Baletní panorama Pavla Juráše (95)

Tentoraz:
* „Dúfam, že vládol tanec!“ – Brigitte Lefèvre poslednýkrát ako riaditeľka baletu Parížskej opery
* Záver štvordielnej štúdie o ére riaditeľky baletu Parížskej opery
***

Brigitte Lefèvre je osemnásť rokov vedúcou riaditeľstva baletu Parížskej opery. Spolupracovala s tromi riaditeľmi tohto prestížneho umeleckého domu, ktorými boli Hugues Gall 1996 až 2004 (tu), Gérard Mortier 2004 až 2009 (tu) a nakoniec Nicolas Joël 2009 až 2014 (tu). V troch Panorámach sa rozrástol jej riaditeľský strom, ktorý si zasadila a vypučal do mohutného, krásneho, niekedy raneného ale živého a prekrásneho úkazu. Čo zostáva dnes? Posledné obdobie s Nicolasom Joëlom je vlastne ešte čerstvá prítomnosť i keď u Lefèvre je to už obdobie zrelosti a dospelosti. Možno aj trochu chradnutie a starnutie. Jesene sa zdajú dlhšie ako jar a leto. O zime ani nehovoriac.

Okrem vecí spomenutých v troch štúdiách, sú zaujímavé ešte dve veci. Tanečníci majú v súčasnosti i v posledných obdobiach neustále zranenia. Čo je ich dôvodom? Extrémne miešanie náročnej klasiky v extravagantných Nurejevových aj ďalších verziách baletov s mixom moderny? Mathias Heymann, Matthieu Ganio, Josua Hoffalt, Hervé Moreau boli takmer každý rok zranení. Je to len smola? Iste, tanečníci sú stále zranení, ale frekvencia a najmä trvanie zranení sú dosť dôležité. U dám sa tento jav sa zdá menej dôležitý, aj keď Laëtitia Pujol a Dorothée Gilbert boli tiež zranené dlho, podobne ako Aurélie Dupont. Je rozdiel, keď sa zraní umelkyňa na skúške spôsobom ako sa to stalo Agnès Letestu, ktorá si zničila nárt o zle zalepený baletizol pri kĺzavej figúre, oproti podivným zraneniam s nejasnou diagnózou či únavových zlomeninách. Preto by sme mali zistiť, čo je príčinou týchto zranení, či oné neustále kolísanie medzi moderným, klasickým a neoklasickým, či zlé vedenie, zlý systém skúšania, ľudský faktor, dokonca zlé vzdelanie, na ktoré sa potom náročný denný program nabaľuje s rôznymi nástrahami … . Skrátka to bol jeden z výkričníkov týchto rokov riaditeľky Lefèvre.Druhý fakt sa môže zdať triviálny, je to predsa rozmar hviezdy. Ale ako je možné, že hviezdy nechcú tancovať klasické roly a radšej sa váľajú v intelektualizme módnych choreografií. Je to viac než nepríjemné. Je pravda, že v minulosti niektoré hviezdy vzdali v neskorej kariére určitú rolu, ale nebolo to nepísaným pravidlom.

Prečo Manuel Legris či Agnès Letestu mohli tancovať klasiku až do konca svojej kariéry?… Je to dosť úbohé vidieť niektoré hviezdy obsadené do klasických baletov a oni vždy buď zrušia vystúpenie počas záverečných skúšok alebo tesne pred dňom predstavenia… Nie je to od nich verejný posmech? To spôsobuje aj ďalší problém hlavne pre divákov. Napríklad tých z našich krajín, ktorí by si radi naživo zašli na predstavenie. Lenže obsadenie nikdy nie je uvedené mesiace vopred, ako je to v Anglicku či ďalších krajinách.

Môže za to škola, či riaditeľka, ktorá vyberá zlý tím a baletní majstri nemajú dostatočný mandát k práci, vzdelávaniu tanečníkov v priebehu ich kariéry? Alebo sa tak mení doba a fyzické limity tanečníkov, že už nevydržia to, čo vydržali Nurejev, Baryshnikov, Legris, Guillem, Platel a ďalší?

