Baletní panorama Pavla Juráše (80)

Tentoraz:
– Veľký seriál začína: Les adieux de Nicolas Le Riche
– Parížska smotánka a jej tête-à-tête v Palais Garnier
– Nicolas Le Riche: De joyeux au revoir?
– 20 minút standing ovation!
***

Soirée exceptionnelle Nicolas Le Riche à l’Opéra de Paris na poctu Nicolasa Le Riche 9. júla 2014 rozhýbalo Paríž vo viacerých smeroch. A nielen Paríž. Stovky fanúšikov reagujú na baletných blogoch. Rozhýbalo, nielen v oblasti umeleckej, ale aj spoločenskej. Do Palais Garnier s jeho obmedzeným počtom miest („iba“ 2013 miest v hľadisku) sa chceli dostať všetci. Ako to však vždy býva, posledný zostal skutočný divák, ktorý ohlas a ruch okolo hviezd práve vytvára. Už od januára sa viedli diskusie o podvode so vstupenkami, o akomsi čachrovaní s prednosťami miest pre VIP hosťov, pre abonentov opery a podobne. Napokon nejaké zostatkové miesta boli ohlásené v deň konania gala na pokladni o 10.30 hodin. Od nej sa vinul nekonečný rad tých, ktorí tanečníka roky sledovali a teraz chceli vidieť jeho poslednú oponu v tomto slávnom tristoročnom dome. Miesto verných fanúšikov ale zasadla v zamatových kreslách elita francúzskeho života. Politici: Manuel Valls, Christiane Taubira, Jack Lang či Xavier Darcos. Hviezdy: Gad Elmaleh, Claire Chazal, Jean-Pierre Marielle, Agathe Natanson i niektorí známi priatelia tanečníka – James Thierrée, Dominique Mercy a veľký podporovateľ (možno po smrti Yvesa Saint Laurenta hviezda väčšia a známejšia než predtým) Pierre Bergé v sprievode Betty Catroux.

Aby vedenie Parížskej opery zachránilo samo seba pred blamážou, urobilo nečakaný krok. Dohodlo priamy prenos gala z budovy opery do troch parížskych kín s tým, že vstupenky distribuuje zadarmo opera pre všetkých, ktorí majú záujem. Samozrejme každý môže dostať maximálne dve, aby sa predišlo tradičnému čiernemu trhu s lístkami. Tri kiná UGC (Normandia, Danton, Bercy) tak zaplnili praví baletomani, ktorí si na svoje miesta síce zadarmo a síce v kine museli vystáť frontu 7. júla, kedy začali byť vstupenky distribuované v pokladni Palais Garnier od 11.30 hodin.

Nemôžem sa zbaviť dojmu, že i keď veľké operné domy robia rôzne marketingové akcie, vernostné karty, zlacnené balíčky, kluby priateľov, kluby podporovateľov už od symbolických finančných čiastok za sezónu, i tak veľkým operným domom zostal prívlastok snobský, drahý, taký, ktorý si neváži publika, ktoré chodí na rovnakých tanečníkov, je vzdelané, vie kedy sa tlieska, vie ako sa do divadla obliecť, vie kto aký výkon podáva. Všetky tie výhody sú vlastne nevýhody, pretože z lacných miest nevidíte nič, možno štvrtinu javiska keď sa vykloníte tak, že skoro prepadnete. A keď sa vykloníte i tak lepšie nevidíte, pretože v tvare podkovy či elipsy hľadísk slávnych domov je vždy niekto vyklonený napravo či naľavo od vás kto vám zacláňa. Prečo v divadle neplatí zákaz ako vo vlakoch: „Nevykláňajte sa z okien!“? Možno by v dobe demokracie a slobody prejavu mali začať už demonštrovať aj verní diváci. A tak najlepší zážitok snáď mali tí, ktorí nikde deviateho júla nešli, zostali doma a zapli si pc, lebo „čuduj sa svete“ nejakým zázrakom divadelným bohov, mohli všetci zadarmo vidieť priamy prenos a nemuseli sa pár dni predtým tlačiť o miesto na bidle.

