Baletní panorama Pavla Juráše (9)

– Open Gala v Bratislave ukázalo čo to znamená gala 
– Isabelle Ciaravola, Sabina Yapparova, Anna Tsygankova pre Baletnú panorámu 
– Zprávy z domova 
***

O prípravách a koncepte premiérového a nevídaného večera Open Balet Gala, ktoré sa konalo v Bratislave prvý marcový víkend, som v panoráme mnoho písal a na otázky odpovedal nielen umelecký riaditeľ festivalu v Petrohrade Vasilij Medvedev, ale aj slovenský exulant – hviezda na baletnom nebi – Jozef Varga. Skutočne sa gala uskutočnilo a nešlo o nijaký podvod za 30 až 400 eurové vstupenky, ako si mnohí mysleli.  
Projekt skutočne medzinárodných a svetových rozmerov, ktorý v Česku ani na Slovensku nemá obdobu, možno len v niektorých gala, ktoré usporiadala Daria Klimentová v Prahe. Na Slovensku má možno len malú predohru v koncerte k výročiu baletu SND, ktorý v blahej pamäti pripravil Emil T. Bartko, pred všetkými škandálmi okolo novej budovy a šéfov a na ktorom sa zjavili ako zázrak známe hviezdy: Manuel Legris, Elisabeth Platel, Tatiana Černobrovkina, Dmitrij Zababurin, Gregor Hatala, Eva Petters, Roman Lazík. Vzhľadom k mimoriadnemu rozsahu a významu tohto projektu som sa rozhodol venovať mu dnešnú panorámu. Výborne dramaturgicky zostavený večer musel zaujať aj tých, ktorí baletu toľko neholdujú a ocitli sa v hľadisku ako mecenáši a sponzori, či zvedavci. Samozrejme aj takýto večer si zaslúži nielen obdiv, ale aj zdravú sebareflexiu, ktorá môže viesť k poučeniu a posunutiu diváka ďalej vo vnímaní tanečného umenia. Bohužiaľ, niektoré recenzentky príliš mnoho kopírujú texty v programe a informácie z tlačových správ, miesto vlastného poučeného názoru. To vedie k rôznym bludom a vyvyšovaniu jednotlivých čísel večera nad iné, väčšinou však akurát tých najmenej vhodných. Ak organizátori v pestrosti a pluralite umeleckých názorov a choreografických i interpretačných licencií postavia vedľa seba čísla typu grand pas deux z Korzára, Quijota, či Labutieho jazera a fragmenty z epických dejových baletov, nemôžem tieto vynášať nad ostatné len preto, že im dominuje emócia, či akási vnútorná logická teatrálnosť. Taktiež nie je možné odsudzovať štýl tanečníkov z Bolšoj baletu a vyhlasovať, že všetci, ktorí prišli zo západnej časti Európy sú geniálnejší bez toho, aby som vedel, že kedysi oni sami tancovali v Rusku a dokonca z ruskej školy vyšli. Toto porovnávanie nie je namieste a je i zbytočné. Dnes, keď všetci môžu tancovať všetko, dokonca sú schopní naučiť sa choreografiu podľa ukradnutého videa, či youtube, je naliehavá potreba zachovať štýl škôl, či národov. Od štýlu Bolšoj, cez Mariinsky – Petrohrad, až po francúzsku, či anglickú školu. Dnes, keď sa všetko stavia na efekt a skoro prostituovanie sa publiku, je treba oceniť tých, ktorí držia štýl, tradíciu a sú žiakmi svojich veľkých učiteľov.

