajúci baletný večer troch mladých tanečníkov. Bratia Bubeníčci sú slávni ako dvojičky, ale Česko má aj ďalších baletných bratov a to Martina a Marka Svobodníka. Tí dvaja sa každý v svojej choreografii, spolu s vynikajúcim tanečníkom na moderný repertoár Adamom Sojkom, ktorého Brnu môže závidieť i Praha, predstavia v baletom dvojvečere Game Over s infantilne podivným podtitulom „Shořet mladý aneb Proti proudu“. Podivne zmätočná a intelektuálne prebujnená anotácia na webe skôr odradí, ale aktívni tanečníci a traja začínajúci choreografi už neraz zaujali svojim divadelným cítením a hlavne pohybovým slovníkom. Takže aspoň nakuknúť sa vyplatí. I keď nehovorí sa: „Nebuď zvedavý, budeš skoro starý?“ O beznádejne vypredanej Darii Klimentovej 15. mája v Státní opeře Praha, kedy sa vstupenky rozobrali za pár hodín, odkedy sa dostali do predaja, škoda hovoriť. Tam by vstupenku nezohnal už ani Aladin.

Foto Pavol Juráš, Stas Levshin