Okrem toho, že mohli cez prestávku robiť rôzne bohumilé činnosti a mať pokoj, boli však diváci opäť potrestaní. Prečo? Preto, že nie sú z Paríža, pretože necestovali a neutratili dvesto eur za lístok. Preto, že primabalerína je diva, ktorá má svoje muchy? O čo ide? Tí, čo sledovali internetový stream prenos nevideli totiž „najkrajšie“ číslo večera. Dueto z Appartementu Matsa Eka, v ktorom vedľa Nicolasa Le Riche (jeho čísel bolo málo) vystúpila ako fénix, ktorý sa vrátil a povstal, Sylvie Guillem. Lenže primabalerína sa odmietla nechať vysielať. A tak diváci doma zažili pauzu dlhšiu o desať minút. Možno si to ani nevšimli. Legenda má právo na svoje intrigy, nízkosti, provokácie, pretože jej výkony sú oslnivé a vykompenzujú to (aspoň sčasti), Čo je však na tom, že by sa Guillem zjavila v obývačkách po celom svete, to je nejasné. (Výhodu mali Parížania v tých troch kinách, pretože mohli vidieť v prenose i bývalú étoile). Asi protekcia. Navyše v duete, ktoré preukázalo, že jej odchod bol skutočne predčasný a že sa nikdy nedozvieme celú pravdu, prečo dala parížskemu javisku zbohom tak skoro. Jeden francúzsky kritik dokonca v svojom článku napísal, že vie prečo je primabalerína frustrovaná a urobila toto rozhodnutie a že ju chápe. Práve toto dueto potvrdilo geniálne kvality oslávenca i kvality jej samotnej.

Báječné stretnutie Sylvie a Nica bolo vrcholom večera. Nicolas Le Riche a Sylvie Guillem majú skvelú vedu na extrémny pohyb Matsa Eka. Spoločne na javisku vidieť práve ich tancovať tento kus, to nájdeme viac fascinujúcej alchýmie ako inokedy. Hrali pár, ale je to ako dojem, ich výkon je ako vidieť dvojčatá na javisku. Zdá sa, že vedia, od narodenia cítia gesto druhého so zavretými očami, každý pohyb, každú cestu. To je dokonalý pár, kúzelný tanec, symbióza a chémia funguje navzdory rokom odlúčenia, navzdory rokom, ktoré tvoria vek.

A aký to vlastne inak bol večer? Rozruch, mediálny ohlas a všemožné vylepšenia potvrdzujú, že umelec Nicolas Le Riche má v súbore mimoriadne postavenie. Mal? Takéto manévre okolo rozlúčkového predstavenia na jeseň u Agnès Letestu neboli (tu). U Isabelle Ciaravolli už vôbec nie (tu). Tie zatancovali predstavenie, ktoré si vybrali. Jedna Neumeierovu Dámu s kaméliami, druhá Crankovho Onegina, zasypali ich zlatými konfetami, opona padla a svetlo zhaslo, vrátili kľúč od šatne a finito. Le Riche nechcel skončiť dlhoročnú kariéru v svojich štyridsiatich dvoch rokoch len predstavením. Chcel niečo kompaktnejšie. Vydedukoval, že by to nemalo byť len predstavenie ale večer, ktorý má viac významov, má osobitú dramaturgiu i posolstvo. Budiž, bolo mu vyhovené. Pred pár dňami zatancoval Quasimoda v Notre Dame de Paris Rolanda Petita (čo malo byť naplánované oficiálne pristátie z dráhy étoile) a 9. júla dostal svoje gala. Posolstvo večera bolo dobre čitateľné. Všetko začalo veľmi jednoducho. Matthieu Chédid otvoril večer so svojou elektrickou gitarou, zatiaľ čo Nicolas Le Riche vyzeral ako improvizujúci tanečník nie pred obecenstvom, ale v samote umeleckého hľadania na baletnej sále. Komorný charakter a tklivosť hudby sa hodila ako výborný kontrast k tanečníkovým pohybom. Skoky, piruety, viac moderné gesto … Nebolo to náhodou, ale akoby to boli malé kúsky niektorých z jeho najväčších rolí, Siegfried, Apollo, niektoré Forsythe či Robbins.