Nominácie na titul „étoile“ bežali šialeným tempom. Možno ste si všimli, ako divne zmizol zo zoznamu tanečníkov elegán Jean-Guillaume Bart. Odišiel potajomky, nútený vzdať sa svojej kariéry hviezdy zo zdravotných dôvodov a uvoľnil svoju pozíciu pred dovŕšením vekovej hranice. Nemohol mať ani oficiálnu rozlúčku z administratívnych dôvodov. José Martinez, Agnès Letestu (tu), Isabelle Ciaravola (tu) a Nicolas Le Riche (tu, tu, tu a tu) sú už preč po tejto sezóne. A nakoniec aj Aurélie Dupont v tomto roku opustí operu. Za krátko aj Marie-Agnès Gillot. Je to koniec jednej éry. Končí aj osemnásťročná éra Brigitte Lefèvre, ktorá bola nielen riaditeľkou baletu pre mesto Paríž, či Franciu, ale jedného z najžiadanejších, najsledovanejších súborov sveta. Možno je správne, že toto bremeno už končí. Podarilo sa jej získať a dať priestor vzniknúť baletom, ktoré prevzali aj iné divadelné domy. Pestrosť repertoáru, možno na úkor kvality, je bezpochyby v dnešnej hektickej dobe výnimkou. Hosťovania prestížnych súborov oslnivé. Rozhodne sa netreba uchyľovať k urážkam typu “že ona sama nezvládla kariéru baletky, tak nemá rada klasiku a hrnula sa do moderného repertoáru“.

Samozrejme riaditeľ keď je dobre za to nemôže a keď je zle, všetko je to jeho chyba. Personálne ohromný súbor, ktorý v dobe krízy keď sa kultúra ocitá v pozadí a aj výkladné národné skrine pre turistov a domácich sa uskromňujú, prepúšťajú, spájajú sa s kedysi konkurenciou do koprodukcií, aby minimalizovali náklady, je stále ešte gigant. Je obťažkaný tradíciou, liturgickou presnosťou obradných úkonov, hierarchie a chce sa transformovať na tvár súčasnosti i dotknúť sa vizionárskej budúcnosti. To sa začalo za Mortiera a pokračovalo to. Krokmi sa menil repertoár, tvorcovia, podmienky a čo je podstatné ľudský faktor. Súbor tvoria predovšetkým jeho členovia, ktorí sú tými, ktorí vystupujú a nesú svoju kožu na trh pod nadpisom tvorcu. Nechcem na tomto mieste ako veštica s guľou prorokovať, ako to robia francúzski a svetoví žurnalisti, čo urobí Millepied, či na to má, či nemá. Prichádza jeho obdobie, ktoré ako riaditeľ s mandátom môže smerovať, formovať svojimi očami. A tak na záver, čo je lepšie, než dať priestor samotnej odchádzajúcej riaditeľke Brigitte Lefèvre.
Na konci októbra, po viac než devätnástich rokoch, opúšťate vedenie tanečného telesa. To sa skoro nevidí. Je to koniec vášho vládnutia?

Devätnásť rokov a zároveň dvadsať dva. V roku 1992 som bola menovaná administrateur de l’Opéra Garnier, v roku 1994 potom námestníčkou riaditeľa a riaditeľkou baletného súboru rok nasledujúci. Roky bežali rýchlo a predovšetkým boli plodné. Ale ja som nevládla. Dúfam, že vládol tanec! Je to koniec jedného cyklu, koniec veľmi šťastný. Nie som ani zatrpknutá, ani toho nemám “plné zuby”. Odchádzam skoro tak ako prvýkrát. V roku 1972 som opustila Ballet de l’Opéra de Paris, aby som založila s Jacquesem Garnierem Le Théâtre du Silence (Divadlo ticha). Odišla som s pocitom, že sa naučím niečo iného. Neprežívam to ako vládu. Dokonca sa veľmi divím, že sa o tom takto hovorí. Je to jedno obdobie, ktoré končí. Čo je dôležité? Cítiť, že prácu, ktorú súbor ponúka, vidí hodne ľudí. A to je skvelé!

Ako si vysvetľujete vaše dlhodobé pôsobenie na takom žiadanom poste?

Nedávno som si položila rovnakú otázku. Prečo som mala chuť zostať? Keď som sa stretala s nástupcami Huguese Galla, pýtali sa ma, aké mám plány s baletom opery. Gérarda Mortiera moje návrhy okúzlili. A Nicolas Joël mi povedal, že „dúfa, že zostanem“. Bolo treba zdôrazniť činnosť súboru. Nejedná sa o zábavnú skupinu. V baletoch, ktoré sa tancujú, je hĺbka.
Zapojila som sa mimochodom do všetkých oblastí, ktoré sa dotýkajú života súboru: zdravie, pracovné podmienky, platy, podpora v ich osobných životoch, keď to bolo nutné.

Je zložité riadiť súbor so sto päťdesiatimi štyrmi tanečníkmi?

