Berliozova operní rarita ve Vídni
Berliozova operná rarita vo Viedni
Hľadať v jedinej komickej a zároveň poslednej uvedenej opere Hectora Berlioza Béatrice et Bénédict kópiu príbehu Shakespearovej hry Veľa kriku pre nič by bolo márne. Francúzsky hudobný romantik sa o 250 rokov starším textom alžbetínskeho majstra len zľahka inšpiroval. Sám si napísal hudbu i libreto a v čase, keď hotových gigantických Trójanov nechcel nik uviesť, mu komponovanie komornejšej partitúry spôsobilo psychické uvoľnenie a nesmiernu radosť.Béatrice et Bénédict bol písaný na objednávku obľúbeného a zvlášť Parížanmi navštevovaného kúpeľného mesta Baden-Baden pre jeho nové divadlo. Takmer šesťdesiatročný skladateľ ho komponoval ľahkou rukou a dobový úspech ho podporoval v pocite, že vznikla životaschopná romantická komédia. Navyše, bolo to jeho prvé javiskové dielo, o uvedenie ktorého nemusel bojovať. Predsa však myšlienka inscenátorov, prezentovaná v bulletine a hľadajúca istú paralelu medzi Beliozovou Béatrice et Bénédict a Verdiho Falstaffom sa mi zdá priveľmi euforická. Pri plnej úcte k majstrovsky skomponovaným číslam, niektorým áriám, duetom (obzvlášť delikátny melancholický nočný dvojspev Héro a Ursuly na záver 1.dejstva) či tercetom, dielo sa ani zďaleka nevyrovná geniálnej štruktúre a viacvrstvovej myšlienkovej osnove Verdiho rovnako Shakespearom podnietenej labutej piesni.
Berliozovej jedinej komickej opere (čo nie je správne pretlmočenie žánru „opéra comique“) chýba zomknutejšia dramatická výstavba, vnímam ju skôr ako priradenie hodnotných hudobných čísel, no vzájomne nie dosť invenčne prepojených. Zo Shakespeara skladateľ prevzal aj spojovaciu prózu (dramaturgicky pre dobro veci skrátenú, povedľa istých zásahov do usporiadania čísel v 2.dejstve), novou je však postava Somarona, ktorú si skladateľ primyslel pre osvieženie deja kapelníkom. Ten pripravuje svadobnú pieseň, no od normálneho dejového toku je táto rola viac menej izolovaná.
Viedenský Theater an der Wien, ktorý sa pred pár dňami dostal do užšej nominácie na medzinárodné operné ceny (akýchsi operných Oscarov), je známy priebojnou dramaturgiou. Vďaka nej má domáca a zahraničná klientela možnosť spoznať aj diela vytiahnuté zo zabudnutia. Najväčším pomocníkom v dodávaní zmysluplnosti vzkriesenej Béatrice et Bénédict (treba však dodať, že nešlo o totálnu renesanciu diela, keďže raz za čas sa predsa len niekde objaví) bola jej vizuálna podoba. Režisér a zároveň riaditeľ londýnskej Covent Garden Opery Kasper Holten so scénografkou Es Devlinovou nelipli na časopriestore Shakespearovej predlohy (Messina, 16.storočie) ale dej zasadili do obdobia medzi Berliozovou smrťou a začiatkom 1.svetovej vojny. Za základnú ideu si vybrali spor rozdielnych pohlaví, ktorý generoval spleť viac či menej humorných situácií, počnúc opakovanými hádkami potenciálnych snúbencov až po ich ľúbostné zmienenie a svadbu. Dej opery sám o sebe nie je vyslovene komický a ani Holtenova réžia nevibrovala vyslovene na tejto strune. Pokiaľ sa vtipné situácie odvinuli z príbehu, využil ich, humor však nevtláčal násilne. Devlinovej scéna je vymyslená úžasne. Uzavretý galériový horizont v polkruhu dáva priestor pre zbor, intenzívne využívaná točňa má vysúvací predeľujúci viacúčelový panel. Ten je schopný vystúpiť sa do rôznych výšok, tvoriť akúsi symbolickú rozhraničovaniu čiaru medzi svetom žien a mužov a napokon slúži ako projekčná plocha. Nejde tu pritom o banálne videoprojekcie, na aké sme zvyknutí v našich divadlách, ale o mimoriadne invenčný divadelný prostriedok, navodzujúcu atmosféru a nahrádzajúci ťažkopádne prestavby javiska. Všetko pod taktovkou inscenačného tímu ide hladko, ľahko a pôsobí nesmierne účinne. Za všetky spomeniem aspoň jeden výjav: čierno-biele video s prichádzajúcim vlakom a priame vystupovanie vojakov z neho do reálneho priestoru.
