Bratislava: mezinárodní baletní gala na podporu onkologie

Tanec ako hniezdo záchrany 

Žiť bez umenia je pre mňa osobne, ako prestať dýchať. Žiť bez pomoci lekárov a finančnej pomoci pri onkologickom ochorení znamená často umrieť. Zdravie fyzické a duševné spolu súvisia. Možno obraz, alebo tanec nedokáže zachrániť naše telo, môže však „zachrániť“ dušu. Spojiť pomoc pri ochorení aj prostredníctvom umenia je ako dvakrát sa nadýchnuť. Skrátka získať obe – fyzické zdravie a zdravie ducha. Keď toto ľudia pochopia, bude sa krajšie žiť a možno aj krajšie umierať. Našťastie sú takí, ktorí to už dávnejšie pochopili.

V stredu 5. novembra sme mali možnosť v Slovenskom národnom divadle vidieť tanečné gala predstavenie na podporu Národného onkologického ústavu v Bratislave s medzinárodnou účasťou.

„Zámerom podujatia Umenie pre život, ktoré iniciuje Národný onkologický ústav spolu s prvou baletnou scénou, je predovšetkým zviditeľniť problematiku prevencie a liečby onkologických ochorení smerom k širokej verejnosti.“ Balet Slovenského národného divadla nadviazal na úspešné projekty, ktoré sa uskutočnili na javisku Slovenského národného divadla v roku 2009, 2010 a 2013 formou baletného gala – za účasti tanečných osobností zo Slovenska a z Európy. Organizátormi večera boli Balet Slovenského národného divadla a Národný onkologický ústav. Podľa mena dvaja ľudia ako jeden – Jozef Dolinský, riaditeľ baletu Slovenského národného divadla a Jozef Dolinský, riaditeľ Národného onkologického ústavu a predseda Združenia priateľov Národného onkologického ústavu.Postaviť gala večer na zaujímavých tituloch a s medzinárodnou účasťou si vyžaduje prehľad, skúsenosť, vkus, organizačné schopnosti a peniaze. Nie vždy je všetko k dispozícii, ale takmer vždy sa dá s trochou fantázie, kombinatoriky a ochoty účinkujúcich aj v tak náročnom projekte úspešne vykľučkovať.

Balet Slovenského národného divadla má v tomto smere hneď dve výhody. Skutočnosť, že v domácom súbore tancuje veľké zastúpenie zahraničných tanečníkov, takže internacionálne obsadenie z rôznych kútov sveta sa dalo čerpať z domáceho prostredia. Tento fenomén potvrdzovalo už úvodné video, kde sa predstavili členovia baletu Slovenského národného divadla (okrem Slovenska) z Talianska, Poľska, Moldavska, Rumunska… Druhou výhodou (a zároveň aj hrdosťou) je fakt, že mnohí slovenskí tanečníci zo Slovenského národného divadla odišli do zahraničia a tak stačilo prizvať ich naspäť domov, ale už so zahraničným kreditom a s uvedením toho ktorého zahraničného divadla. A tak gala večer vskutku predstavil desať sólistov, demisólistov a členov baletu Slovenského národného divadla rôznych národností, štyroch bývalých sólistov Slovenského národného divadla zo Slovenska teraz pôsobiacich v zahraničí (Martin Blahuta – tanečník a pedagóg Kráľovského konzervatória, Haag, Roman Novitzky – sólista Baletu Stuttgart, Roman Lazík – sólista Štátneho baletu Viedeň, Nina Poláková – prvá sólistka štátneho baletu Viedeň) a jednu ďalšiu sólistku slovenskej národnosti Miriam Káčerovú – prvá sólistka baletu Stuttgart. Môžeme teda konštatovať, že gala večer bol postavený prevažne z domácich zdrojov našich talentovaných tanečníkov a doplnený o sólistku Pražského komorného baletu (Sylvia Nečasová), prvých sólistov Štátneho baletu Berlín (Elisa Carrillo Cabrera, Mikhail Kaniskin), bývalú prvú sólistku baletu Parížskej opery (Isabelle Ciaravola), prvého sólistu baletu Berlínskej štátnej opery (Dinu Tamazlacaru) a prvú sólistku Konstantin Tachkin Ballet Theatre v Petrohrade (Margarita Rudina).

Gala večer svojským štýlom uviedol riaditeľ divadla Aréna Juraj Kukura s takmer hereckou etudou a trochu teatrálnym pátosom. Nasledovali krátke príhovory generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla Mariána Chudovského a riaditeľa Národného onkologického ústavu Jozefa Dolinského, ktorý doplnil svoj príhovor aj o dokument filmu Národného onkologického ústavu. Tentoraz sa organizátori vzdali zdĺhavých moderátorských vstupov o predstavovaní účinkujúcich, ktoré prebehlo na videoprojekcii v prijateľne rýchlom tempe a v intenciách slávnostných večerov, na ktoré sme zvyknutí z nominácií a odovzdávaní cien. Toto riešenie sa javí ako pružné, dynamické a praktické.

