Banskobystrická opera – malá, nebojácná, originální

14.3.2011 01:00 Pavel Unger

Z troch slovenských operných divadiel najmenšie a najmladšie stojí v meste pod Urpínom. Zopár krokov od rieky Hron sa v priestoroch Národného domu tiesni Štátna opera Banská Bystrica. V 79-tisícovom, počtom obyvateľov šiestom slovenskom meste pôsobiaci súbor, má viac než pozoruhodnú minulosť, no najmä prítomnosť.

Ako Spevohra Divadla Jozefa Gregora Tajovského naštartovala činnosť 1.4.1959, v roku 1972 jej štatút predefinovali na Operu DJGT a od 1.7.1993 nesie táto štátna príspevková organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva kultúry SR názov Štátna opera. Oproti dvom väčším divadlám, Slovenského národnému a košickému Štátnemu, ako jediná nepracuje v režime troch súborov. Je výlučne scénou hudobného divadla – opery, operety, baletu a sčasti muzikálov. Azda aj v tom je zakorenený jeden z dôvodov, že dnes ho vnímame ako najkonsolidovanejšiu opernú scénu bez personálnych zemetrasení. Riaditeľom je od roku 1996 Rudolf Hromada a post umeleckého šéfa zastáva siedmy rok dirigent Marián Vach. Súbor má vlastného dramaturga, dvoch dirigentov a úsporný 14-členný sólistický ansámbel. Niektoré hlasové odbory sú viac-menej sebestačné (najmä barytónový), ideou divadla je však skôr spestrovať prevádzku pozývaním hosťov na konkrétne projekty. Hľadisko pojme okolo tristo divákov.

V ostatných dvoch desaťročiach sa banskobystrická Štátna opera vyprofilovala ako tribúna razantného odkrývania v slovenskom prostredí zanedbávanej literatúry. V odvážnom zámere neignorovať medzinárodný trend (čo sa v značnej miere stalo v Bratislave i Košiciach), zamerala dramaturgiu v prvom rade na renesanciu raného Verdiho a epoch pred a po ňom. Tak sa divák počnúc rokom 1992 mohol postupne zoznámiť s belcantovými titulmi Donizettiho (La Favorita a Linda di Chamounix) a Belliniho (Puritani a I Capuleti e i Montecchi), s Verdiho Aroldom, Ernanim a Attilom, Pucciniho Lastovičkou, Leoncavallovými Cigánmi či Mascagniho Silvanom. V rámci festivalu Zámocké hry zvolenské predstavila Štátna opera a poprední zahraniční sólisti od roku 2005 v koncertnej verzii sériu Verdiho rarít – Bitku pri Legnane, Alziru, Lombarďanov, I masnadieri, Giovannu d´Arco. V tomto ročníku pribudne Donizettiho Poliuto.

Odborný časopis Hudobný život po prvýkrát udeľoval vlastné Ceny kritiky za slovenskú opernú sezónu 2009/2010. Z verdiktu siedmich recenzentov vyplynulo, že v kategórii dirigentov sa na prvom mieste umiestnil práve banskobystrický Marián Vach za hudobné naštudovanie Verdiho Nabucca. Medzi nominovanými z tamojšieho divadla boli aj barytonista Zoltán Vongrey a režisér Michal Babiak. Slovami redaktora mesačníka Róberta Bayera „vyznieva banskobystrická Štátna opera aj vďaka svojej originálnej dramaturgii na pozadí mimoriadne zložitého diváckeho zázemia ako najúspešnejšia scéna uplynulej divadelnej sezóny“.

V aktuálnej sezóne si vedenie inštitúcie uvedomilo, že „prepálenie“ dramaturgie smerom k raritám môže pôsobiť kontraproduktívne. Netreba tajiť, že divácky záujem smeruje väčšmi k známym hitom (platí to napokon aj pre zaľudnenejšie metropoly), ktoré v repertoárovej ponuke potrebujú svoje miesto. Dočasne teda prehodili výhybku na koľaj s osvedčenou zásobárňou titulov, no chýr objaviteľov si celkom nenechali vyraziť z rúk. V decembri tak naservírovali Kálmánovu operetu Vojvodkyňa z Chicaga. Operný repertoár zaštítilo nové naštudovanie Pucciniho Madama Butterfly, po ktorom bude nasledovať v júni, v rámci Zámockých hier zvolenských, Donizettiho Nápoj lásky. Teraz však zaznie po dlhom čase v slovenskom preklade. Pri buffách je to zámer celkom zdôvodniteľný.

