Banská Bystrica: Don Pasquale je „lehčí“ žánr jen naoko

  1. 1
  2. 2
Gaetano Donizetti, ktorého život bol ohraničený rokmi 1797 (narodenie v byte na chudobnej uličke bergamského Borgo Canale bez priameho prieniku slnečného svetla) a 1848 (skon v rodnom meste dôsledkom v tom čase nevyliečiteľného syfilisu a jeho komplikácií) zanechal sedem desiatok opier. Presná kvantifikácia je vágna v dôsledku viacerých verzií niektorých z nich. Napriek tomu, že komické opery sú v menšine (podobne ako u Gioachina Rossiniho), stali sa hranejšími. Mohutná vlna renesancie belcantovej opery seria v polovici minulého storočia však vo svete (podstatne menej na Slovensku) zaznamenala priam revolučný návrat mnohých Donizettiho drám.
Gaetano Donizetti: Don Pasquale – Ján Galla (Don Pasquale), Ľubomír Popik (Malatesta), Michaela Popik Kušteková (Norina), Martin Gyimesi (Ernesto), zbor a balet Štátnej opery – ŠO Banská Bystrica 2017 (foto Jozef Lomnický)

Don Pasquale je „ľahší“ žáner len naoko

Štátna opera v Banskej Bystrici sa vo víkendových premiérach vrátila po necelých dvoch desaťročiach k buffe Don Pasquale. Z hľadiska dramaturgie ide o výber titulu plne zdôvodnený, už aj vzhľadom na fakt, že práve toto najmenšie slovenské divadlo si len nedávno úspešne zmeralo sily napríklad s Donizettiho Mariou Stuardou. Navyše, v rámci – žiaľ (!) – zaniknutého a momentálne ani ničím nenahradeného letného festivalu Zámocké hry zvolenské (po neplánovaní tretieho ročníka následníckej banskobystrickej Operalie), spoznalo Slovensko aj iné belcantové drámy. Rovnako nemám žiadne legitímne argumenty proti naštudovaniu Dona Pasqualeho v slovenskom preklade. Isteže, originálny jazyk najtesnejšie viaže hudbu so slovom, na druhej strane v reči zrozumiteľnej každému domácemu návštevníkovi aspoň neujdú vtipné textové pointy. Princíp zachovania vokálneho interpretačného štýlu podľa môjho názoru spočíva menej v rešpektovaní jazykového originálu ako v dodržiavaní základných štýlových princípov. A tými sú v talianskej romantickej opere (ale platí to všeobecne), popri samozrejmých technických dispozíciách a tónovom rozsahu, dve „f“: farba a fráza.

Pokiaľ sa obmedzím na retrospektívu uvádzania komických opier na Slovensku (nech mi Bystričania odpustia, že v prípade Dona Pasqualeho to bude skôr Bratislava), tak „ľahší“ žáner spôsoboval spravidla podstatne viac ťažkostí. Nájsť akurátny balans medzi humorom kultivovaným, decentným a šteklivým na strane jednej, a na opačnej triviálnym, nevkusným a gýčovitým, bol zväčša problém. Navyše, paleta gagov, „špílcov“ a iných extempore sa neraz opakovala, stratila na originálnosti i zábavnosti. Don Pasquale v dvoch iných bratislavských inscenáciách (roku 1973 v réžii Júliusa Gyermeka a roku 1993 Miroslava Fischera, obe v slovenčine) narážal práve na spomenuté limity. Avšak nielen vizuálna stránka je v talianskych buffách chúlostivá. Pri poctivej a dôslednej realizácii partitúry hrá veľkú úlohu dispozícia dirigenta pre daný žáner, schopnosť vystavať recitatívy, ale aj požiadavka ustrážiť sólistov, aby slovo nepredbiehalo hudbu. Ak sa to stane, stratí opera ako taká svoju druhovú jedinečnosť.

