Bratislava: Dvořák v česko-slovenské interpretaci

Bratislava: Dvořák v česko-slovenskej interpretácii

Veľkonočné Trojdnie – t. j. Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota – bývajú v tradícii kresťanských krajín dňami stíšenia. Predovšetkým v chrámoch zmĺknu zvony, organy, všetko sa pohrúži do tichej meditácie pred vyloženou Sviatosťou oltárnou a symbolickým Pánovým hrobom. K veľkonočným sviatkom sa viaže množstvo obradov, ľudových zvykov, ale aj v predstihu poriadaných duchovných koncertov. Jedným z nich bolo v hlavnom meste Slovenska už veľkolepé uvedenie Verdiho Rekviem v korunovačnom chráme bratislavského Dómu sv. Martina v sobotu 23. marca.

Celkom čerstvým zážitkom je však uvedenie oratória Stabat mater op. 58 od Antonína Dvořáka v bratislavskej Redute.Na koncerte Zeleného štvrtka (28. marca) účinkovala Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, sólisti Eva Hornyáková (soprán), Eva Garajová (alt), Otokar Klein (tenor) a Gustáv Beláček (bas). Dielo naštudoval a predviedol so slovenskými umelcami český dirigent Petr Altrichter, ktorý je pomerne častým a obľúbeným hosťom slovenských filharmonikov. (Už 11. a 12. apríla bude mať v Bratislave dvojicu koncertov so Slovenskou filharmóniou, na ktorých uvedie okrem Čajkovského Koncertu pre klavír a orchester č. 1 b mol aj symfonickú báseň Antonína Dvořáka Vodník).

Vynovená Koncertná sieň Slovenskej filharmónie s krásnym moderným organom bola na koncerte Zeleného štvrtka – s Dvořákovou Stabat mater – zaplnená do posledného miesta. Dielo úchvatnej poetickej krásy v texte i hudbe prilákalo domácich aj cudzincov, pre ktorých sa Bratislava stáva križovatkou na cestách medzi Viedňou a Budapešťou.

Dvadsať poetických tercín (veršov) stredovekej latinskej sekvencie Stabat mater, na ktoré skomponoval Dvořák Stabat mater, je autorsky pripisovaných talianskemu právnikovi, neskôr mníchovi rehole sv. Františka – Jacobovi de Benedictis, nazývanému podľa rodiska Jacopone da Todi (žil približne v rokoch 1230-1306). Na spomínanú sekvenciu, ktorá líči biblickú scénu ukrižovania Ježiša Krista z pohľadu utrpenia jeho matky, boli zhudobnené aj diela iných významných skladateľov (Josquin Des Prés, Giovanni Battista Pergolesi, Giuseppe Tartini, Alessandro Scarlatti, Joseph Haydn, Gioacchino. Rossini, Giuseppe Verdi, Karol Szymanowski, Krzysztof Penderecki, Josef Bohuslav Foerster, František Musil, Francis Poulenc). Mnohé z týchto skladieb patria k vrcholom ich kompozičnej tvorby a odkazu európskej hudby. Ale zvláštnym čarom bezprostrednosti a ľudovej zbožnosti na nás pôsobí najmä Dvořákovo oratórium. Jeho Stabat mater vychádza jednak z osobnej tragédie (smrť troch vlastných detí), ale najmä úprimnej viery a zbožnosti, neoddeliteľných vlastností Dvořákovej osobnosti, v ktorých nachádzal východiská pre všetky životné strasti, prehry a tragédie. V Stabat mater sa osobná bolesť a premýšľanie nad ľudským i Božím krížom premietajú do ušľachtilej, nádhernou dvořákovskou melodikou inšpirovanej hudby, ktorá od počiatočných obrazov trýznivej kalvárie dospieva ku katarzii. Je to smerovanie od tmy k svetlu, od obety k zmiereniu, od vyhnania z Raja – po Božieho Syna, ktorý svojou smrťou vykupuje ľudstvo z tohto dedičného hriechu a napokon: od otcovskej bolesti, na ktorú sa nedá zabudnúť, k pokore, v ktorej Dvořák prijímal životné rany – aby s nádejou očakával lepšie a radostnejšie dni. Odmenou za toto utrpenie bolo Dvořákovi duševné stíšenie, nadobudnutie umeleckej a ľudskej rovnováhy, ale aj neobyčajne úspešné uvedenie Stabat mater 13. marca 1884 v londýnskej Royal Albert Hall. V krajine s veľkou oratoriálnou tradíciou zažil Dvořák ovácie a uznanie, o ktorom sám napísal: „Zo všetkého som už nadobudol presvedčenie, že teraz nastáva pre mňa tu v Anglicku nová a, Boh dá, šťastnejšia doba, ktorá, ako dúfam, vôbec českému umeniu prinesie ovocie…“