Pokiaľ Bystričania prechodne opustili platformu vlajkovej lode dramaturgie, ponechali si pečať nekonvenčnosti v inscenačnej poetike najčerstvejšej premiéry. Pucciniho japonskú tragédiu zverili dok rúk mladej režisérky Barbary Klimo, viedenskej rodáčky so slovenskými koreňmi. Dcéra Edity Gruberovej sa na javisku, kde jej matka v roku 1968 debutovala, predstavila po prvý raz réžiou Lindy di Chamounix pred dvoma rokmi. Teraz dostala titul oveľa známejší, ktorý v súčasnosti hrajú všetky tri slovenské divadlá. Jej poňatie Madama Butterfly je však odlišné a vskutku originálne. Našla mnohé paralely medzi príbehom z Nagasaki na prahu 20. storočia a dnešným Japonskom. Spolu so scénografkou a kostýmovou výtvarníčkou Veronikou Stemberger presadili dej do súčasnosti. Nemali pritom v úmysle kalkulovať s módnou provokáciou, celý posun vyznel prirodzene a zdôvodnene. Tradičné znaky pritom ostali zachované jednak v kostýmoch 1.dejstva (svadba sa odohráva v kimonách, ba aj Pinkertom sa prispôsobuje miestnym zvyklostiam) a vracajú sa v ďalších dvoch prostredníctvom vysúvacieho panelu. Ten symbolizuje akýsi azyl hlavnej hrdinky pred manipulátormi jej osudom, je oázou istoty. V ňom víta Sharplessa, očakáva návrat Pinkertona, ten, vyzdobený kvetmi, okúzli aj jeho spočiatku nechápavú americkú manželku. Staré Japonsko je však ilúziou, je nenávratne preč. Tak ako aj sen mladej gejše o šťastnom živote s Američanom.

Čo-čo-san, v režijnej koncepcii Barbary Klimo, spolu s priateľkou Suzuki sú tanečnicami v Gorovom podniku. Bar, spolu s priľahlým námestíčkom situovali do spodnej časti javiska, nad ním je otvorený náhľad do izby oboch dievčat. Pôsobivo sú rozohrávané simultánne akcie, pričom sprievodný dej netrhá hlavnú niť, ale kontrastne (veď sme vo verizme!) ju dopĺňa. Iniciátorom zla je úlisný Goro. On pripraví a zrežíruje svadobný obrad, podľa Klimovej fiktívny, lebo slečna žije sama bez rodiny, aby výhodne predal svoj tovar. Dievčina zrejme tuší, do čoho ide, ale v naivnosti svojich pätnástich rokov a v ťažkom sociálnom rozpoložení si nedokáže uvedomiť zhubnosť manipulátora. Na konci je už len jeho obeťou a východiskom je harakiri. Práca režisérky s niektorými postavami bola veľmi výrazná, až objavná. Butterfly v prvom dejstve niesla aj známky pohybovej štúdie, v druhom a treťom už prebrala črty veristickej tragédky. Škoda, že portrét Pinkertova ostal beztvarý. Usmievavo ľahkovážny, no nie príliš sebaistý mladík do tohto kontextu príliš nepasoval. Navyše, ľúbostný duet zväčša odohraný ležmo (mohol byť intímnejšie nasvietený) trocha limitoval uvoľnenosť spievania. Napokon, radšej než zvieranie sopranistky v náručí, by divák počul vysoké tenorové C.

Banskobystrická Madama Butterfly nachádza silnú oporu v hudobnom naštudovaní Mariána Vacha. Má hĺbku, vychádzajúcu z analýzy partitúry, zameriava sa na detaily, výrazové a tempové kontrasty, ale aj silný dramatický ťah s gradáciou. Kreslí poéziu i drámu, inšpiruje sólistov. Orchester pod taktovkou šéfdirigenta sa dokáže zmobilizovať a odohrať part s minimom počuteľných kazov. Zbor, pripravený Jánom Procházkom, znel vyvážene, režisérka s ním pracovala aj herecky a umiestnila ho tak (aj na galérii scény), že zamaskovala jeho obmedzenú kvantitu.