Nasledoval vhodne upravený scénický fragment z baletu Rolanda Petita Les Forains. Aký iný choreograf je viac spätý s tanečníkom než Petit. Práve on posunul správne k správnemu typu rolí a interpretácii tanečníka. Les Forains je jeden z mála baletov tohto geniálneho choreografa, ktoré nehovoria o vzťahu muža a ženy, ale o štatúte umelca. Vhodná téma na bilanciu umeleckých rokov tanečníka. Začína príbeh Nicolasa Le Riche o tom, čo by sme mohli nazvať; pán a študenti školy tanca. Na scénu skutočne prichádzajú žiaci baletnej školy Parížskej opery. Medzi nimi sa Nicolas Le Riche zdá byť veľmi mladistvý, akoby jeho duša dieťaťa mala prednosť pred telom. Putovný súbor, improvizované kulisy, budúcnosť pred mladými umelcami. Čoskoro budú tancovať. Nicolas Le Riche tu nájde vo svojej pamäti spomienky z mladosti, čas, kedy sa stretol prvýkrát s Rolandom Petitom. Potom sa situácia a konanie zastaví a je tu výsledok. Predstavenie. Mladý tanečník tancuje variáciu s bubienkom z Plesu kadetov. Spomienka na jednu z rolí veľkého Nicolasa Le Riche. Mladý muž tancuje pred nadšenými pohľadmi svojich kolegov, spolužiačok, budúcich umelcov. Študenti školy utečú a prichádza ďalšia spomienka. Na Le Richovu rolu v Raymonde, na saracénskeho erotického orientálneho šacha Abderachmana. Toho v tento večer tancuje nová hviezda Stéphane Bullion a Raymondu Dorothée Gilbert.

Je zaujímavé, že už v hodnotení Arabského tanca z II. dejstva Nurejevovej Raymondy sa úplne rozchádzajú názory parížskych kritikov, a že ich po soirée v médiách vyšlo nesčítane. „Saracéni prišli a tancovali s veľkým nadšením. Som na pochybách, nikdy sa mi príliš nepáčil tento balet. Ale je to príjemné rozptýlenie, ktoré bolo uvedené ako “zjednotiť a osláviť súbor” pre Nicolasa Le Riche“, napísal jeden kritik. Druhý považoval naopak scénu za celkom zbytočnú, priemerne interpretovanú, súbor chaotický v zložitých Nurejevových formáciách a sólistov unavených a mdlých. Na záver prvej časti nasledoval vrchol vo vývoji umelca, určitý nový individualizmus, nový smer, kreácia, jedinečnosť. Nižinského Faunovo odpoludnie. Na scéne však opäť nebol Nicolas Le Riche, ktorý Fauna oslnivo stvárňoval, ale jeho mladší kolega Jérémie Bélingard. Ten aspoň dokázal uchopiť a koncentrovať sa na rolu a priniesť skutočný interpretačný výkon ako paralelu k umeniu končiaceho tanečníka.

