Carsenova Makropulos ve Štrasburku, s Prusem Martina Bárty

  1. 1
  2. 2

La divina Makropulos

Možno to bolo zhodou náhod, možno zvýšeným záujmom operných domov (a tiež operných kritikov) o nadčasový Janáčkov titul, že sa databáza reflexií Věci Makropulos na Opera Plus v ostatnom čase pekne rozrástla. Z publikovaných textov o inscenáciách v Bratislave (Hanus – Olos/Konwitschny – nájdete tu), Viedni (Hrůša/Stein – tu), Mníchove (Hanus/Schilling – tu), Brne (Ivanović/Radok – tu) či Salzburgu (Salonen/Marthaler – tu) sa dá vygenerovať viacero téz. Týkajú sa režijných výkladov, hudobných koncepcií i možností (či nemožností) ich súžitia. Tento text nemá ambíciu zvestovať „objavný“ verdikt. Prináša len dojmy z produkcie, ktorá sa podľa môjho názoru významne priblížila k fungujúcemu prepojeniu hudby a divadla, či autorskej predlohy a jej javiskovej interpretácie. Nie je to inscenácia nová (pôvodná premiéra sa konala v štrasburskej Opéra national du Rhin v roku 2011), ani českým divákom celkom neznáma (koprodukčný norimberský dom s ňou hosťoval na Festivale Janáček Brno 2012Opera Plus o tom priniesla články Heleny Havlíkovej – nájdete tu a Pavla Juráša – tu), no s novým hudobným naštudovaním a obmieňaným vokálnym obsadením prichádza do režijnej koncepcie zakaždým nový náboj. A ten súčasný štrasburský je vysoko pozitívny.

Kanadského režiséra Roberta Carsena možno bez pochýb považovať za janáčkovského znalca: Z majstrovej tvorby režíroval Jej pastorkyňu, Káťu Kabanovú, Príhody líšky Bystroušky, Vec MakropulosZ mŕtveho domu. Keďže všetky inscenácie vznikli v koprodukcii viacerých operných domov, spoznali ich desaťtisíce divákov naprieč Európou. Možno teda povedať, že Carsen je nositeľom výrazného trendu, ako pristupovať k Janáčkovmu dielu. Dal by sa zhrnúť mottom: „Žiadna reinterpretácia, ‚len‘ dôsledná interpretácia.“

Emilia Marty je pre Carsena nadčasovou abstrakciou opernej divy, ktorej život – verejný i súkromný – sa odohráva na javisku. Počas predohry stojí na prázdnej scéne, vypichnutá lúčom svetla, rusovláska v renesančnom kostýme. Mohla by to byť dáma na dvore Rudolfa II., pre ktorého vytvoril grécky alchymista Makropulos čarovný nápoj, no rovnako aj hlavná hrdinka z Donizettiho opery Roberto Devereux.

Leoš Janáček: L'Affaire Makropoulos - Opéra national du Rhin Štrasburg 2016 (foto Kaiser/Opéra national du Rhin)
Leoš Janáček: L’Affaire Makropoulos – Opéra national du Rhin Štrasburg 2016 (foto Kaiser/Opéra national du Rhin)

S veľkým, pomalým gestom vypije nápoj z pozlátenej čaše. Vzápätí pribehnú garderobierky, tlačiac vešiak s divadelnými kostýmami. Chvatne prezlečú speváčke šaty, vymenia jej parochňu a diva odchádza cez vysvietený portál lemujúci zadnú stenu javiska (t.j. z nášho pohľadu do zákulisia) v ústrety žiadostivému publiku. O chvíľu sa vracia s náručím plným kvetov. Znovu pribehnú garderobierky, prezlečú jej kostým, vymenia parochňu a speváčka odchádza. Návrat, kvety, zmena kostýmu: Violetta, Tosca, Turandot… Nové identity, nekonečný život, neosobný obdiv od neviditeľného obecenstva.