Predstavitelia Mariinského divadla Yekaterina Osmolkina a Maxim Zyuzin predviedli divákmi nedocenené číslo, veľké pas de deux z baletu M. Petipa Talizman. Je škoda, že zmenou vo vedení baletu SND sa neuskutočnila pôvodná idea uviesť toto číslo ako veľký obraz, pas d´action i s dámskym zborom. O to je smutnejšie, že sa predstavitelia baletu SND na večere vo vlastnej budove vôbec neukázali. Osmolkina predviedla elegantné klasické tancovanie v obťažnom klasickom čísle, kde technická suverenita a umenie baleríny hrajú rovnakú rolu ako štýlová jednota a emocionálny odkaz. Zaujímavú konštrukciu choreografie tvorí spojenie baleríny a mužského tanečníka, ktorý nie je na „ozdobu“, ale je aktívnym protihráčom baleríny a preberá celú škálu obťažných prvkov. Napríklad kým balerína prezentuje seba, sám tancuje svoje panchée do attitudy. Vzrušujúca ukážka techniky, emócií i mini príbehu v grand pas de deux, celkom iný Petipa, ako ho poznáme zo slávnejších súrodencov Talizmana. Druhé číslo tanečnej dvojice bolo kontrastné v exoticky, expresívnej atmosfére orientu. Viedenský valčík v choreografii Leonida Jacobsena predviedli ako rozšafnú hračku s neobyčajnou ľahkosťou a uragánom valčíkových krokov, ktoré sa viac než na zemi odohrávajú vo vzduchu. V tomto jedinom komickom čísle večera dokázali svoju umeleckú zrelosť a sýtosť svojho tanečného umenia, keď tí istí tanečníci vykresali úplne inú náladu, stali sa vášnivou dvojicou z mesta na Dunaji – švihácky chlapík s cylindrom a paličkou a neznáma dáma s vejárom. Čiernobiela kombinácia kostýmov a detailov s doplnkami k pozitívnej a humornej choreografii Jacobsona ukázala, ako vtipne a zároveň tanečne nápadito sa dá postaviť valčík na hudbu Johanna Straussa. Prvky, kde partnerove ruky k dosiahnutiu figúr nahrádza vychádzková palička a herecký súboj o získanie tejto paličky, cylindra či vejára, vyvolali romantickú ilúziu hravej lásky brilantným tanečným stvárnením a hlavne minucióznou hereckou technikou.

Legendárny tristoročný súbor baletu Parížskej opery reprezentovali zvučné mená Isabelly Ciaravoly a Hervé Moreaua, ktorí už možno viac tancujú na gala koncertoch v Ázii, ako doma. Ciaravola sa predstavila už v prvej časti večera so spomenutým Smekalovom ako Oneginom. V balete, ktorý vznikol v Prahe pre dvoch geniálnych tanečníkov na vrchole umeleckých síl Stanislava Feča a Terezu Podařilovú, stvárnila Tatianu v záverečnom adagiu, keď zvažuje čo ďalej, či zostať s Greminom alebo nechať voľný priebeh svojej stále živej láske k Oneginovi. Geniálne vystavené dueto od Vasiliho Medvedeva je interpretačným klenotom. Senzitívna dejová linka, akýsi dialóg, koncipovaný najprv v pôsobivých horizontálnych figúrach par terre sa na vrchole dostáva vďaka pôsobivým zdvíhačkám, revoltátom v zdvíhačkách do kontrastnej roviny a končí v sugestívnom rozpade partnerov na dve samostatné sóla. Ciaravola sa interpretačne typovo, fyzicky i duševne na Tatianu hodí. Jej francúzsky šarm, taký blízky Rusku, schopnosť vyčarovať na javisku rafinované ženské podoby a finesy, od bolesti, sĺz, pýchy, nedostupnosti, až k poníženiu, tento kontrast medzi femme fatale a femme vystihla úplne presne. Interpretuje senzitívnu dušu Tatiany, ktorá sa možno ešte nestala ani ženou i keď je už manželkou a stravujúci dopis odmietnutia uchováva ako relikviu na svadobnú noc, ktorá sa nekonala, ako skrvavenú plachtu erotického aktu. Ciaravola disponuje lyrickou eleganciou, koordináciou a pohybovou plastickosťou, ako uvádza program jej nohy pôsobia ako magnet vďaka ich extrémnej štíhlosti a skutočnej baletnej línii. Môžeme sa zamyslieť, kto je vhodný pre toto zvláštne dueto oscilujúce na hrane slovanskej vášne, ruskej sladkobôlnosti a pohybovej virtuóznosti? Keď si spomeniem na Feča s Podařilovou tak myslím, že ich ideálnej interpretácii sa nikto doposiaľ nepriblížil a bolo to nespočetne veľa svetových mien, ktoré toto adagio tancovali. Samozrejme Podařilová nemala dispozície ako svetové primabaleríny, ale mala akúsi cennú životnú a ľudskú skúsenosť, ktorou obdarovala Tatianu v závere baletu. Fečova mužná sila, telesná krása a zasnený pohľad, mu dodali vzrušujúcu priepasť medzi jeho zhýralou túžbou byť svetákom a nevypovedanou túžbou byť milovaný, mať deti a žiť na pokojnom statku Larinovcov.Dueto z baletu Rolanda Petita skrátene nazvaného Proust však už bolo iné vystúpenie a iná Ciaravola. Po boku Hervého Moreaua, ktorý tancoval v parížskej premiére (2007), ešte pred smrťou majstra (balet je nahraný na DVD nosiči), ožil zabudnutý svet. Škoda, že étoile parížskeho baletu nespojil dueto i s variáciou, ktorá mu v balete predchádza. Práve v nej Petit vytvára celkom nové a vrcholne virtuózne naratívne figúry, ktoré sa dajú dešifrovať ako slová (napríklad posun v hlbokom degagé, kde sa zadná noha dotýka podlahy, či hlboké panché s dotykom oboch dlaní na podlahe). Keď sa Albertina (tak sa Ciaravola v duete volá) prebudí nevieme, či je živá, či je to sen, či skutočnosť. Či spánok dáva ich vzťahu harmóniu, či sa realita snúbi s túžbou. Snáď blažená chvíľa absolútnej harmónie. Tá sa neustále prerušuje virtuóznymi zastaveniami v podobe náročných tanečných figúr, z ktorých dominujú lomené attitudy, vypäté secondy a brilantná práca nôh Albertiny, najmä pôsobivé double tour endedans do attitude 90° effacé dopredu na plié, kedy k pracujúcej nohe skloní Albertina trup s pažami v tretej pozícii v promenáde endedans s partnerom.

