Bratislava a Peter Mikuláš – moc a samota

  1. 1
  2. 2
Konvergencie si vybudovali za roky svojej existencie svojské postavenie. Dokázali zblížiť dve komunity: priateľov komornej hudby a zvedavcov pochádzajúcich zo sveta jazzu a populárnej hudby. A práve tento presah charakterizuje aj ideu, ktorá je zaznačená už v ich samotnom názve.
Konvergencie 2016 - Šostakovič 110 / Moc a samota - Jevgenij Iršai a Peter Mikuláš - Moyzesova sieň Bratislava 2016 (foto Peter Drežík)
Konvergencie 2016 – Šostakovič 110 / Moc a samota – Jevgenij Iršai a Peter Mikuláš – Moyzesova sieň Bratislava 2016 (foto Peter Drežík)

Najpodstatnejšie na ich dlhom trvaní je fakt, že ani po sedemnástich rokoch sa neuspokojili s trvácnosťou a nezmizla z nich domáca atmosféra, ktorá zdobí Konvergencie už od ich začiatku. A nechýbala ani na všetkých dvanástich zrealizovaných koncertoch. Zvykne sa tvrdiť, že zhudobnenie diela je pre literátov tou najväčšou poctou. Hoci sfilmovanie prináša komerčnejší efekt, spojenie hudby a slova je túžobným naplnením estetickej rovnováhy. Keď pred dvoma rokmi zhudobnil poetke Mile Haugovej jej verše Vladislav Šarišský a následne ich odprezentoval na podujatí Dni slovenskej literatúry, tak samotná autorka na javisku s roztraseným hlasom vravela, aké je to úžasné. Sama by vraj chcela disponovať hudobným talentom, no keďže nevie hrať na žiadny nástroj, dáva do svojich básní „spev“. Dobrý spisovateľ musí mať zmysel pre rytmus, a keď to „ucíti“ talentovaný hudobník, väčšinou z toho vznikne lahodná kombinácia. Veď mnohé básnické diela sú predurčené na zhudobnenie, len treba počkať na toho správneho človeka. Svoje by o tom vedel rozprávať Ivan Štrpka, ktorý síce nemal takúto ambíciu, no keď ho oslovil Dežo Ursiny, ktorého postupne opúšťala fascinácia anglickým jazykom a s polootvorenou náručou privítal slovenčinu, tak zaváhal, keďže nevedel, či to bude vôbec možné. Fungovalo to a otvorilo to oči aj ďalším.

Básne Ivana Kraska lahodili mnohým skladateľom. Spomeňme napríklad takého Eugena Suchoňa, ktorý zhudobnil Nox et solitudo, pre mnohých ťažisko jeho skladateľskej práce. Jevgenij Iršai obdivoval Kraska už od nepamäti. Páčila sa mu najmä tá sladko-trpkosť a miešanie melancholickosti s vitalizmom. To, keď smútok tancuje s radosťou vášnivé tango a vy neviete, kto koho vedie. Kraskove verše sú zhmotnením jeho pocitov osamelosti a beznádeje, ale i lásky a romantických gest, ktoré zažíval. Inšpiráciu nachádzal v samotnom živote a tvrdil, že iba precítenie dáva autorovi právo to zaznamenať: „Nikdy nepíš to, čo necítiš, čo v tvojom srdci zrod nemalo.“ Autorovo súkromie plejúce v sivej mútnej kaluži je zaznamenané v diele Nox et solitudo.