Je to každodenná investícia, vypätie, tvrdá, náročná práca. Je to veľmi tvrdé. Vždycky som to považovala za ťažké. Tanečníci sú ľudské bytosti, ktoré vykonávajú ťažké a náročné povolanie. Sme a musíme zostať tými najlepšími. Tento cieľ so sebou nesie požiadavky i obmedzenia, povinnosti, vďaka ktorým je táto funkcia náročná a zároveň vzrušujúca.

Menovali ste mnohých tanečníkov za „étoile“. Ako sa rozhoduje o menovaní?        

Áno, menovala som ich niekoľko. Je potrebné vziať do úvahy niekoľko faktorov. Základom je veľký klasický balet. Túto techniku musíme nechať ďalej žiť. Ale tento základ umožňuje tancu vývoj, rozšírenie repertoáru. O menovaní sa rozhodne v okamžiku, kedy cítime, že umelec/umelkyňa je schopný/á stelesniť roly/postavu v rôznych štýloch vyžadovaných predchádzajúcimi/bývalými, dnešnými i budúcimi choreografmi.Boli ste nemilo prekvapená, sklamaná po niektorom menovaní?

Umelci, ktorých som menovala, podtrhli rozmanitosť, bohatstvo súboru a repertoáru. Všetci nemajú rovnaký rozsah záberu, schopností, štýlov, rovnakú povahu. Je mi ľúto, keď cítim, že ten či onen umelec ako hviezda nevystupuje, nechová sa či nejedná zodpovedne, ako vzor ostatným. Je škoda, keď sa nejaký umelec schováva za tento titul. Okrem toho je treba stále hľadať a vyvíjať sa.

Niektoré hviezdy boli menované krátko pred odchodom do dôchodku. Prečo sa tak otáľalo?

Áno, Delphine Moussin, Isabelle Ciaravola a Wilfried Romoli boli menovaní oneskorene alebo dosť neskoro. Získali osobnú silu i vnútorné schopnosti a charizmu k stelesneniu, stotožneniu sa a vcíteniu sa do roly. Je to rovnako i spôsob, ako vzdať poctu umelcovi vo vývoji jeho kariéry. Menovala som ale i mladých. Veľmi mladých.

Čo by ste chceli, aby sme si zapamätali z vašej činnosti v Opere?

Prácu, ktorú som robila. Že je vidieť komplexný prístup. Je tu skutočný vývoj. Chcela by som, aby ste si pamätali, že som dobre pracovala.

Čo by ste poradili vášmu nástupcovi Benjaminu Millepiedovi?

Aby neposlúchal moje nevyžiadané rady.Čakajú vás nové pracovné dobrodružstvá? Čo vás čaká? Určite je o vás ako skúsenú top riaditeľku a manažérku veľký záujem.

Áno. Bola som menovaná umeleckou riaditeľkou Tanečného festivalu v Cannes. Rada by som zostavila nedemonštratívny, nie prehnane okázalý, ale citlivý program. Som členkou mnohých správnych rád (v kultúrnej a audiovizuálnej oblasti).

Ktoré zo snov, predstáv, ktoré ste mali o tomto súbore, sa vám nepodarilo naplniť?

Aby bol každý šťastný, všetci spokojní a naplnení.

A konečne, s Danielom San Pedrom som spolu režírovala v podstate denník jedného z najväčších tanečníkov svojej doby Les cahiers de Nijinski. Tento kus sa bude hrať v parížskom Théâtre de l’Ouest v Boulogne na začiatku budúceho roku. Táto myšlienka sa mi veľmi páči. Sú to skromnejšie a menšie, i keď rovnako ambiciózne projekty.

S Lefévre sa dnes rozlúčim aj špeciálnou fotogalériou, ktorá zachycuje zvláštny, tvorivý i osobnostný mix fotografií, ktoré vyjadrujú dejiny jej vlády na čele jedného z najrešpektovanejších svetových baletných súborov. Na niektorých je ona sama, na niektorých jej srdcoví tvorcovia, spomienky, želania, vzácne okamihy, tak ako to fotografie dokážu zachytiť a vyvolať úctyhodné vzrušujúce spomienky. Dnes už nie „Dovidenia“ …à suivre…, ale ďakujem. A možno aj zbohom.

Foto Manuel Braun, Anne Deniau, Didier Plowy AROP, Roger Picq, Colette Masson / Roger-Viollet – Opéra national de Paris, Sébastien Mathé / Opéra national de Paris, Sebastian Mathe, lena Bauer Opéra national de Paris