Bratislava: na Nové scéně to tentokrát dali “do trojky”…

Na Novej scéne to dali tentoraz „do trojky“…

Občas sa stane, že sa v jednej krajine narodia v rovnakej profesii tvoriví ľudia, ktorí z nej odídu, ale sa do nej aj vrátia. Rozhľadenejší, skúsenejší , dospelejší a s chuťou podeliť sa o to, čo inde nadobudli, doma. Nie vždy sa to stretne s pochopením, lebo Slováci úspech často závidia neuvedomujúc si proces a cestu k nemu. Generálny riaditeľ Divadla Novej scény Juraj Ďurdiak má rád výzvy, nebojí sa v nevyspytateľnom divadelnom svete zariskovať a dať priestor aj špecifickej forme tanečného umenia, ktorá zasahuje skôr okruh festivalových fajnšmekrov tanca, než širokú verejnosť. Hoci, práve tvorba relatívne mladých slovenských choreografov by mohla pritiahnuť aj mladých divákov. Povedzme, že má na to predpoklady, povedzme, že ticho dúfame v jeho postupne narastajúcu orientáciu v tejto oblasti a povedzme, že slovenský divák bude minimálne natoľko zvedavý, že príde.

Uplynulú sobotu (26. októbra 2013) uviedol Tanečný súbor Divadla Nová scéna v koprodukcii s Baletom Bratislava tri choreografie troch slovenských tvorcov pod názvom Traja spolu. Názov jednoduchý, výstižný a príznačný. Traja choreografi, každý so svojim charakteristickým tanečným rukopisom, každý špecifický zvlášť a pritom spolu v podobnom myslení, s podobnou skúsenosťou, s podobným cítením a rovnakou národnosťou. Ľudia, ktorí sa zo sveta vrátili, lebo vskutku dušou vlastne nikdy neodišli.„Lukáš Timulák, Boris Nebyla a Mário Radačovský majú spoločné aj to, že sa po ukončení Tanečného konzervatória v Bratislave vybrali do sveta za skúsenosťou, tancovali na popredných scénach, boli členmi v renomovaných súboroch a mali možnosť pracovať s významnými osobnosťami v oblasti choreografie. Rovnako všetci traja po ukončení aktívnej tanečnej kariéry pôsobia ako choreografi. Traja spolu sú tri umelecké názory, tri pohybové rukopisy, tri pohľady na jednotlivca, na jeho emócie, nálady a vzťahy, spojené riekou života a plynutím času“– informuje výstižne bulletin.

Čo ešte je spoločným menovateľom všetkých troch choreografií? Mám dojem, že nálada. Istý druh vážnosti a temnoty, istá forma úvah, zložitých pocitov, vnútorného prežívania a trúfnem si povedať, že aj akási osobná meditácia. Každý z nich načiera hlboko do seba, aby svoju privátnu emóciu globalizoval a dal jej význam dotknuvší sa jednotlivca ponoreného v tme auditória.

