Callas, Gruberová a Netrebko. I o nich je Věc Makropulos v Bratislavě

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Bratislava má nového Janáčka – podľa Konwitschného

Máme dlh veľký, preveľký. Opera Slovenského národného divadla si s operným odkazom Leoša Janáčka príliš potykať nestihla. Vo svete autor napĺňajúci hľadiská divadiel a festivalových domov, u nás zriedkavý hosť. V piatok zavítal do historickej budovy opery na Hviezdoslavovom námestí prostredníctvom Veci Makropulos. Premiéra sa  vzhľadom na odrieknutie dirigenta Tomáša Hanusa a s ním spojenú kauzu uskutočnila v termíne posunutom o šesť dní.

Prečo hovorím o dlhu bratislavského divadla voči tvorbe Leoša Janáčka? Zamýšľajme sa. Z deviatich skladateľových opier naštudovala Opera Slovenského národného divadla dosiaľ päť. To by ešte nemuselo byť alarmujúce, keďže zvyšné štyri sa predsa len nehrajú až tak často. Navyše, Výlety pána Broučka zazneli v podaní hosťujúceho pražského Národného divadla. Vážnejšia je frekvencia uvádzaní Janáčkovho javiskového dedičstva. Za ostatných päťdesiat rokov sme sa stretávali so štyrmi skladateľovými operami, v horizonte uplynulej tridsiatky to boli už len tri. Z nich dvakrát Jej pastorkyňa (1986 a 2012 – inscenácia v súčasnosti mimo repertoáru), raz Príhody líšky Bystroušky (1989) a raz Káťa Kabanová (2003). Posledný Janáčkov javiskový opus Z mŕtveho domu bol kratučko na plagáte Opery SND iba v roku 1938 (tri predstavenia) pod taktovkou Karla Nedbala. Neskôr s ním hosťovali operné súbory z Prahy a Brna. Vec Makropulos sa vracia do repertoáru po štyridsiatich dvoch rokoch od legendárneho naštudovania dirigentom Zdeňkom Košlerom a režisérom Branislavom Kriškom, s nezabudnuteľnou Emiliou Marty Eleny Kittnarovej. Inscenácia sa udržala sedem rokov a hrala sa tridsaťštyrikrát.

Partitúra, ktorej prívlastok geniálna neznie nadnesene, je symbiózou Čapkovho konverzačno-komediálneho námetu o účinku elixíru dlhovekosti na ľudskú psychiku s Janáčkovou hudobnou rečou, podčiarkujúcou popri kriminálnom náboji tiež filozofické i morálne aspekty. Zatiaľ čo v Líške Bystrouške rieši kolobeh života vo „vesmírnej premenlivosti“, vo Veci Makropulos je konfrontovaný so zmyslom ľudského bytia v neprirodzenej dĺžke.

Od detektívnej expozície na tému nekonečného procesu Gregor kontra Prus, cez zamiešanie karát zjavením sa záhadnej „nadčasovej“ ženy, ktorá pozná všetky dobové detaily, cez načrtnuté ľúbostné scény, odhalenia šifry E. M. až po existenciálnu otázku o konci života. Dielo je teda nabité dejom a námetmi na úvahu, ktoré Leoš Janáček z Čapkovej predlohy v polovici dvadsiatych rokov minulého storočia povýšil svojou sugestívnou výpoveďou na unikátnu operu v rámci celosvetovej literatúry.

Režiséra Petra Konwitschného prilákala po prvýkrát. Bratislava dostala zároveň privilégium byť prvou scénou, na ktorej známy umelec, pokušiteľ i provokatér vo svojom fachu, mohol predstaviť výsledky vlastného, neskopírovaného názoru na zaujímavú tému. Aj napriek tomu, že nielen pôvodný dirigent Tomáš Hanus sa dostal do konfliktu s časťou domáceho súboru, ani Peter Konwitschny nešetril v rozhovore pre denník SME ostrou kritikou. Slová „vo vašom divadle sú však prvky dezorganizácie, nefunguje komunikácia medzi technikou a dielňami, umelecká prevádzka nepracuje… Najhoršie, keď sa pravda zametá pod koberec“ vonkoncom nepotešia a znižujú medzinárodný rating našej prvej scény. Je smutné, že to musel vyriecť umelec zvonka a viac než pravdepodobne pomenoval jadro problému. Či po premiére nastanú radikálne opatrenia zo strany zodpovedných, to sa síce – predpokladám – nedozvieme, no pocítime v najbližšom období.

Pre Petra Konwitschného je Vec Makropulus určite lákavým materiálom, s ktorým sa s chuťou pohral, zanalyzoval ho a vyhodnotil. Ako inak, svojsky, „konvično-nekonvenčne“. Vzišla inscenácia, ktorá sa diametrálne líši od staršou generáciou zafixovanej bratislavskej, ale aj od tých, ktoré spoznal svet v dávnych i ostatných rokoch.

Leoš Janáček: Vec Makropulos - Ľudovít Ludha (Albert Gregor), Jozef Kundlák (Vítek), Pavol Remenár (Jaroslav Prus), Katarína Flórová (Krista), Ondrej Šaling (Janek) - SND Bratislava 2015 (foto SND/Jozef Barinka)
Leoš Janáček: Vec Makropulos – Ľudovít Ludha (Albert Gregor), Jozef Kundlák (Vítek), Pavol Remenár (Jaroslav Prus), Katarína Flórová (Krista), Ondrej Šaling (Janek) – SND Bratislava 2015 (foto SND/Jozef Barinka)

Režisér ostáva v súlade s ním sformulovanou tézou o „vernosti dielu“, vedúcou pri zachovaní hudby, textu, režijných poznámkach k „muzeálnemu, mŕtvemu divadlu“. Ale zároveň sa nespreneveruje ani ďalšej definícii o hudbe, ako najlepšom návode na réžiu. Keď si premietnem Konwitschého inscenácie nielen v Bratislave, ale aj tie, ktoré som mal možnosť vidieť v zahraničí, neostáva než súhlasiť. Aj tam, kde Konwitschny podhadzuje provokáciu, kde sa vysmieva z libriet nedokonalých či zaváňajúcich naivnosťou, nezrádza primárnosť hudby. Aj keď niekedy to nie je ľahké dešifrovať. S výkladom Veci Makropulos tiež naložil svojvoľne. V základnej koncepcii i v detailoch, vždy premyslených, ním a jeho spolupracovníkmi (scénograf Helmut Brade, dramaturgička Bettina Bartz a domáci Vladimír Zvara) dôsledne zrealizovaných, hlási sa s novinkami.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Janáček: Věc Makropulos (SND Bratislava)

[Celkem: 49    Průměr: 3/5]

Mohlo by vás zajímat


Napsat komentář