Bratislava: Pohnout se z místa a už netrpět

Pohnúť sa z miesta a netrpieť viac

Utrpenie, bolesť a kŕč šklbkajúci duševnú rovnováhu. Kam sa ďalej pohnúť, keď vám život zasieva rany? Asi každý skladateľ sa musel raz konfrontovať s existenciálnou krízou. Hoci mnohí napokon rezignovali, ešte predtým vložili pocity beznádeje do vlastných diel, pretože za tými najlepšími stojí delírium smútku. Slovenská filharmónia ho priniesla v troch pohľadoch.

Svojím naštudovaním sa o ne postaral francúzsky dirigent Charles Olivieri-Munroe, ktorého veľmi detailne pozná české publikum, a to nielen z niekoľkoročného pôsobenia v Severočeskej filharmónii v Tepliciach či z vysokoškolského štúdia u Jiřího Bělohlávka a Otakara Trhlíka na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne, alebo z triumfu na Medzinárodnej súťaži Pražskej jari, ale aj pre jeho české korene. Vďaka kozmopolitnému charakteru sa dokáže pozrieť i na skladby svojich rodákov s patričným odstupom.

O Hectorovi Berliozovi sa zvykne tvrdiť, že bol nielen výnimočným skladateľom, ale i rovnako nadaným spisovateľom, dôkazom čoho sú jeho dvojzväzkové Pamäti. No živý príklon k literatúre prepájal i vo svojich hudobných dielach, keďže ako zakladateľ programového symfonizmu bol presvedčený, že nad abstraktnými myšlienkami by malo prevažovať konkrétne vyjadrovanie. A práve pri ňom sa inšpiroval čítaním diel svojich literárnych súputníkov. Po prvýkrát sa začal námetom k predohre Korzár zamýšľať, keď sedel v chládku rímskych ulíc a čítal veršovaný príbeh Lorda Byrona o pirátovi Korzárovi. Myšlienka na vznik tohto diela sa mu črtala, ešte iba hmlisto, no už vtedy vedel, že nechce stvoriť nič monumentálne. Napokon koncertná predohra Korzár vznikla v skladateľovom pohnutom období, keď bol nielen unavený z niekoľkých nevydarených zákaziek, ale predovšetkým z rozpadu vzťahu so snúbenicou Camille Moke, s ktorou sa oženil iný muž. Zničený Berlioz plánoval vraždu oboch mamželov, zakončenú vlastnou samovraždou, ale nakoniec tento zámer neuskutočnil. Jeho priateľ lekár Amussat mu odporučil relaxáciu pri čerstvom morskom vánku a Berlioz si okamžite spomenul na pobyt v morskom letovisku Nice (tu vznikla prvá verzia Korzára, vtedy ešte nazvaná La Tour de Nice, ktorú napokon celé roky revidoval), kde z predchádzajúceho pobytu skomponoval predohru Rímsky karneval ku opere Kráľ Lear. Toto miesto mu vlialo do žíl nový entuziazmus, ktorý preteká celou touto kompozíciou, a hneď na začiatku ho takto ochutila i Slovenská filharmónia v pomerne svižnom tempe. To však musela okamžite premeniť do pomalého pohybu, tak kontrastujúceho s rušným Allegrom.

Táto predohra má veľmi bujarú vitalitu, v ktorej akoby Berlioz chcel potlačiť celý svoj smútok z rozpadu životného vzťahu a dať najavo, že je pripravený začať odznova. Krotenie prílišného entuziazmu sa deje už v prvých taktoch, kedy musela Slovenská filharmónia pôsobiť v pokojnej melódii utiahnuto, ale zároveň sa tympany a drevené dychové nástroje pripravovali na oživenie s príchodom slnečného úsvitu v ďalšej časti.

V lyrickej medzihre Adagio sostenuto boli nositeľmi témy sláčiky, pričom následne vtiahol celý orchester poslucháča doprostred rozbúreného mora – akejsi metafory vyjadrujúcej nespokojnosť duše. I k týmto búrlivým častiam sa postavili Filharmonici zmierlivo.

Slovenská filharmónia sa už na úvodnom aprílovom koncerte z cyklu Hudba troch storočí veľmi slušne popasovala s bohatou Berliozovou inštrumentáciou, ktorá je tak obľúbená u veľkých orchestrov, keďže sa v nich dá vyniknúť tým najmenším detailom, a práve s nimi vie francúzsky dirigent Charles Olivieri-Munroe tak dobre narábať. Z jeho gesta vyžaroval dynamizmus, a aj keď jeho mierne mechanické pohyby pôsobili trochu komicky (predovšetkým pri vedení tohto diela), vďaka nim vedel orchester správne nasmerovať a nasmerovať pozornosť poslucháča aj na tie najnepatrnejšie jednotliviny celku.