Nie celkom však vyšlo premiérové sólistické obsadenie. Česká sopranistka Gabriela Jelínková-Podnecká je v duchu talianskej tradície výsostne dramatickou Čo-čo-san. Má pomerne tmavý materiál, do postavy vnáša veľkú dávku výrazovej expresívnosti a mnohé miesta spieva ozaj presvedčivo. Žiaľ, v technike badať veľké medzery, ktoré devalvujú najmä jej vysokú polohu, narúšajú kvalitu tónu a čistotu intonácie. K dramatickému sopránu sa príliš nehodil lyrický tenor mladého, v súbore angažovaného Ukrajinca Igora Strojina. Jeho Pinkerton bol vokálne aj herecky príliš nesmelý, striedal frázy, ktoré zneli príjemne s tónmi bez lesku a priebojnosti. Aktívnu figúru Sharplessa vytvoril Šimon Svitok aj vďaka jadrnému a kovovo znejúcemu barytónu. Mladá mezzosopranistka Michaela Šebestová (Suzuki) zaujala sýtou farbou materiálu i výrazovou tvárnosťou. Ján Rusko sa s chuťou zhostil negatívnej roly Gora a v súlade s inscenačným zámerom vtiahol ho do centra diania. Zodpovedne boli obsadené aj malé postavy Ivanom Zvaríkom (Bonzo), Martinom Popovičom (Jamadori) a Katarínou Perencseiovou (Kate).

Premiéra sa stretla s jednoznačným ohlasom publika. Japonská tragédia zvlhčila nejedno oko v hľadisku, zhodou okolností práve v deň, keď dejisko operného príbehu prežívalo drámu zemetrasenia.

Giacomo Puccini:
Madama Butterfly
Dirigent: Marián Vach
Réžia: Barbara Klimo
Dramaturgia: Lenka Horinková
Scéna a kostýmy: Veronika Stemberger
Zbormajster: Ján Procházka
Premiéra v Štátnej opere Banská Bystrica 11.3.2011

Čo-Čo-San – Gabriela Jelínková a. h.
Suzuki – Michaela Šebestová a. h.
Pinkerton – Igor Strojin
Sharpless – Šimon Svitok
Goro – Ján Rusko a.h.
Kate Pinkerton – Katarína Perencseiová
Knieža Jamadori – Martin Popovič
Bonzo – Ivan Zvarík
Jakusidé – Daniel Kováčik
Cisársky komisár – Slavomír Macák
Úradník – Dušan Kubíny
Matka Čo-Čo-San – Irena Glézlová
Teta – Diana Deáková
Sesternica – Anna Ondreková
Chlapec – Kristína Kopálová a. h.

www.stateopera.sk

Související články

Komentáře: 10

Anonymous dne 14.3.2011 v 07:59

Skvely profil divadla!

Pro přidání komentáře musíte být přihlášeni.
Peter dne 14.3.2011 v 08:22

Na Slovensku sa vzdy spinilo na SND a vychvalo oblastne divadlo,asi je to v duchu "nemam rad Bratislavu a bratislavcanov". V BB som bol len raz a nedalo sa to pocuvat a ani pozerat…Divakov so mnou v hladisku bolo asi 50 , nuz hlavne ze maju pocit , ze hraju to , co sa este na Slovensku nehralo,len neviem,s kym pretekaju…Hlavne,ze hraju belcantovy repertoar , ktory pozna pan Blaho !

Pro přidání komentáře musíte být přihlášeni.
Peter dne 14.3.2011 v 08:36

ja som videl iba dve veci, co hostovali v kosiciach- leoncavalovych ciganov spolu so sestrou angelikou a vynikajucu – zrekonstruovanu verziu krutnavy
neviem aka je uroven beznych predstaveni, ale tieto ma milo prekvapili a zamocke hry zvolenske su prinosom urcite

Pro přidání komentáře musíte být přihlášeni.
Peter dne 14.3.2011 v 10:52

oprva mojho komentara: co hostovali v bratislave. kosice mi tam skocili, lebo v porovnani s hostovanim fausta kosickej opery boli tieto dve predstavenia lahodkove.

Pro přidání komentáře musíte být přihlášeni.
Anonymous dne 14.3.2011 v 14:26

Děkuji za přiblížení, škoda že podobné články nejsou běžně dostupné. V BB mají velmi zajímavý repertoár, napadlo mě srovnání s naším Libercem. Spoustu z těch věcí (neznámá Vardiho díla, Donizettiho a Belliniho) není vůbec šance vidět. Evča

Pro přidání komentáře musíte být přihlášeni.
Vilo dne 14.3.2011 v 17:08

ad Peter z 9:22
co to znamena "spinilo"? Zdrava kritika nie je spinou ani ako sa vyjadril Dvorsky cielenou kampanou. Jednoducho je tam kriza a to maju vsetci zrazit opatky zato ze ide o SND?
No bravo, boli ste raz v BB a uz vynasate sudy!!! Rozmyslajte o com pisete…Nemyslim si ze s dakym pretekaju, ale vytvorili si svoju originalnu dramaturgiu a v tomto clanku to autor konstatoval.