„Hleděl jsem na Albertinu, ležící přede mnou. Chvílemi jí proběhl jakýsi lehký a nevysvětlitelný záchvěv, jako když se listí na okamžik zatřepetá v neočekávaném poryvu vánku. Dotkla se vlasů, ale poněvadž to neudělala tak, jak chtěla, vztáhla k nim potom několikrát ruku znovu, a byl to pohyb tak vytrvalý, tak rozhodný, že jsem byl přesvědčen, že se už probouzí. Naprosto ne; pohroužila se znovu v klidný spánek, který nebyl ani přerušen. Pak už zůstávala nehybná. Položila si ruku na prsa a v poloze její paže bylo tolik naivně dětské nenucenosti, že jsem při pohledu na ni musel potlačit úsměv, jaký vyvolávají svou vážností, nevinností a půvabem malé děti.“ – píše v románe Proust a Petit dokáže jeho slová uviesť v pohyb. Geniálny Petit za hudobného sprievodu Saint-Saënsovej Tretej symfónie s organom vytvoril adagio, ktoré baletomanov dojíma svojou štruktúrou a pohybovými nápadmi a menej znalého diváka ohromuje zvláštnou vnútornou silou. Pomalé vášnivé dotyky medzi Ciaravolou a Moreauom striedajú prudké strihy allegrových častí zatancovaných na veľkých plochách, k miestam tichého stíšenia a symbolických mizanscén, keď Albertina kráča a na zemi sa prostredníctvom jej nôh ťahá zničený Moreau a ona mu udáva smer, či na piziccato kontrabasov inscenovaný bláznivý tlkot srdca Albertiny, ktorému načúva mladý Proust, až po finálnu pasáž, kde Albertina hľadá u neho útechu a on ju odháňa, či naopak a snažia sa spolu akoby vzlietnuť v nesmierne obťažných zdvíhačkách. Záver je lúčením.