Boris Nebyla študoval na Tanečnom konzervatóriu v Bratislave, Konservatorium der Stadt Wien a na baletnej škole pri Viedenskej štátnej opere. Tancoval sólové úlohy, spolupracoval s mnohými zahraničnými choreografmi, získal viaceré ocenenia a po ukončení kariéry sólistu sa začal venovať pedagogickej a choreografickej činnosti. Vyučoval v Taliansku, v Nemecku, a vo Viedni, kde v roku 2006 založil vlastnú tanečnú školu Dance Arts, kde ako umelecký riaditeľ pôsobí do dnes. Ako choreograf pôsobil vo Viedenskej štátnej opere, v opere v Grazi, a vo vlastnej skupine Nebyla Dance Company, ktorú založil v roku 2009.Pre Divadlo Nová scena vytvoril choreografiu Re: Composed, rovnako ako aj kostýmy, scénu a svetelný design na hudbu Olivera Grabera. Život človeka chápe ako kompozíciu zákonov, náhod, emócií a problémov zapúzdrený v škrupine osudu, kde skúsenosť jednotlivca a medziľudské vzťahy sa odrážajú v celospoločenskej rovine. Kostým tanečníkov je v jednoduchom civilnom znení v zemitých pastelových farbách. Raz je koncentrácia na skupinu, inokedy na jednotlivca, raz sú všetci rovnako začlenení, inokedy sa z partie vylupujú sólisti, alebo dvojice, aby pohybom „vyrozprávali“ svoj vlastný príbeh. Dynamika a tempo je kontinuálne, choreografická skladba tečie ako rieka, nemá prestoje a pauzy, jednoducho plynie v profesionálnom tanečnom prevedení, charizmatickom svietení a dramatickej atmosfére. Tú podporuje na scéne prítomné violončelo v zadnom pláne javiska v ľavom rohu, na tóny ktorého na živo tanečníci tancujú. Gesto spočíva na kontraste napätia a uvoľnenia, je mäkké, poddajné, ale razantné. Choreograf necháva tanečníkov v prirodzenosti pohybovo plynúť v čase, skoky obraz dynamizujú, ale aj v uzavretých pozíciách embryonálnych polôh je hĺbka a pocit. Hoci skupina sa pohybuje v milosrdnom teplom prítmí, sólový tanečník (Tamas Csizmadia) v úvode je atakovaný nekompromisným bielym svietením kužeľov svetla, ktoré evokujú tajomnú jesennú hmlu. V tejto chvejivej nálade odtancuje svoj part s absolútnou suverenitou a s dôrazom na pružné elegantné paže. Hoci choreografia Borisa Nebylu odznie v hudobnej, vizuálnej a pohybovej elegancii plynúcej ako rieka, divák ňou akosi prirodzene prepláva bez výraznejšej emocionálnej zastávky. Okrem už spomenutého Tamasa Csizmadia interpretačne zaujali aj Dan Datcu a Klaudia Bittererová.

Mário Radačovský absolvoval Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave, v roku 1989 nastúpil do baletu Slovenského národného divadla, kde po krátkom čase získal zmluvu ako sólista.V rokoch 1992 – 1999 pôsobil v Nederlands Dans Theater Jiřího Kyliána v Haagu. V tomto súbore spolupracoval s najvýznamnejšími svetovými choreografmi. V roku 1999 sa stal hlavným sólistom súboru Les Grand Ballets Canadiens v Montreale. Od októbra 2006 do mája 2010 zastával funkciu riaditeľa Baletu Slovenského národného divadla, v januári roku 2011 sa stal umeleckým riaditeľom komorného súboru Balet Bratislava. Choreograficky začal tvoriť v roku 2002. V súčasnosti je na čele baletu brněnského Národního divadla.Druhou choreografiou večera Traja spolu bolo dielo Together/Spolu Mária Radačovského na hudbu Franza Schuberta v kostýmoch Lindy Tublerovej a svetelnom dizajne Yarona Abulafiu. Spolu je mikropríbehom človeka, jeho úspechov i pádov, hľadania, nachádzania a strácania, high-lightov i sklamaní a neustáleho sa pokúšania postaviť sa na nohy. Raz za pomoci vlastnej vôle, či vzdoru, inokedy (často, alebo ojedinele) i za pomoci ostatných. Úspech je príjemný, ale nič nás nenaučí toľko, ako prehra. Nič nás neposunie ďalej, ako osobná skúsenosť. Robí nás dospelejšími, možno empatickejšími, často nás zmení. Aj o tom je choreografia Spolu. Pretože v rozhodujúcich momentoch života je nesmierne dôležité neostať so svojou úzkosťou, strachom, pochybnosťami a smútkom sám. Choreografia Spolu je zaodetá to chladivej oceľovomodrej. Muži v jednoduchých tielkach, dámy v krátkych riasených šatách podporujúcich ženskosť. Riešenie jednoduché a pôsobivé zároveň. Tento duch modrej, ako aj zoskupovanie tanečníkov do blokov s vypadávaním jednotlivca zo skupiny jemne evokuje Radačovského niekdajší veľký projekt v Slovenskom národnom divadle Everest. Akoby aj myšlienka z neho (o zdolávání vrcholov, zozbierania sa z pádov) sa podvedome preniesla aj do komornej choreografie Spolu. Scéna odkrýva zadný plán, priznáva divadelnú techniku a dáva priestoru väčšiu hĺbku. Choreograf ponúkol popri plynulosti prechodov, umných dvíhaných figúr a kompozícii, nálady temna, vzbury a odhodlania aj charakteristickú hru „malých“ gest (výkruty dlaní, chodidiel, drobné krokové variácie), ktoré optimizujú atmosféru a posúvajú ju v krátkych fragmentoch do odľahčenej polohy sviežosti, humoru a hravosti. V jeho choreografii sa dá príjemne čítať, rovnaké pasáže znova a zas. Hoci celý súbor odtancoval choreografiu s gráciou, nasadením a prirodzeným nábojom, najviac priestoru dostal Marek Kocák. Mário Radačovský vo svojich veľkoprojektoch rád rieši veľké myšlienky, ktoré ho v komparácii iných výrazových a vizuálnych zložiek a komponentnov niekedy pohlcujú a sila emócie sa z nich mimovoľne v prekombinovanosti nechtiac stráca. Hoci príbehové roviny poskytujú veľa priestoru, nabádajú zároveň k popisnosti. Naproti tomu komorné formy, kde je na malej ploche nútený vyprofilovať koncentrované emócie, mu jednoznačne sedia. Sú to akési tanečné „esemesky“, kde v pár „riadkoch“ dokáže povedať veľa. Práve v týchto polohách je Radačovského „mesidž“ výstižná a zdielna. Byť tak trochu osobnejšia, rada zadefinujem, že Máriovi sedia drobné formy, tak ako mu sedia drobné ženy. Tentoraz v choreografii Spolu sme dýchali a verili spolu s ním.