Po prestávke už prišli vážne veci. Vrátil sa sólista v kuse najvážnejšom. V jeho životnom balete, ktorý ho posunul medzi hviezdy súboru v deväťdesiatych rokov a s ktorým začalo jeho priateľstvo s Petitom i prvým Mladíkom Jeanom Babilée. Mladík a Smrť. Vidieť tento balet znovu a znovu je vždy veľký divadelný zážitok hlavne keď ho interpretuje zvrchovaný umelec, ktorý na ňom mal česť pracovať priamo s choreografom a chápe rôzne štýlové nuansy, podtexty postavy a nezanedbáva príbeh. Bohužiaľ výsledný dojem oslabilo obsadenie Eleonory Abbagnato do roly Smrti. Po Marie-Agnès Gillot je to síce nová možná interpretácia, ale akoby Abbagnato vsadila iba na tradičné klišé v interpretácii a zabudla na dušu diela. Aj na rozporuplné pocity ženy, ktoré zakódoval mladý choreograf do svojho presláveného baletu. Abbagnato zahodila všetky šance, kde sa pohyb zastavuje a prichádza duel, tento boj so smrťou. Jej postava je prvoplánová a ľahko čitateľná. Ak sa hovorí o rozporuplnosti kritiky, je to práve ono. Jeden parížsky kritik naopak považuje výkon Abbagnato za najlepší, aký sme u tejto postavy videli. „Veľmi ženský, citlivý, prepracovaný a divadelne nanajvýš pôsobivý.“

Čo je ale podivné a neodpustiteľné, že v prenose sa podľa môjho pátrania stala technická chyba. Pozorní a znalí diváci si to určite všimli, že hneď po počiatočnej variácii Mladíka sa akoby rozišla choreografia s hudbou. Smrť – Dievka nevstúpila na správny motív – fanfáru novej repetície Bachovho motívu v trumpetách ale skôr a celá choreografia sa posunula. Do konca sa nepodarilo toto zachrániť. A v prekrásnom miesto, ktoré Le Riche dokonale graduje v polovici variácií a Bach ho aj ukončuje krátkou hudobnou korunou to bolo markantné. Je vidieť, že i technika môže zlyhať a ani špióni nezistili ako je možné, že sa v nahrávke pre internet takto rozišiel obraz a zvuk. Výkon tanečníka v tomto balete, ktorý sa zdá byť krátky, ale pre interpreta predstavuje celý rad obťažných úloh a nástrah, ktoré môže pochopiť len profesionálny tanečník, spustil prvé furore ovácií večera. Le Riche predviedol svoju oslnivú interpretáciu mnohých detailov, dokonalej rovnováhy medzi technickými vrcholmi choreografie a dramatickým jadrom príbehu. Áno, tu opäť ožil starý Paríž, Cocteau, Genet, všetci títo umelecko, duchovno, eroticko dekadentní mágovia slávnej éry. Spôsob, akým tanečník akoby hral na neviditeľnú kameru v mimike a detaile, je jedinečný. Skutočne len veľmi ťažko ho bude môcť niekto prekonať. Veď len za posledných dvadsať rokov čo rolu tancuje a starol s ňou fyzicky, umelecky s ňou dozrieval, sa to nikomu nepodarilo.Tanečníkovu umeleckú mnohorakosť, vzhľad i tanečné umenie do širších divadelných súvislostí vedľa jeho choreografie, fragmentu z baletu Caligula potvrdila i účasť člena Comédie Française Guillaume Gallienna, ktorý v alexandrínoch ako zo starej školy predniesol ódu na tanečníka. Tak asi, ako sa to robilo od dôb Ľudovíta XIV. pre významných umelcov a osobnosti. V úryvku z Caligulu v scéne Inicitatus et Caligula potvrdili svoje kvality tanečníci. O kúsok mladšia generácia od Nicolasa Le Riche. Mathieu Ganio nastolil otázku prečo je tak málo obsadzovaný a využívaný. A hodne mladší Audric Bezard potvrdil, že práve u pánov je umelecká sila mladších generácií omnoho väčšia ako u unudených dám.