Neviem si predstaviť, ako by Berliozovo dielo dokázalo osloviť publikum v nevynaliezavej réžii. Zrejme by vyplavilo na povrch nudnejšie a prirodzený tok menej reflektujúce pasáže. Kasper Holten však nedovolil vypnúť pozornosť diváka ani na chvíľku. Už prvá scéna, tenisový súboj Béatrice s Bénédictom v geniálnom náznaku (s raketami, no bez loptičiek) bol na otáčajúcej sa scéne režijným skvostom. Svoje čaro mala aj scéna v pánskej saune, spontánny, nemecko-maďarským akcentom sa prihovárajúci Somarone, delikátne vykreslené intrigy na zblíženie hádajúceho a predsa sa milujúceho páru až po kostolnú scénu, kde práve demarkačná línia ako metafora základnej témy otvorila v strede priechod pre dva svadobné páry.
Kostýmy Moritza Jungeho esteticky ladia so scénografickým tvarom a videoprojekciami (bravúrna práca Finna Rossa), nie sú striktne dobové, no ich nadčasovosť je spätá s obdobím, do ktorého réžia Kaspera Holtena príbeh umiestnila.
Viedenské naštudovanie sa opiera o veľmi solídne spevácke obsadenie. Titulná postava Béatrice síce v prvom dejstve nemá príležitosť spevácky vyniknúť, zato v druhej časti ju nesmierne vypätá a na tónový rozsah náročná ária preverí dokonale. Švédska mezzosopranistka Malena Ernman sa s partom vyrovnala vokálne veľmi dobre, navyše herecky citlivo vyjadrila duševný vývoj hrdinky. Švajčiarsky tenorista Bernard Richter ako Bénédict zaujal zvučným lyrickým tenorom a hoci niektoré výšky mierne tlačil, celkový dojem aj vďaka prirodzenému herectvu a ideálnemu typu pre túto postavu bol takmer optimálny. Z druhého páru dostáva veľkú príležitosť Christiane Karg (Héro), ktorá ju vďaka technicky dobre vedenému lyricko-koloratúrnemu sopránu zvládla s eleganciou. Part Claudia je aj napriek takmer neustálej prítomnosti na scéne zredukovaný na ansámblové výstupy, takže príjemne znejúci barytón Nikolaya Borcheva je v tomto prípade ťažké podrobnejšie hodnotiť. Zato v duete s Héro znel krásnym timbrom mezzosoprán Ann-Beth Solvangovej. Maďarský basista Miklós Sebestyén vložil do úlohy Somarona najmä herecký talent.
Uvedením Berlizovej opery Béatrice et Bénédict nadviazal Theater an der Wien na svoj zámer vytvoriť dramaturgickú alternatívu Štátnej opery. Opäť sa mu to raz podarilo a to prostredníctvom diela, ktoré by bez výdatnej podpory tvorivého tímu mohlo opäť uviaznuť v archívoch. Predovšetkým vďaka Kasperovi Holtenovi, Es Devlinovej a tvorcom videoprojekcií sa tak zrejme nestane.
Hodnotenie autora recenzie: 75 %
Hector Berlioz:
Béatrice et Bénédict
Hudobné naštudovanie: Leo Hussain
Réžia: Kasper Holten
Scéna: Es Devlin
Kostýmy: Moritz Junge
Svetlo: Bruno Poet
Video: Finn Ross
Zbormajster: Erwin Ortner
ORF Radiosymphonieorchester Wien
Arnold Schoenberg Chor
Premiéra 17. 4. 2013 Theater an der Wien
(písané z reprízy 20.4.2013)
Béatrice – Malena Ernman
Bénédict – Bernard Richter
Héro – Christiane Karg
Ursule – Ann-Beth Solvang
Claudio – Nikolay Borchev
Don Pedro – Martin Snell
Somarne – Miklós Sebestyén
Léonato – Thomas Engel
Une femme – Madeline Ménager-Lefebre
Foto Brinkhoff/Moegenburg
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]