Lukáš Timulák študoval na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave a na Academie de Danse Classique Princesse Grace v Monacu. Po ukončení štúdií v roku 1997 sa stal členom Les Ballets de Monte Carlo. V roku 2000 sa stal členom Nederlands Dans Theater 2 a o dva roky Nederlands Dans Theatre 1. Tancoval v choreografiách mnohých zahraničných choreografov a od času, keď sa stal členom Nederlands Dans Treater začal tvoriť choreografie. Jeho záujem o film a ako ho využiť v tanci, ho viedlo do New Yorku, kde v januári 2012 študoval na prestížnej New York Film Academy.Do tretice všetko dobre. Treťou choreografiou bolo dielo Lukáša Timuláka A Place Between/Miesto medzi, ktoré sa jednoznačne stalo high-ligtom večera. Hudobná skladba (Gustavo Santaolalla, Hauschka, Callino Quartet) na svetelný design Yarona Abulafiu boli skvelou voľbou, rovnako ako kostýmy (voľné čierne nohavice a biele košele), ktoré v čierno-bielom znení s podporeným svetlom evokovali čiernobielu fotografiu. Tento vizuálny monochróm dal krásne vyznieť dynamicky plynulej, nápaditej a temnej choreografii, plnej náladovej poetiky. Lúče svetla oblizovali sólové party a duetá, črtali sa v nich nielen gestá, ale aj vážne tváre tanečníkov zahĺbených v pocite. Zadné svietenie umocňovalo hĺbku priestoru i emócie, dôsledne „kreslilo“ postavy interpretov. Tempá, rytmus, nasadenie, lineárnosť, svietenie, farebnosť kostýmu evokovali rýchly sled filmových obrazov. Timulák, akoby fázovito „strihal“ tvorivé tanečné nápady do kompaktného celku. Choreograf skúma prchavé momenty žitia, hľadá nové skúsenosti, situácie a miesta. Miesto medzi, „môže byť chvíľa medzi dvomi činnosťami, ale tiež miesto medzi narodením a smrťou“. Hoci tematicky autor definuje „miesto medzi“, jeho choreografia nemá medzery, fúgy, ani diery. Miesto medzi vypĺňa smršťou pohybovej invencie, kompozične rozkladá priestor ako fotograf, akcentuje ojedinelé momenty svetlom. Tentoraz sa interpretačne zaskveli Katarína Košíková a Katarína Kaanová, bolo by však nespravodlivé neoceniť celý súbor, ktorý nielen profesionálne tancoval, ale aj cítil a myslel. Choreografia bola pôvodne vytvorená v roku 2011 pre skupinu Dantzaz Kompainia (San Sebastian), ale rozhodne v prevedení Baletu Bratislava respektive Tanečného súboru Divadla Nová scéna náležite zarezonovala.