Záver patril vrcholnému číslu. Lahôdke podobnej ako je Mladík a Smrť. Béjartovmu Boleru, ktoré preverí všetky schopnosti tanečníka, ktorý sa postaví na červený stôl uprostred. V súvislosti s rozlúčkou akoby mnohé z choreografových gest, ktoré predpisuje tanečníkovi, dostali symbolický rozmer lúčenia a vďaky. Kontaktné gestá vysielané z tohto centra smerom k divákovi, chytili prítomných za srdce. Rytmická naliehavosť s akou graduje nielen hudba ale aj energia tanečníka, ktorý nepodliehal únave, vyvrcholila v strhujúcej gradácii. Posledné takty vyzneli ako kliatba pre generácie asistujúcich tanečníkov v tejto liturgickej slávnosti. Vyzeralo to, že Nicolas Le Riche kričí na tanečníkov: „Dansez! dansez! Dansez! C’est votre tour !”. „Tancuj, tancuj! Tancuj! Je to na tebe!“ Energia hudby, energia štyridsiatich mužov tancujúcich na scéne v tom nezmieriteľnom rytme, ktorý vedie k jedinému možnému výsledku i posvätnosť a dojímavosť chvíle núti k zabudnutiu všetkého negatívneho, všetkých problémov, starostí. Mágia tohto barbarského rituálneho tanca Béjartovej univerzálnej choreografickej vízie sveta kde tanec je jediná reč, ktorej je možné rozumieť v zmäti babylonských jazykov, reči, ktorú sa netreba učiť v jazykových kurzoch ale stačí počúvať tlkot svojho srdca, vyznela veľmi presvedčivo. Le Riche vložil do záverečného finále všetok svoj talent, svoje podtexty, svoje milióny hodín tancovania a stal sa univerzálnym béjartovským tancujúcim bohom. Tým jediným, v ktorého možno veriť.Nasledovalo rovnako dôležité štvrté dejstvo. Aplauz. Šťastného tanečníka ovládlo dojatie i eufória jedinečnej chvíle. Pre divákov, ktorí niečo také nezažili naživo je to ťažko predstaviteľná scéna. Dvadsať minút aplauzu, dvadsať minút jasavého vyvolávania „bravo“, akési davové šialenstvo. Veď si vyskúšajte doma dvadsať minúť tlieskať. Predstavte si, že explózia „Bravo“ nasledovala túto oslňujúcu tanečnú exhibíciu a Bolero. Pozdravy tanečníkovi, celý súbor, opäť sám. Potlesk, ktorý nemá konca, ba naopak jeho intenzita rastie s tým, ako baletomani obsadili výhodné miesta v lóžach potom, čo čestní hostia so vstupenkami zadarmo po zdvorilom potlesku rýchlo zmizli, aby si na recepcii obsadili dobré miesta pri občerstvení. Na javisko v dojemnej chvíli prišli pozdraviť tanečníka jeho malé dcérky, ktoré sa ostýchavo vyrovnávajú s pompou okamžiku a maminka Clairemarie Osta radšej rýchlo zmizne a dcérky si vezme za ruky šťastný otec. Dojemná chvíľa, ktorá svedčí o tom, že ani Sylvia Guillem nie je žiadna namyslená heroína, pretože keď si všimne v rohu proscénia kyticu, ktorá tam pre Nicolasa dopadla a v tom zlatom daždi flitrov si ju nevšimol, sama mu pre ňu ide a donesie mu ju. Baletomani v špeciálnych žltých kombinézach na poctu Nicolasovi. Dojatí diváci. Jedna dáma v japonskom kimone celý večer plače a teraz nadšene používa svoje hlasivky, aby dala na vedomie uznanie svojmu obľúbenému tanečníkovi, svoju vďaku. Ovácie, Claude Bessy, Aurélie Filippetti, ktorá mu podala odznak „Veliteľa umenia“. I minister bol spokojný. Mnohí by radi videli tanečníka v čele národného baletu, bohužiaľ sa to však nestalo a ani sa zatiaľ nestane. I jeho manželka Clairemarie Osta nechala pred šiestimi mesiacmi zabuchnuté dvere na konzervatóriu. Nuž jedna vec je umenie a druhá je moc.