Gala predstavenie pozostávalo z dvoch častí a dvanástich vystúpení, ktoré zahŕňali štýly tanca od súčasného (v rôznych podobách) až po vysokú klasiku. Režijne predstavenie postavil Igor Holováč v dramaturgii Jozefa Dolinského a Evy Gajdošovej, ako uvádza bulletin, vo svetelnom designe Martina Račku, ktorý bol v prevažne prázdnych scénach (s výnimkou troch) nosný. Z hľadiska výtvarnosti prvá časť zadefinovala striktne monochróm (čierne, biele kostýmy, alebo kombináciu týchto dvoch farieb), druhá „primiešala“ aj farbu (červená, modrá, žltá). Vizuál tu tvorí predovšetkým tanec, o neho a o jeho krásu predovšetkým ide.

Začiatok sa niesol v poetickom znení univerzálneho tanečníka Martina Blahutu, ktorý si sám postavil choreografiu na svoju vlastnú hudbu a sám seba aj v druhej časti choreografie „sprevádzal“ hrou na klavír. Komorné čísielko Hope malo svoju výtvarnosť a estetiku, ale pomerne nevýraznú choreografiu nesúcu sa v pohybovej vlažnosti. Pas de Deux z druhého dejstva Labutieho jazera v prevedení Sary Michelle Murawski a Andreja Szaba nás prenieslo od súčasnej pohybovej poetiky ku klasike, v ktorej sme (hlavne v prípade sólistky) postrádali onú povestnú éterickú krehkosť labutích krídiel. Harlekyniáda sólistov Marii Rudenko a Artemiho Pyzhova mala zrejme hravo odľahčiť večer, ktorý začal možno trochu vážne a nostalgicky. Klavír sa opäť vrátil „do hry“ v duete z baletu Angelika v prevedení Rominy Kolodziej a Adriana Ducina (hral Jaroslav Konečný), ktorí predviedli najatraktívnejšiu časť tohto titulu. Prvý blok tanca uzavrela choreografia Kolik je hvězd? (hudba: Arvo Pärt, Štepán Polanský) v interpretácii Sylvie Nečasovej, ktorej tanečná kreácia sa zvíjala i odvíjala prevažne v šušťavých strapcoch igelitu v jemne efektnom výraze lúčov svetla.

Po prestávke postavil choreograf Igor Holováč diváka Beyond the Mirror na atraktívnu hudbu Astora Piazzollu. Kristína Luptáková, Silvia Nájdená a Andrej Szabo rozohrali hru o troch stoličkách a o troch emóciách. Príjemne vystavaná pohybová formácia mala svoju estetiku, Holováč sa odklonil od svojej zvyčajnej racionálnej kombinatoriky a ponúkol prekvapivo trochu vášne, poetiky aj citu. Do reality nás vrátila takmer geometrická choreografia Stanislava Feča Irresistable v prevedení temperamentného nasadenia Orazia Di Bellu a novoprijatej sólistky Slovenského národného divadla Michely Paolacci, ktorí predviedli nielen dokonalú svalovú stavbu tiel, ale aj nekompromisne kvalitné tancovanie (hoci tentoraz u Orazia s trochou afektovanej gestickej maniery). Rozhodne večer konečne rozvibrovali. Dueto z baletu Onegin v choreografii Johna Cranka zatancované Miriam Káčerovou a Romanom Novitzkym malo svoju pohybovú nápaditosť, eleganciu i kvalitné tanečné prevedenie, hoci mi tentoraz akosi ušla emócia. Jednoznačne večer posunula (ku kvalite tancovania aj choreografickej kreativite) choreografia Ashley Page Ein Reigen, ktorú predviedli so suverénnou profesionalitou a nasadením Roman Lazík a Nina Poláková. Tento „kúsok“ (hoci bol z môjho pohľadu jedným z hajlajtov gala) diváci ocenili menej kompetentne, než by som očakávala. Obaja tanečníci excelovali v choreografii postavenej na krásnych pózach a plynulých kreatívnych prechodoch v dvíhaných figúrach v absolútne prirodzene plynúcom tempe, akoby sa kĺzali po ľade (a vskutku aj evokovali ono povestné krasokorčuliarske: „on v žlutém, ona v modrém, posátá flitry“, aj keď v tomto prípade bez flitrov). Kvalitu večera ešte na chvíľu intenzívne podržala choreografia Kazimir´s Colours na hudbu Dmitrija Šostakoviča, v ktorej sa predstavili Mikhail Kaniskin a Elisa Carrillo Cabrera s dôsledným naštudovaním, za ktorým sa črtala nekompromisná skúsenosť a striktné sledovanie a prežitie každého gesta. Výrazom dominovala dekoratívnosť nad myšlienkou. Francúzsky šarm, noblesu, fluidum a ducha a ticho elegantne priniesla na scénu Isabelle Ciaravola, bývalá prvá sólistka baletu Parížskej opery v choreografii Esprit Libéré. Na bolestnej hudbe Johna Williamsa (z filmu Schindlerov zoznam) priletela ako temný vták v ľahkých čiernych transparentných šatách s mäkkosťou paží a s charizmou skúsenej tanečnice. Gala večer uzavrelo spektakulárne Pas de Deux z baletu Don Quijote, ktoré zatancovali až s cirkusantskou varietnou vervou Margarita Rudina a Dinu Tamazlacaru. Na výpravný sled skokov a piruet sa bežný divák vždy namotá zvlášť keď je aj predvedený so suverénnym a aj hereckým nasadením. Rudina sa „v točkách“ „zamotala“ až do predimenzovaného mimického afektu hraničiaceho s komikou. Tamazlacaru, (vedomý si techniky, sympatického vzhľadu i pozitívneho espritu) demonštroval svoj part s kvalitne natrénovaným výstupom odskúšaným na mnohých gala po svete. Vskutku publikum svojou energiou uflirtoval a vymrštil hľadisko do standing ovation.