Ostatnému uvedeniu Stabat mater v bratislavskej Redute nechýbala hlboká meditatívnosť, velebnosť a zvuková nádhera. Temperamentný, veľkými gestami vládnuci dirigent Petr Altrichter dokázal dať dielu patričnú vášeň, energiu, ale aj meditatívnosť. Strhol orchester, zbor i poslucháčov nielen svojou vonkajšou impulzívnosťou, ale autentickosťou opravdivého dvořákovského precítenia hudby, ktorá má taký jedinečný a špecifický charakter, že ho dokáže najlepšie tlmočiť slovanský, najlepšie český dirigent. Desať častí oratória A. Dvořáka boli v jeho podaní nielen silné samostatné obrazy s vokálnymi sólami, ensemblami i zborovými vstupmi, ale aj jednoliaty hudobný obraz o ukrižovaní Ježiša Krista s bolestnou matkou. Celostný dojem veľkého hudobno-duchovného zážitku podporil mimoriadne vyrovnane hrajúci orchester Slovenskej filharmónie, znejúci počas vyše 90 minútovej skladby vo všetkých skupinách ušľachtilo a bezchybne. Mimoriadne zapôsobil Slovenský filharmonický zbor, ktorý dielo naštudoval pod vedením mladého zbormajstra Jozefa Chabroňa, asistenta a odchovanca hlavnej zbormajsterky Slovenského filharmonického zbroru Blanky Juhaňákovej. Je to talentovaný zbormajster, ktorý má dostatok ambícií, aby každé dielo – i toto, dávno predvádzané a študované viacerými zbormajstrami – doviedol k vlastnej estetickej vízii. Je ňou ušľachtilosť, jemná dynamická práca s hlasovými skupinami, ich vyrovnanosť – bez dominancie niektorej z nich, velebnosť a šírka zborového zvuku, jeho nosnosť a meditatívnosť v zborových, či so sólistami prepletených častiach, ktoré zneli v súhre s orchestrom tak, že zapadali do seba so skvelou samozrejmosťou. Fascinujúco zapôsobila zborová fúga na slovo „Amen“ i jednohlasný a capella záver vo finálnej časti, prinášajúci po tragédii obsahu jas vykúpenia.

 Z kvarteta sólistov, ktorí účinkovali, boli vyrovnanou dvojicou najmä muži: zvonivý tenor Otokara Kleina hravo prekonával sóla (krásne zaznelo najmä ľudovou intonáciou poznačené tenorové sólo v šiestej časti: Fac me vere, tecum flere) aj komorné čísla (meditatívne dueto tenoru a sopránu v ôsmej časti: Fac ut portem Christi mortem), ako aj tmavý, mäkký bas Gustáva Beláčka, ktorý iba pred pár dňami spieval basové sólo vo Verdiho Rekviem. Nuž, Peter Mikuláš, ktorý najčastejšie spieval basové party oratórií a omší so Slovenskou filharmóniou a ďalšími slovenskými (i zahraničnými) telesami, má už mladšieho a rovnako zdatného kolegu, ktorý preukazuje vysokú profesionalitu vo vokálno-technickej aj výrazovej zložke prejavu.

Čo sa týka ženských hlasov, čiastočne vinou akustiky Reduty, ale aj menšej nosnosti jemného sopránu Evy Hornyakovej a altistky Evy Garajovej zneli ich sóla akoby v úzadí kvarteta a celkového zvuku Obdivujem mäkký, jemný soprán jednej z najtalentovanejších mladých sopranistiek Evy Hornaykovej, ale neviem zabudnúť ani na part sopránu v Stabat mater s Gabrielou Beňačkovou na 31-ročnej nahrávke tohto Dvořákovho oratória s Českou filharmóniou. Oveľa dramatickejší prejav niekdajšej divy slovenskej a českej opernej scény (ale aj dávnejšie podanie tohto partu s Ľubicou Rybárskou na koncertnom pódiu) ma ovplyvnilo natoľko, že mi v hlase Hornyakovej chýbala zatiaľ väčšia farebnosť a prieraznosť, hoci – opakujem – je to krásny lyricky materiál. Rovnako – pri všetkej ušľachtilosti hlasu – si myslím, že Eva Garajová nie je altom dramatických hĺbok a odhodlania, aké vyžaduje napríklad veľká ária Inflammatus.

Napriek týmto menším výhradám bola Stabat mater Antonína Dvořáka so slovenskými filharmonikmi a sólistami, pod vedením Petra Altrichtera mimoriadnym umeleckým obohatením začiatku Veľkonočných sviatkov v hudobnej Bratislave a tiež dôkazom vzájomnej inšpirácie českého hudobného autentična so slovenskou vrúcnosťou a emocionalitou.

Hodnotenie autorky recenzie: 90% 
 
Antonín Dvořák:
Stabat mater
Dirigent: Petr Altrichter
Eva Hornyáková (soprán)
Eva Garajová (alt)
Otokar Klein (tenor)
Gustáv Beláček (bas)
Zbormajstr: Jozef Chabroň 
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
28.3.2013 Koncertná sieň Slovenské filharmónie Bratislava

www.filharmonia.sk

Foto Valeria Zacharova