Nasledujúce dve dejstvá inscenácie vyzerajú na prvý pohľad „tradične“, sú však naplnené detailnou hereckou kresbou archetypálnych charakterov a vypracovanými mizanscénami (obnovenú štrasburskú premiéru pripravila Carsenova asistentka Laurie Feldman). Doktor Kolenatý (timbrovo príjemný, no v dikcii nedôsledný Enric Martinez-Castignani), do ktorého kancelárie prichádza Emilia Marty, je prototypom chlapíka s napoleonovským syndrómom – domýšľavý a nafúkaný, postrach uštvaných koncipientov. Záhadne sa tváriaca dáma ho rýchlo prestane baviť a snaží sa ju vypoklonkovať: Najprv jej len „slušne“ strčí do ruky kabelku, keď to nezaberie, celkom neslušne jej vezme stoličku spod zadku. Ani Vítek (Guy de Mey s jasným, zvučným tenorom) nie je žiadny sympaťák – starý archivár je permanentne nasrdený, frustrácia z neho len tak srší. Naproti tomu Albert Gregor pôsobí ako zlomená suchá ratolesť, je fádny a nezaujímavý (pričom ťažko súdiť, nakoľko šlo o režijný zámer a nakoľko o dôsledok málo výrazných vokálnych dispozícií Raymonda Veryho). Pre Emiliu Marty predstavuje návšteva advokátskej kancelárie ďalší z hereckých výstupov. Jej výkon, balansujúci medzi ľadovo odmeranou sošnosťou a dramatickým pátosom, je odmenený: Na konci prvého dejstva sa na ňu znesie dážď kvetín, a divadelné publikum, ktoré sa zjavilo v bočných lóžach, nadšene aplauduje.

Opona sa zastrie. Upratovačka na proscéniu zbiera kvety do vedier a rozoberá Emiliin triumf s osvetľovačom v technickej lóži. Ich dialóg preruší jeden z divákov – Jaroslav Prus sa informuje, kde by našiel speváčku. „To už je pátej,“ zachichoce sa upratovačka. Opona sa rozhrnie a odhalí javisko, na ktorom sa pred chvíľou odohralo predstavenie Pucciniho Turandot. Ambiciózna elévka Krista, zvodne krútiac očami i zadočkom pod saténovým županom, vysvetľuje Prusovmu synovi Jankovi, že k podmienkam úspešnej speváckej dráhy patrí fyzická zdržanlivosť. Prichádzajúcej Emilii vyzlečie garderobierka kostým, speváčka ostáva v čiernom negližé s vysokým rozparkom a dlhočiznými zlatými nechtami. Arogantne pouráža a odoženie všetkých prítomných. Hneď nato sa na javisko vrúti stádo obdivovateľov, ktorí sa v komickej choreografii domáhajú  autogramu.

Leoš Janáček: L'Affaire Makropoulos - Opéra national du Rhin Štrasburg 2016 (foto Kaiser/Opéra national du Rhin)
Leoš Janáček: L’Affaire Makropoulos – Opéra national du Rhin Štrasburg 2016 (foto Kaiser/Opéra national du Rhin)

Na ich čele stojí Hauk-Šendorf s komediantsky vymaľovanými lícami. Emilia mu cigánku Eugéniu, o ktorej jej starý milenec spieva, temperamentne zatancuje, ordinárne vystrkujúc stehno z rázporku. Svoj šarm o chvíľu vyskúša aj na Jaroslava Prusa, mámiac z neho obálku s receptom na zázračný elixír. Na tvrdého chlapa to však neplatí, zhodí jej ruku zo svojho kolena a s opovržlivým „Jak, prosím?“ odchádza z javiska.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Janáček: L'Affaire Makropoulos (Opéra national du Rhin Štrasburk)

[Total: 7    Average: 3.4/5]

Související články


Napsat komentář