Bratislava: návrat Puritánů a Giovanni s Plachetkou, Kocánem a Kurucovou

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Dvakrát v gala, hoci mimo festivalu 

V minulosti bývali operné predstavenia integrálnou súčasťou Bratislavských hudobných slávností. Pokiaľ im prinášali pridanú hodnotu v podobe premiér, hosťujúcich súborov alebo exkluzívnych sólistov, stávali sa paralelným obohatením koncertnej ponuky. Ak však na festivalový plagát paušálne a do počtu pribúdali bežné reprízy, strácal zástoj opery zmysel. Je preto celkom legitímne, že ani počas jubilejného ročníka Slovenské národné divadlo (s výnimkou baletnej premiéry Angeliky) sa na festivalovej ponuke nepodieľa. Hoci by sa aj mohlo…

Puritáni po jednosezónnej odmlke – obohacujúce obnovenie
Posledná opera jedného z najväčších majstrov talianskej romantickej opery spred Giuseppe Verdiho, Puritáni Vincenza Belliniho, sa na javisko Opery Slovenského národného divadla dostala vo vlastnom naštudovaní až v júni roku 2010. Po troch sezónach si dali vyše ročnú pauzu, aby sa minulý piatok vrátili do repertoáru v obnovenom hudobnom naštudovaní a s čiastočne zmeneným obsadením.Pre tento účel vedenie opery veľmi obozretne pozvalo hosťujúceho dirigenta z Talianska. Voľba tridsaťdeväťročného Sebastiana Rolliho sa ukázala v rámci daných možností ako optimálna. S bratislavským súborom už spolupracoval počas éry Petra Dvorského (vtedy vdýchol nový pulz Verdiho Macbethovi), vo svojej rodnej vlasti sa etabloval okrem iného ako znalec talianskej a špeciálne belcantovej opery seria. Na festivale v Bergame v ostatných ročníkoch naštudoval Donizettiho Mariu Stuardu a Mariu de Rudenz (recenzovali sme tu) a v novembri ho tamtiež čaká rovnako málo hraný Torquato Tasso.

Bratislavskí Puritáni pod Rolliho energickou a inšpirujúcou taktovkou (spravidla diriguje spamäti) nabrali pravú južanskú atmosféru. Jeho koncepcii vládli kontrastné tempá, citlivo odlišujúce romance, cavatiny a voľne tečúce duetá od vygradovaných caballiet. Rolli tým, že nemá hlavu v partitúre (ale naopak), udržiava úzky vizuálny kontakt s javiskom, rešpektuje – bez úľav z formy fráz – dýchanie spevákov a vedno so sólistami a zborom aj „artikuluje“ texty všetkých partov. Belliniho predlohu vníma ako silnú, emočne vypätú drámu, ktorá nie je výlučnou doménou sólistov. Ale nezanedbateľnú úlohu vo formovaní atmosféry má aj orchester. Ide o nie ojedinelý fenomén legitímneho vyvracania povrchne tradovaného názoru o podradnom postavení inštrumentalistov v talianskej romantickej opere. Preto pod Rolliho vedením zneli nástroje vo všetkých sekciách mohutnejšie, v širšom dynamickom spektre a najmä v tempách s naliehavými gradáciami.

Piatkové obnovené naštudovanie (škoda, že divadlo nedokáže tento typ repríz využiť aj marketingovo) malo k dispozícii výborné obsadenie. Nováčikom v ansámbli Puritánov bol mladý ruský tenorista Anton Rositskiy (v minulej sezóne na scéne bratislavskej opery debutoval v titulnej postave Mozartovej La clemenza di Tito), ktorého Arturo zniesol prísne medzinárodné kritériá. Umelec absolvoval v lete Accademiu rossinianu v Pesare a neúprosným výberom sa dostal až k postave Conteho di Libenskof v Rossiniho Ceste do Remeša, ktorého dvakrát vytvoril počas prestížneho festivalu. Rositskiy rozhodne ovláda belcantovú školu, plynulo frázuje, jeho lyrický tenor s výborne zvládnutou hlavovou rezonanciou znie konzistentne v polohách a navyše disponuje tým, čo je pre part Artura špecifické. Plnohodnotnými, farebnými, neforsírovanými a nefalzetovými tónmi nad vysokým C. Taktiež jeho herecká kreácia nebola strnulá a vnímala dramatický vývoj diela.

V súvislosti s obsadením Elviry Ľubicou Vargicovou som si nevdojak uvedomil, ako málo je naša dramatická koloratúra využívaná. Ak do konca sezóny má zo tri razy obliecť kostým Belliniho Elviry, Verdiho Violetty a Gildy (plus detská verzia Čarovnej flauty), vnímam to ako hriešne plytvanie kapitálom umelkyne. Neviem, akou je Vargicová Gildou, no som presvedčený, že dnes je ojedinele disponovaná pre takmer celý belcantový primadonský odbor. Jej materiál sa obohatil o sýtosť, objem, hĺbky o prirodzený tmavší zábal, no hlavné je, že extrémna vysoká poloha a ohybnosť hlasu v koloratúre ostávajú stále intaktné. Azda v prvom dejstve ešte niektoré frázy zneli s trocha väčším vibratom, no postupne znel tón pokojne a bez tlaku v každej polohe hravo prekonával orchester.V Petrovi Mikulášovi (Giorgio) má divadlo prvotriedneho basso cantante, ktorý nestráca zo sviežosti, objemnosti a štýlovosti. Popri Antonovi Rositskom druhým debutantom v roli bol Daniel Čapkovič (Riccardo). Ambiciózny barytonista sa postupne dostáva k veľkým postavám a špeciálne belcatové sú vhodným poľom pre rast. Pokiaľ je k dispozícii rozsah, technika a kultúra frázovania, mladému hlasu neuškodia v tejto sfére ani dramatickejšie party. Čapkovič môže ťažiť z kovovej farby hlasu, obzvlášť v strednej polohe už pomerne objemného, ale aj zo zvládania výšok a legatového spievania. Potrebuje jednoducho zrieť. Nesústreďovať sa len na tón, ale aj obsah slova, na dramatické akcenty a výrazové nuansy. Je na dobrej ceste.

Menšie úlohy naplnili príjemnými hlasmi Martin Gyimesi (Bruno Robertson) a Michaela Šebestová (Enrichetta). Inscenačný tvar Pavla Smolíka sa ukázal po štyroch rokoch od premiéry ako veľmi vhodný a praktický pre dlhší život. Jeho striedma modernosť nejde proti hudbe ani textu, speváci sa v ňom dobre orientujú a majú priestor pre osobnostné dotvorenie postáv.

***

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Bellini: Puritáni (SND Bratislava)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Vaše hodnocení - Mozart: Don Giovanni (SND Bratislava)

[Celkem: 1    Průměr: 5/5]

Mohlo by vás zajímat


Napsat komentář