Hoci choreografie večera Traja spolu boli zaradené v dramaturgickom slede Nebyla – Radačovský – Timulák, z kvalitatívneho, kreatívneho a charizmatického hľadiska by som si dovolila postupnosť otočiť v zmysle Timulák – Radačovský – Nebyla. Tanečný súbor Divadla Nová scéna je zložený zo siedmich slovenských a siedmich zahraničných tanečníkov z Talianska, Maďarska, Rumunska, Brazílie a Španielska. Šesť slovenských pôvodne tancovalo svojho času v Slovenskom národnom divadle, Balet Bratislava zostavený Máriom Radačovským dostal azyl na Novej scéne a Divadlo Nová scéna (keďže je súbor organickou súčasťou umeleckej zložky divadla) získalo, predpokladám, najprofesionálnejší tanečný súbor aký kedy mal. Dramaturgičkou a asistentkou choreografie večera bola Miroslava Kovářová, riaditeľka festivalu súčasného tanca Bratislava v pohybe, ktorého súčasťou táto premiéra bola. A tak sa mi chce trošku zaparafrázovať, že v tento premiérový večer Traja spolu, boli vlastne všetci spolu.

Tanečný večer mi evokoval jednu z mojich niekdajších výstav ilustrátorov o troch slovenských výtvarníkoch, ktorí žijú a tvoria v zahraničí. Mala názov Traja z jedného hniezda. A tak sa mi vidí, že v tom tanečnom svete, „vypadli“ zo slovenského hniezda ďalší traja tvorcovia. Pokúsme sa veriť, že magické číslo tri prinesie šťastie a divákov do Divadla Nové scéna. Možno sme z tohto trojkového večera zas tak celkom neodpadli, možno sa aj naplnilo, čo sme očakávali a možno sme sa ocitli v premiérovej eufórii nabitej trochu patetickými emóciami, kde sa vlna davovej psychózy frenetického potlesku prevalila do hľadiska festivalových hostí, príbuzných a priateľov. Akokoľvek, mali sme možnosť vidieť talentovaných tvorcov a európske tancovanie vysokej kvality (ako ho nazval Mário Radačovský vo svojom už tradičnom záverečnom príhovore).

Traja spolu, odídení za hranice krajiny, prišli ukázať (a dokázať), že Slováci vedia byť nároční, tvoriví a kvalitní, len nie vždy dostanú doma aj pochopenie a priestor. Nebudem tvrdiť, že choreografický večer Traja spoluje tanečná bomba, ktorá rozbije na cucky divadelný svet. Ale pokojne môžem potvrdiť, že je istým pocitom zadosťučinenia, že keď „išlo vajce na vandrovku“ vrátilo sa s plným batohom skúseností. Dnes ich môžeme vidieť, posúdiť a byť tak trochu neskromne aj spokojní a hrdí.

Hodnotenie autorky recenzie: 70%

Boris Nebyla, Mário Radačovský, Lukáš Timulák:
Traja spolu
Tanečný súbor Divadla Nová scéna
Premiéra 26. října 2013 Divadlo Nová scéna Bratislava

Re: Composed
Choreografe: Boris Nebyla
Hudba: Oliver Graber
Kostýmy, scéna, světelný design: Boris Nebyla

Together
Choreografie: Mário Radačovský
Hudba: Franz Schubert
Kostýmy: Linda Lučeničová
Světelný design: Yaron Abulafia

A Place Between
Choreografie: Lukáš Timulák
Hudba: Gustavo Santaolalla (Duo), Hauschka (Lonag Walk), Callino Quartet (Da Pacem Domine)
Světelný design: Yaron Abulafia

www.nova-scena.sk 

Foto Divadlo Nová scéna Bratislava