Nová banskobystrická inscenácia, podpísaná dirigentom Igorom Bullom a režisérkou Danou Dinkovou, si evidentne tieto nástrahy uvedomila. Ku cti jej slúži, že po prvýkrát v slovenskej inscenácii zaznela dosiaľ škrtaná ária Ernesta z úvodu 2. dejstva Povero Ernesto… Cercherò lontana terra, kladúca na tenoristu vysoké nároky. Zjavne Dana Dinková, v súčasnosti umelecká šéfka baletu Štátnej opery a absolventka opernej réžie vo Verone, je v problematike talianskej opery detailne zorientovaná. Časť svojho života prežila na Apeninskom polostrove, poetika talianskych skladateľov je jej blízka a veľmi dobre vie, kde sú tenké ľady pri inscenovaní komických titulov. Aj preto, v prípade Donizettiho Dona Pasqualeho, slovne deklarovaná pieta voči autorovi našla javiskové naplnenie. Pochopiteľne, Dana Dinková vložila do svojej koncepcie kus vlastného naturelu a temperamentu plynúceho z jej pôvodnej profesie, nešla podľa „naftalínovej“ šablóny, no ani nepodľahla nutkaniu znásilňovať predlohu a preobliekať javiskové postavy do súčasných kostýmov.

Marek Šafárik navrhol dobovú scénu, maximálne využívajúcu neveľký javiskový priestor v dimenzii horizontálnej aj vertikálnej. Konštrukcia Pasqualeho zámožného poschodového domu, zdobeného sochami, obrazmi, kvetmi či klavírom, s otvorením bočných priestorov (po ľavej strane kvázi terasa, po pravej dvere) komunikujúcich s hľadiskom, ako aj obchvatu orchestrálnej jamy, boli bezo zvyšku a účelne využité. Adriena Adamíková navrhla kostýmy vo voľnom rokokovom štýle s miernym presahom do nadčasu. Dobový rámec pôsobil prirodzene a dosýta naplnený akciami vyvracal prípadné námietky „modernistov“ o retro štýle. Režisérka si celkom vtipne poradila s predohrou, keď po úvodných akordoch odtiahla oponu, no spočiatku javisko zahalila do priehľadnej revuálky s maľbou, spoza ktorej sa svietením vynárala postava spiaceho titulného hrdinu. Jeho sladké sny vizualizovali trocha bizarne odeté tanečnice. Celkovo išlo Dinkovej poňatie paralelne po hudbe a texte, nevzpieralo sa im, dianie dotovali početné herecké akcie a úsilie dať štvorici sólistických postáv čo najjasnejší charakter.

Je vecou vkusu diváka či hodnotiteľa, či prijme všetky režisérkine nápady. Podľa mňa bolo azda pätnásť-dvadsať percent nadbytočných. Na mysli mám viaceré ilustrácie textu, ktoré síce vyslovene nerušili, no občas zbytočne „zahusťovali“ vzduch. Bez hŕstky detí by to tiež išlo, asi aj bez vaničky, chodúľov v zborovej scéne a vyhadzovania bielizne či mihnutia sa paroháča. Brilantné dueto Dona Pasqualeho a doktora Malatestu z 3. dejstva Cheti, cheti immantinente nepotrebuje barličku v podobe bábok, no a najmenej mi sedel opilec meniaci sa na notára. Väčšina Dinkovej nápadov však bola trefná a našla svoje pointy. Akceptovať sa dalo aj aranžmán „smútočného pochodu“ ako vstup do Ernestovej árie z 2. dejstva i zobrazenie jeho serenády v záverečnom akte, kde prvú strofu odspieval za tylovou oponou s baletnou ilustráciou. Pochvala režisérke patrí za snahu vyťažiť zo spevákov čo najviac hereckej zaangažovanosti. Vcelku to vyšlo u všetkých, hoci v profile Dona Pasqualeho mi trocha chýbala oná tragikomická poloha po jeho ponížení a facke, utŕženej od Noriny. Vážim si však, že koncepcia Dany Dinkovej sa principiálne vyhla primitívnej fraškovitosti. To sa u nás v komických tituloch nestáva často.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Donizetti: Don Pasquale (ŠO Banská Bystrica 2017)

[Total: 10    Average: 4.3/5]

Související články


Napsat komentář

Reklama