Pri slovenskej premiére klavírneho cyklu sa udiali dve dôležité spojitosti: pohnútka festivalu uviesť jedno veľké spevácke číslo a Iršaiova ambícia skomponovať v blízkej dobe operné dielo. Slovenský zošit je takým prvým krokom k naplneniu tohto sna. Z dvadsiatich ôsmich básní z Nox et solitudo si nakoniec Jevgenij Iršai vybral desať čísel, ktoré zhudobnil. Hlavný rozdiel medzi Suchoňovou a Iršaiovou adaptáciou je v prepojení hudobného materiálu. Iršai ho spojil štyrmi interlúdiami, ktorými zachoval podobný charakter s jemnou variabilitou. Tie neboli harmonicky zložité, aby nerušili spevácky part, prinášali však potrebné napätie. Kadencie boli ozvláštnené moduláciou a častým rytmizovaním. A tu sa dostávame k tomu, prečo je Kraskova poézia pre hudobníkov taká lákavá, no zároveň tak ťažko zhudobniteľná. Dôraz na každé slovo, opakovanie, početné čiarky, narúšanie pravidelnosti a samozrejme, zvukomaľba. Práve na ňu sa Iršai zameral a výsledkom bola výrazne rytmická interpretácia básne Keby, keby, kde dosiahol potrebný efekt v rýchlom striedaní slova Keby. Čím ukázal, že nie vždy pri podobnej snahe musí nutne hudba odtajniť alchýmiu veršov. Iršai to nechal na slovách a na ľudskom hlase. Impozantný bas Petra Mikuláša hlboko prenikol do básnikovej rozorvanej duše a rozpitval ju na malé kúsky. Po búrke vyšla dúha a opäť zaťažené mračná. Kraskove slová tak paradoxne najsilnejšie vyzneli bez klavírneho sprievodu. Iršaiovi sa však podarilo zachovať Kraskov typický rytmus, pričom dal do popredia aj vlastnú artikuláciu a nijako nerušil toto libreto. Koncert bol zároveň uvedením rovnomerného autorského projektu v štúdiovej podobe a po skončení nasledovalo symbolické pokrstenie cédečka.

Konvergencie 2016 - Šostakovič 110 / Moc a samota - Jozef Lupták, Peter Mikuláš a Jevgenij Iršai - Moyzesova sieň Bratislava 2016 (foto Peter Drežík)
Konvergencie 2016 – Šostakovič 110 / Moc a samota – Jozef Lupták, Peter Mikuláš a Jevgenij Iršai – Moyzesova sieň Bratislava 2016 (foto Peter Drežík)

Konvergencie si vytvorili k tvorbe a osobnosti Dmitrija Šostakoviča zvláštny vzťah a tým akosi adoptovali jeho hudbu a adaptovali ju medzi mladých ľudí. Spravili tak bez romantizovania skladateľových činov so zachovaním všetkých temných tieňov, ktoré Šostakovič so sebou vláčil. Čiernobiele videnie oportunistických činov ničia jeho odkaz a organizátori radšej dávajú do popredia, že bol iba výsledkom brutálnej reality socialistického režimu. Už úvodné Dve skladby pre sláčikové kvarteto poukázali na skladateľovu iróniu schovanú v dobovom racionalizme, čo naplno prepuklo v kantáte Antiformalističeskij rajok, ktorá je Šostakovičovým zúčtovaním so štátnym aparátom.

Toto tajné dielo poznali iba jeho najbližší priatelia a skladateľ ho nikdy neuviedol počas svojho života. Svetovej premiéry sa dočkalo až v roku 1989, a to vďaka Svjatoslavovi Richterovi. O vzniku tohto diela kolujú iba dohady (niektorí tvrdia, že na ňom začal pracovať už v roku 1948, ale Šostakovičov blízky priateľ Lev Lebedinsky je presvedčený, že najprv vzniklo libreto a až v roku 1957 ho Šostakovič dokončil). Vie sa však, že pôvodne bolo napísané pre štyri hlasy a zbor, no Dmitrij Šostakovič uviedol, že sólistické úlohy môžu byť zminimalizované pre jedného sólistu, a tak sa všetkých štyroch partov a charakterov zhostil Peter Mikuláš, ktorého doplnil Spevácky zbor ECHO pod zbormajstrom Ondrejom Šarayom.

Konvergencie 2016 - Šostakovič 110 / Moc a samota - Peter Mikuláš a zbor ECHO - Moyzesova sieň Bratislava 2016 (foto Peter Drežík)
Konvergencie 2016 – Šostakovič 110 / Moc a samota – Peter Mikuláš a zbor ECHO – Moyzesova sieň Bratislava 2016 (foto Peter Drežík)
  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Šostakovič 110 / Moc a samota (Konvergencie 2016 Bratislava)

[Total: 1    Average: 5/5]

Související články


Napsat komentář