Albertina v románe tajomne umiera, keď spadne z koňa a neustále vracanie sa k nej a spoločným chvíľam je akýmsi tajomstvom, ktoré obostiera túto scénu. Je to fikcia či realita? Sen či skutočnosť? Keď ju však Proust nežne ukladá späť na lôžko a zostáva sám, Albertina zmizne a biely závoj pomaly padá na prázdnom javisku. Je jasné, že táto absolútna harmónia je predzvesťou veľkej bolesti nad stratou milovanej bytosti. Tu sa naplno uplatňuje talent Ciaravoli a jej partnera. Uvedomil som si ako internet, či médium televízie klame. A aká dôležitá je osobnostná interpretácia práve takto výrazných umeleckých osobností. Vidieť naživo Ciaravolu ako interpretuje Albertinu je skutočný zážitok. Jej privreté oči, celková koncepcia pohybu tela a rafinované finesy opäť dokazujú, aké dôležité je udržať štýl. Ak na nahrávke Eleonora Abbagnato je dojemná a suveréna, Ciaravolla je o niekoľko tried ďalej čo sa týka emocionálnej zrelosti a ženskej intuície, s ktorou interpretuje každé gesto. Tu sa skutočne stáva oné biblické slovo telom.

Časť publika určite nepochybne čakala na oneskorený debut Jozefa Vargu na scéne SND. So svojou partnerkou z Holandského národného baletu v Amsterdame Annou Tsygankovou predviedli dva kontrastné čísla. Balkónovú scénu z Romea a Júlie v choreografickej vízii dnes často zabúdaného Rudiho van Dantzinga. Ak jeho choreografia možno zostarla a niektoré pasáže pôsobia archaicky, interpretácia tanečníkov ich dokonale oživila. Varga vystrčil takého Rómea, aký sa len tak nevidí ani na baletnom javisku. Lyrický hrdina, ktorý vzýva na balkóne svoju sväticu, aby mu znovu podala dlaň, s nádhernými nohami, jedinečným profilom, rozviatymi vlasmi, silne koncentrovaným vnútorným vzrušením, ktorý je po uši bláznivo zamilovaný do ženy, ktorá by mala byť jeho nepriateľkou. Pritom Romeo nie je nijako neskúsený v láske. Varga to vie, preto vedie svoju partnerku a chce jej dať poznať okamihy lásky a spoločnej prítomnosti, silu spoločného dotyku. Tsygankova, ktorá z tradície ruskej školy vzišla a prešla si mnohými štýlmi a západným formovaním, hlavne čo sa týka port de bras, je oslnivou Júliou. Ak z prvej časti silne zarezonovalo ich spoločné dueto, v druhej časti, ktorú otvorili veľkým pas de deux z III. dejstva Labutieho jazera, si uchopili pomyselnú medailu za súlad techniky a štýlu. V čiernej úprave Petipa opäť v redakcii Rudiho van Dantzinga prezentovali technicky vybrúsené, herecky premyslené a hypnotické čierne pas de deux, vypointovaný každý detail, keď Odilia pozýva a striedavo odmieta Siegfrieda a on tieto radikálne premeny nechápe, prostredníctvom dokonalej interpretácie Vargu a labutieho port de bras Tsygankovej. Len málokedy sa toto obohraté číslo vidí tak sugestívne technicky i psychologicky vybudované. Siegfriedova variácia nebola vďaka Vargovi len technickou ukážkou, ale i psychologickým monológom princa. Prevedenie brilantného napríklad a la second en dedans v skoku a z toho jete entrelacé, z demi plie cez en cloche, po tour en l´air, či každé port de bras, je dôkazom toho, že nie Varga tancuje Princa, ale Varga je Princ. Aristokratický, vášnivý, zmätený, očarovaný touto dokonalou black swan, ktorá predviedla jedno z najlepších fouetée. Vargova brilantná technická práca, ľahký skok, rotačná technika, západné vnímanie anglického port de bras i vnútorný prežitok sú trpkou výčitkou slovenskému národnému divadlu, že nie je schopné umelca priviesť aspoň k hosťovaniu.