Umenie pre život v konečnom dôsledku neprinieslo pre odborníkov tanečného umenia zvlášť prekvapivé momenty. Treba priznať, že večer mal aj svoje slabšie stránky (bežný divák ich však postrehnúť nemusel), ktoré na druhej strane vyvažovala kvalita iných jednotlivcov (ktorú zas postrehli experti). V každom prípade však tento projekt má svoj zmysel, význam i posolstvo. Má byť signálom dobrej vôle podporenej krásou umenia pre krajší (a zdravší) život. Nech je „umierajúcich labutí“ na javisku viac a v živote menej.

Hodnotenie autorky recenzie: 60 %

Umenie pre život
Réžia: Igor Holováč
Dramaturgia: Jozef Dolinský, Eva Gajdošová
Projektový manažér: Peter Antalík
Svetelný dizajn: Martin Račko
Vedúci technickej prevádzky: Libor Slovák
poprední sólisti európskych baletných divadiel (Praha, Viedeň, Moskva, Petrohrad, Budapešť atď.), sólisti a zbor Baletu SND
5. novembra 2014 Sála opery a baletu – Nová budova SND Bratislava

program:
Hope
Choreografia, hudba: Martin Blahuta
Účinkuje – Martin Blahuta

Piotr Iljič Čajkovskij:
Labutie jazero (Pas de deux z 2. dejstva)
Choreografia: Rafael Avnikjan /podľa Máriusa Petipu
Účinkujú – Sara Murawski, Andrej Szabo

Harlekyniáda
Choreografia: Márius Petipa
Hudba: Riccardo Drigo
Účinkujú – Maria Rudenko, Artemi Pyzhov

Eugen Suchoň:
Angelika (Dueto)
Choreografia: Mauro de Candia
Jaroslav Konečný (klavír)
Účinkujú – Romina Kolodziej

Kolik je hvězd?
Choreografia: Hana Polanská Turečková
Hudba: Arvo Pärt, Štěpán Polanský
Účinkuje – Sylva Nečasová

=prestavka=

Beyond the Mirror
Choreografia: Igor Holováč
Hudba: Astor Piazzola
Účinkujú – Kristína Luptáková, Silvia Najdená, Andrej Szabo

Irresistable
Choreografia: Stanislav Fečo
Hudba: Michael Nyman
Účinkujú – Orazio di Bella, Michella Paolacci

Piotr Iljič Čajkovskij:
Eugen Onegin (Dueto)
Choreografia: John Cranko
Úprava: Kurt-Heinz Stolze
Účinkujú – Miriam Kačerová, Roman Novitzky

Ein Reigen
Choreografia: Ashley Page
Hudba: Alexander Zemlinsky
Tancujú – Roman Lazík, Nina Poláková

Kazimir´s Colours
Choreografia: Mauro Bigonzetti
Hudba: Dmitrij Šostakovič
Účinkujú – Mikhail Kaniskin, Elisa Carrillo Cabrera

Esprit Libéré
Choreografia: Marco Pelle
Hudba: John Williams (z filmu Schindlerov zoznam)
Účinkuje – Isabella Ciaravola

Ludwig Minkus:
Don Quijote (Pas de Deux)
Choreografia: Márius Petipa
Účinkujú – Margarita Rudina, Dinu Tamazlacaru

www.snd.sk

Foto Peter Brenkus