Pro přidání komentáře musíte být přihlášeni.
Peter dne 14.3.2011 v 22:34

len na to nikto nechodil a "musia" hrat Butterfly…lebo to je tazsie,ako hrat opery,ktore nikto nepozna…Opera nie je pre dramaturgov ale pre publikum,ktore to plati zo svojich dani…takze len tolko…

Pro přidání komentáře musíte být přihlášeni.
Anonymous dne 15.3.2011 v 20:00

Áno, Bystrica je na Slovensku scénou sui generis. Je špecifická samotným umiestnením budovy, jej kapacitou, veľkosťou javiska či malou početnosťou zboru. Na druhej strane však ide o scénu, ktorá má v slovenských podmienkach priam objavný, neraz doslova "prvolezecký" charakter, pokiaľ ide o hrané tituly. Vyniká dravosťou a univerzálnosťou sólistov a chuťou "púšťať sa" aj do málo známych titulov a rozširovať tak kultúrne obzory diváka. Iste, nie je tajomstvom, že ide o provinčnú scénu, ktorá je však často zbytočne opomínaná. Tak ako všade vo svete, aj v Banskej Bystrici sú inscenácie, ktorých kvalita je viac-menej sporná. Nie vždy sú výkony vyrovnané, nie vždy sa podarí "trafiť" hlas presne ku charakteru postavy. Pritrafia sa veru aj inscenačné nedostatky, ktoré sú ale spôsobené prevažne maličkým javiskom. Problémom je aj relatívne nízka návštevnosť, najmä pri menej známych opusoch. Rád by som ale pripomenul, že bystrickí sólisti sú špecifickí aj tým, že zvládajú (a vcelku úspešne) prezentovať široký repertoár operný, operetný i muzikálový (pripočítať treba taktiež balet). Je tiež ale faktom, že to môže byť aj na škodu: trpí tým občas kvalita predvedenia operných diel. Pokiaľ ide o návštevnosť, predovšetkým operetné a muzikálové predstavenia sa tešia veľkej obľube divákov. Možno aj to je znakom istej provinčnosti lokality, v ktorej sa Opera nachádza. Bystrica nie je MET, ani SND. Napriek tomu jej súbor dokáže (väčšinou) poskytovať hodnotný kultúrny a umelecký zážitok, kvalitou neraz prekračujúci región stredného Slovenska, ba dokonca Slovenska ako takého. Dôkazom sú kvalitné inscenácie, ako napr. Suchoňova Krútňava (ktorej však možno vytknúť isté inscenačné nedostatky) či Verdiho Simon Boccangera. Z "ľahších" žánrov odporúčam napríklad Grófku Maricu. BB Operagoer

Pro přidání komentáře musíte být přihlášeni.
Anonymous dne 18.3.2011 v 14:03

17. 3. 2011 som bol na La Traviate.

Mal som vynikajúci zážitok! Violetta excelovala. Krásne spieval aj Giorgio otec Alfreda. (I Alfréd sa akoby časom osmelil a od polovice diela bol znateľne lepší – zo začiatku akoby nesmelý). Diváci to tiež ocenili dlhým potleskom a s 90% bolo obsadené. Je škoda, že také malé divadlo, je tak slabo medializované. Zaslúži si väčšiu pozornosť. Za zmienku stojí aj cena. V Bratislave dáte za to isté operné predstavenie aj 30 EU. V Banskej Bystrici 5EU Dobrý rozdiel. A výkon vynikajúci.
Ďakujem za umelecký skvost!

Pro přidání komentáře musíte být přihlášeni.
zvon@zoznam.sk dne 20.3.2011 v 23:13

Vysoko si vážim oper v BB, ktorú som mal česť sledovať takmer od jej začiatkov, sledovať prvé inscenačné pokusy i počuť štandardné výkony umelcov ako boli p. Babjak, p. Rohová, p. Zemko aj ďalší. Súčasná ,nazvime, objavná dramaturgia má svoje vzácne miesto na Slovensku. Aj keď je nižšia návštevnosť. Prospelo by pravidelné hosťovanie v BA aj KE, aby sa súbor predstavil širšiemu publiku. Opere v BB prajem úspech a veľa tvorivých úspechov.

Pro přidání komentáře musíte být přihlášeni.