Jedno číslo programu bolo mimo akékoľvek zaradenie. Oslavovaný a predčasne zostarnutý Vladimír Malahkov zatancoval adaptáciu Maura de Candia Umierajúca labuť. Vzhľadom k februárovému výročiu Anny Pavlovej bolo toto číslo veľmi dojemné. Zároveň interpret našiel schopnosť neprezentovať seba, ale odhaliť seba, čo je u narcistického tanečníka ako Malahkov vzácne. Jeho dokonalé port de bras, ktorým tieňuje v naznačených siluetách s ohnutou dlaňou a zovretými prstami labutí zobák, ktorý odpláva s dlhým útlym labutím krkom za jeho chrbát, aby vyšiel na druhej strane potvrdzuje, že nielen tanečníkove skoky sú legendárne, ale že o triedu vyššie je jeho pohybová kultúra vrchnej časti tela. Jeho hlboký záklon a rozdýchaná bránica, napätie nôh v svetelných kužeľoch, tieto fragmenty umierajúcej labute medzi svetlom a temnotou, pohybová agogika voči pokojne plynúcej hudbe, boli dokonalou ukážkou vzrušujúceho choreografického nápadu dovedeného tvorcom a interpretom k vrcholu.

Večeru veľmi pomohla štylizovaná scénografia s motívmi starých olejomalieb. Každá scéna a číslo boli orámované pôsobivým sýtym obrazom, z ktorého vystúpili tanečníci a preniesli sa do opulentných palácov, slávnostných sál, pod hviezdnatú oblohu, či na rozprávkové miesta. Light design inteligentných svetiel dokresľoval a zvýrazňoval priestorové cítenie interpretov a hral spolu s ich kostýmami a telom. Kristián Kohút pripravil obsažný a výtvarne pôsobivý program, kde sa divák dočítal mnoho zaujímavostí. Seriózne zostavené životopisy a veľkoformátové fotografie urobili z bulletinu cenný artefakt. Umeleckým vizionárom večera patrí tiež vďaka za vtipnú ďakovačku pojatú ako veľkú kódu, v ktorej sa predstavili všetci tanečníci vo svojich najlepších figúrach, seriózne i humorne, odľahčene i vážne a vytvorili okúzľujúcu bodku za večerom, ktorý bohužiaľ skončil príliš rýchlo. Dokázal, že najlepšie je balet vidieť naživo nech to stojí, čo to stojí. Že dnes viac než kedykoľvek predtým, s dobou internetu a globalizácie umeleckého sveta, je dôležité zachovať si svoju umeleckú a štýlovú integritu. Že nie je dôležité isť len po forme a technike, ale za každým javiskovým výstupom hľadať obsah. A opäť potvrdil obohranú teóriu, že balet je len dobrý a zlý. Nie je ani postsovietsky, ani ruský, ani parížska škola, je len dobrý a zlý. A všetci zúčastnení boli viac než dobrí. Napriek výčitkám predviedli niečo, čo pred polstoročím nútilo fanúšikov nocovať pri predpredaji vstupeniek na ulici, aby získali vstupenku na Nurejeva. Dúfajme, že toto gala prepojené s nádherným Petrohradom, sa naozaj budúci rok uskutoční vo Viedni. Alebo dúfajme, že po uplynutí mandátu Petra Zusku na čele baletu Národného divadla Praha, do jeho kresla s podporou nového riaditeľa zasadne niektorá z českých baletných hviezd. Že sa vráti domov a nedopadne ako Ema Destinnová, ale prinesie do českej metropoly kúsoček dokonalosti.
***

Krátky e-mail počas tohto týždňa mi poslala už spomínaná hviezda baletu parížskej opery Isabelle Ciaravola. Dovolím si ho tu zverejniť.