Aj druhé uvedené dielo tohto koncertu bolo svojím skladateľom pozmenené, hoci za prvotným motívom stála nehoda. Požiar počas Veľkej revolúcie v Rusku zničil partitúru už dokončeného a odpremiérovaného diela Koncertu pre klavír a orchester č.2 g mol, op. 16, venovaného pamiatke Maximiliana Schmidthofa, ktorý spáchal samovraždu. Ruský skladateľ Sergej Prokofiev dielo pri prepisovaní tak revidoval, že ho dokonca považoval za úplne nové. Vlastne sa stalo predvojom jeho najavantgardnejšej polohy, keď sa do jeho tvorby vkradla bezprostredná živelná melodika s výrazne rytmickým spádom a divokou kadenciou disonantných akordov, ktoré pre mnohých klaviristov predstavujú nepredstaviteľné technické riešenie. V jednom z najnáročnejších koncertov pre klavír a orchester sa ako sólista predstavil Jakub Čižmarovič, syn známeho huslistu Juraja Čižmaroviča, ktorý ako šestnásťročný debutoval s Gürzenich Orchestra Köln v Kolínskej filharmónii.

Už v prvej expanzívnej lyrickej téme, v Andantine-Allegrette sa musel popasovať so široko napasovanou melódiou, s rýchlym pohybom, ktorý po orchestri prevezme práve klavírny sólový part meniaci sa do pokojnej modulácie. Striedané krátke orchestrálne fortissima boli akumulované oscilujúcimi šestnástinami, ktorým sa venoval iba klavír v prevažne sólistickej prvej časti koncertu. V nasledujúcom Scherze: Vivace bol Čižmarovič konfrontovaný s prísnym zviazaním na orchestrálny sprievod, hrajúc medzitým unisono rýchlych šestnástiniek v pravej a ľavej ruke, čo predstavuje pre koncentráciu klaviristov veľkú výzvu.

Je zaujímavé, že Prokofiev namiesto oddychového, lyrického intermezza uprednostnil vo svojej tretej časti koncertu Intermezzo: Allegro divoký pochod s rozdivenou opakujúcou sa basovou linkou. Bez „oddychu“ tak išiel Čižmarovič až do záverečného finále sprevádzaný uhrančivými dychmi; tam sa odohral v disharmonickej harmónii divoký súboj medzi orchestrom a klavírom s pulzujúcou energiou Slovenskej filharmónie aj nevzdávajúcou sa dramatickosťou klavírneho partu. Po skončení grandiózneho finále odmenilo publikum Filharmonikov, a najmä Jakuba Čižmaroviča, niekoľkominútovým aplauzom, po ktorom ešte v eufórii boli dané dva prídavky.

Posledná kompozícia štvrtkového koncertu bola tak isto venovaná skladateľovej blízkej osobe a dá sa povedať, že za týmto venovaním je ešte fatálnejší a fascinujúcejší príbeh, hoci dodnes nie úplne prelúskaný. Piotr Iľjič Čajkovskij venoval svoju Symfóniu č. 4 f mol, op. 36 svojej mecenáške Nadežde von Meck, nesmierne bohatej a vzdelanej šľachtičnej, ktorá podporovala mnohých hudobníkov. K podpore si vybrala i Čajkovského, aj keď ten o to spočiatku vôbec nestál, neskôr však súhlasil, keď jej napísal, že je jediným človekom na svete, od ktorého sa nehanbí prijať peniaze. Počas štrnásťročného záhadného vzťahu, založeného výlučne na korešpondencii, ho neúnavne finančne podporovala, až jedného dňa bez varovania ukončila tento vzťah. Štvrtú symfóniu venoval Čajkovský svojej patrónke ako prejav umeleckého partnerstva, a dokonca porušil pravidlo nevyjadrovať sa o skrytom význame svojej hudby, keď povedal o tomto diele, že za jeho zrodom je konanie osudu visiace nad ním ako Damoklov meč zabraňujúci dosiahnúť úplného šťastia.

Skladateľ mal na mysli vlastné trápenie, keď strádal v nešťastnom manželstve s Antoniou Miliukovovou. Na zvýšenie dramatického účinku sa Slovenská filharmónia zamerala predovšetkým na kombináciu orchestrálnych farieb a pregnantného rytmu. Vyplývalo to aj z rozpoloženia jemného valčíka v prvej téme striedavo v sláčikoch i v drevených dychoch. V nasledujúcej časti Andantino in modo di canzona sa zračila slávna téma v hoboji vo veľmi melancholickom pohybe. Dirigent tak dôsledne ctil skladateľovu nostalgiu za minulosťou s vášnivým vyvrcholením a priznal i Čajkovského nedokonalú formu, pred ktorou uprednostňoval stavbu melódie. Po éterickom Scherze Pizzicate orchester v záverečnom Finále: Allegre con Fuoco vybuchol s explóziou tympan, v téme s ľudovou melódiou zachytávajúcou karnevalovú atmosféru. Tohto vzletného finále sa okamžite chytila aj dirigentova typická uštipačnosť, keď dával veľmi dôsledné akcenty na tieto kontrastné úseky, čím vytlačil dosiaľ konštruovanú melancholickosť.

 

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Berlioz, Prokofiev, Čajkovskij
Dirigent: Charles Olivieri-Munroe
Jakub Čižmarovič (klavír)
Slovenská filharmónia
28., 29. apríla 2016 Koncertná sieň Slovenskej filharmonie Bratislava
(napísané z koncertu 28. 4. 2016)

program:
Hector Berlioz: Korzár, predohra
Sergej Prokofiev: Koncert pre klavír a orchester č. 2 g mol, op. 16
Piotr Iľjič Čajkovskij: Symfónia č. 4 f mol, op. 36

www.filharmonia.sk