„Bola som po prvýkrát v Bratislave, je to nádherné mesto, som rada, že som mala to potešenie ho navštíviť. Bola som šťastná, že som bola prizvaná na toto slávnostné gala tancovať s tak skvelými tanečníkmi. Tiež som bola veľmi poctená, že som mohla po prvýkrát tancovať pôsobivú choreografiu Onegina od Vasiliho Medvedeva s novým partnerom Yourim Smekalovom. S ním som skúšala len trikrát kým som šla na javisko, ale cítila som sa úplne bezpečne, pretože je to výborný partner. Chcela by som tiež poďakovať Stanislavovi Fečovi, s ktorým som skúšala, je to úžasná osobnosť, je vynikajúci pedagóg – baletný majster a veľký umelec. Je to pekné pracovať navyše s takými ľudskými ľuďmi. Chcela by som tiež povedať: Ďakujem ti Vasilij Medvedev za to, že si mi dal tancovať svoju choreografiu. Ďalšia veľká vec na gala bola, že som mohla tancovať pas de deux od Rolanda Petita La prisonniere, ktoré milujem, s mojim najlepším priateľom Hervé Moreauom. Vždy to bolo úžasné tancovať, ale tentokrát ešte silnejšie a intenzívnejšie, pretože majster Petit je nanešťastie už mŕtvy. Čo môžem povedať viac? Organizácia bola perfektná. Ďakujem všetkým zo zákulisia, Katji, Olge a ďalším. Je to tak krásne zúčastniť sa na takomto gala“, odkázala baletná hviezda pre náš server.

Sabina Yapparova, sólistka Michajlovského divadla vyštudovala klasický tanec v Ufe na baletnej škole nesúcej meno Nurejeva. Od roku 2007 pôsobí v tomto významnom divadle pod umeleckou gesciou slávneho choreografa Nacha Duata. Jej repertoár obsahuje sólové postavy v baletoch: Romeo a Júlia, Giselle, Cipollino, Spiaca krásavica, Luskáčik, Spartakus, Korzár, Don Quijote, Bajadéra, či choreografie Nacha Duata a ďalších. Aké emócie si odniesla z bratislavského gala?

„Moja skúsenosť je najradostnejšia! Som rada, že som bola pozvaná, pre mňa je to veľmi dôležité! Dúfam, že to bolo zaujímavé pre divákov sledovať ma v mojom výkone, budem veľmi rada, keď sa opäť budem môcť predstaviť na festivale!“ A pocity z mesta? „I fell in Bratislava!“. O svojom zaujímavom duete a repertoári v divadle nepremýšľa, je spokojná. „ Mám veľký repertoár v divadle a všetky tituly sú veľmi odlišné! Giselle, reďkovky v Cipollinovi, Šípková Ruženka, Luskáčik, balety Nacha Duata, veľa práce a každá je iná! Som rada“. A ako sa pracuje v Michajlovskom divadle? „V Rusku nemáme presný ferman ako Vy v Čechách, pracujeme dlho, až kým nie sme úplne zničení, celý deň“. Je to náročné tancovať také dueto, ťažké na prvky, energiu, výraz, techniku? „Vždy je to ťažké tancovať, potrebujem veľa úsilia a energie na predstavenie! Som drobná a musím tancovať dobre, ale vďaka Bohu, som prirodzene veľmi tanečná! V škole som bola jeden zo zlých študentov, ale bola som pracovitá a dostala sa na veľké javisko. Ja som vždy nadšená pred každým predstavením! Aj keď je to malá rola! Lebo aj malé role mi robia radosť, pretože sú dôležité.“ A čo si myslí primabalerína o uväznení možného páchateľa atentátu na Filina a intrigách okolo riaditeľa Iksanova, Filina, Tiskiradzeho? „Nechcem na to myslieť, je to veľmi špinavá história a nech zostane na svedomí toho, kto to urobil!“

Možno prorocké slová z tohto týždňa ešte predtým, ako sa svet dozvedel oficiálnu verziu prípadu Filin vyjadrujú aj názor, ktorý v Moskve panuje. Že zatknutý Dmitričenko je len obetným baránkom a že celá kauza má hlbšie pozadie, než si my v Európe predstavujeme.

Ak som v úvode premýšľal o štýle baletných škôl s ohľadom na bratislavské gala, položil som podobnú otázku aj Anne Tsygankovej. Rodáčka z Novosibirska začala študovať klasický tanec v rodnom meste a neskôr pokračovala v štúdiu na baletnej akadémii princeznej Grace v Monte Carlu. Svoju kariéru začala v Divadle opery a baletu v Novosibirsku. Sedem rokov bola členkou Bolšoj baletu v Moskve. Potom odišla na západ a stala sa sólistkou baletných súborov v Budapešti či Viedni. Od roku 2007 je vedúcou sólistkou Holandského národného baletu. V jej repertoári nechýbajú titulné postavy v baletoch: Labutie jazero, Giselle, Don Quijote, Luskáčik, Romeo a Júlia, Spartakus, Anna Karenina, Mayerling, Skrotenie zlej ženy a mnohé ďalšie.

Anna Tsygankova bola časopisom Dance Europe zaradená medzi stovku najlepších tanečníkov.

„Vždy som mala šťastie na vynikajúcich učiteľov a baletných majstrov. Už v škole a potom aj v Bolšoj balete. Áno, balerína sa zlepšuje celý život, v rôznych súboroch, rôznymi tréningami, rôznymi choreografmi, v rôznych štýloch. Ale to, čo dostanete v mladom veku ako základ, robí vašu ďalšiu kariéru ľahšiu, hovoríme o technike a kontrole svojho tela. Som rada, že tancujem na západe, že si môžem vyskúšať rôzne štýly, role, charaktery, získavať skúsenosti. To, čo hovorím je, že s ruskou školou som vydržala a prispôsobila som sa iným rôznym školám zo zbytku sveta. Ostatné je veľká výzva.“ Anny som sa ešte opýtal na jej spoluprácu so slovenským tanečníkom, jej kolegom zo súboru Jozefom Vargom, s ktorým som priniesol rozhovor v predchádzajúcej panoráme. „Jozefa už poznám päť rokov, od roku 2007, keď sme prišli do súboru HET baletu a od tej doby tancujeme spolu. Náš prvý balet bola Giselle, balet, ktorý vyžaduje veľmi senzitívnu, delikátnu partnerinu. Potom, čo sme spolu tancovali som si uvedomila, že mám Jozefa rada, že je výborný partner a že sa mi páči, aké máme pochopenie medzi sebou. My máme veľmi podobný spôsob práce na baletnej sále a správnu rovnováhu medzi vecami, ktoré musíme prediskutovať i vlastným tancovaním“. Celkovo na gala spomína primabalerína ako na šťastie, že sa mohla zúčastniť – „vynikajúce gala s dobrosrdečným a príjemným publikom.“ 

***

Aj český balet má spojenie so svetom. V uplynulom týždni hosťoval baletný súbor Národného divadla Praha v severošpanielskom Oviede, kde sa 6. marca v Teatro Campoamor predstavil s choreografiami šéfa baletu Petra Zusku, Jiřího Kyliána a Christophera Bruceho. Diváci tak mohli vidieť tituly ako I. symfóniu Gustava Mahlera, Dèjà Vu, Empty Title, Mariin sen, Petite Mort a Rooster. 6. a 8. marca sa v Státní opeře predstavilo nové obsadenie titulných rolí v balete Don Qujiote. Kitri tancovala Sophie Benoit a Basila Karel Audy. S týmto titulom súvisela aj ďalšia z Baletných dielní v rámci projektu Balet nás baví, ktoré organizuje balet Národného divadla Praha. Konala sa v sobotu 9.3., so sprievodkyňou a moderátorkou Adélou Pollertovou. Tento projekt nemá v republikovom kontexte obdobu, takže si rozhodne nenechajte ujsť ďalšie diely. Kapacita miest, pretože sa konajú na baletnej sále alebo v zákulisí, je obmedzená. O dobré a kvalitné projekty je veľký záujem, preto netreba zaváhať. Zdá sa to skutočne pravda, že vidieť naozaj hodnotné a umelecky silné predstavenie je čím ďalej, tým väčší sviatok.

Na záver by som chcel poďakovať Antonovi Faraonovi, ktorý svojím profesionálnym okom zachytil baletné hviezdy, ktoré vystúpili na Open Balet Gala a jeho fotografie dokázali zachytiť kúzlo míňajúcich sa tanečných okamihov.

Foto Anton Faraonov