Chabá pocta dvousetletému Verdimu

Chabá pocta dvestoročnému Verdimu 

Okrúhle jubileá dvoch velikánov opery 19. storočia nemohla obísť ani prvá slovenská scéna. Dvestoročné narodeniny Richarda Wagnera odbila Lohengrinom ako jedinou „povinnou jazdou“. Po méte vyššej než je vzorka z kasovo istej, takzvanej populárnej trilógie, nebažila ani v prípade Giuseppe Verdiho.

Pritom u oboch skladateľov má Opera Slovenského národného divadla na svojich dramaturgických mapách bielych miest až priveľa. K Wagnerovi sa vracať nebudem, je témou nateraz uzavretou. Verdi sa však v predvečer výročia, aké je dopriate sláviť len každej druhej generácii, dostal na celom svete doslova pod mikroskop. Čo nám v Bratislave z jeho 28-členného javiskového dedičstva chýba? Môže byť polovica doposiaľ inscenovaných opier pre reprezentatívnu scénu postačujúca? Čo stojí za „objavenie“? Čo po dlhom odstupe osviežiť v pamäti? Variácií, nad ktorými by mala uvažovať každá kompetentná dramaturgia – nota bene v kontexte jubilea – určite nie je málo. Lenže ľudové príslovie vraví: istota je guľomet. Po dvoch premiérach sa zdá, že Rigoletto zamýšľaný efekt aspoň pre divadelnú pokladňu prinesie. Nie je to však primálo?Ak sa odrazíme od celoštátnej bilancie, tak päť Verdiho titulov na slovenskej profesionálnej pôde dosiaľ vôbec nezaznelo. Prvotina Oberto, jediná v pravom slova zmysle komická opera Un giorno di regno (tej sa aspoň roku 1974 zhostili študenti VŠMU), Jèrusalem (francúzska verzia Lombaďanov), Stiffelio a Sicílske nešpory. Pokiaľ sa zameriame na Operu Slovenského národného divadla a ponecháme na chvíľu bokom slovenského lídra verdiovskej renesancie, Štátnu operu v Banskej Bystrici, tak v súpiske metropoly absentuje prevažná časť plodov ranej skladateľovej periódy. Znie to takmer neuveriteľne, no zo šestnástich titulov skomponovaných pred Rigolettom, Bratislava siahla len po štyroch! Trikrát po Macbethovi, dva razy po Nabuccovi, po jednom oprášila Dvoch Foscariovcov a Luisu Miller. S výnimkou Macbetha jej zasa všetky slovenské prvenstvá vyfúkli Košice.

Nedá mi predsa len neporovnať Slovenské národné divadlo a o štyri desaťročia mladšiu banskobystrickú Štátnu operu. Obe totiž zinscenovali rovnaký počet Verdiho diel (po štrnásť), no ďalších šesť má v koncertných verziách, v rámci festivalu Zámocké hry zvolenské, na konte práve „malé“ divadlo. A číslo dvadsať je už hodné rešpektu. Žiaľ, súčasné vedenie Opery Slovenského národného divadla dalo nezaobalene na známosť, že pohŕda väčšou polovicou tvorby Giuseppe Verdiho. Áno, nič sa nezmenilo ani v jubilejnom roku. Tvrdá hlava dramaturgie je nezlomná.

Tak ako pri Wagnerovom výročí Bratislava premárnila šancu prísť s dielom dosiaľ nehraným, alebo pauzujúcim osem desaťročí, u Verdiho rovnako hodila do koša všetky výzvy k prvým slovenským uvedeniam. Napríklad Lombarďania sa zjavili na Zámockých hrách zvolenských len raz a koncertne. Navyše ide o dielo, kde nie je rola pre barytón … keď už nemáme domáceho predstaviteľa Rigoletta. Ernaniho, Attilu či Zbojníkov sme v Bratislave tiež dosiaľ nezaznamenali. Pri neprekonateľnej averzii voči ranému Verdimu (k čomu prejudikujú paradoxne v jubilejnom roku stiahnutí Dvaja Foscariovci), mohli byť voľbou u nás nikdy neinscenované Sicílske nešpory.Siahnuť v čase, keď objektív diváka (priznajme, že aj kritiky) je na jubilanta celosvetovo zaostrený po ďalšom Rigolettovi, bol sčasti ľahkovážny hazard, sčasti absencia taktiky. Geniálne dielo, otvárajúce takzvanú populárnu trilógiu, je natoľko známe a sugeruje toľko možností porovnania, že servírovať ho na slávnostnú narodeninovú tabulu možno iba v profesionálne nablýskanej podobe. Vo všetkých zložkách.

To sa ale uplynulý víkend neudialo. Nemecký tím inscenátorov vedený Martinom Schülerom, intendantom sotva stotisícového Cottbusu (jeho partnerským mestom sú Košice), sa pokúsil o akýsi výkladový posun, vyplývajúci z nemeckej postfelsensteinovskej inscenačnej estetiky. Tá má veľa odnoží, zub času z nej vyselektoval nadčasové hodnoty a povýšil ich na trendy. Schülerov rukopis im však ostáva verný skôr naoko. Číta partitúru akosi nekonzistentne a zdanie moderného divadla budí väčšmi do nedefinovaného času oblečenou scénou Hansa Dietricha Schaala a kostýmami Susanny Thomasbergerovej.

Inak je pátosu v gestách účinkujúcich (okrem Gildy) až – až. Celkovo však javiskový dojem pôsobí chladne. Podsúvanie hororovej atmosféry radom vymyslených vrážd (neznáma dievčina – možno predobraz Gildy (?) končí v šachte už počas predohry, podplatiteľnú a skarikovanú Giovannu zabijú dvorania po únose, Monterone sa tiež žalára nedožije) pôsobí kontraproduktívne. Ťažko nájsť dôvod prítomnosti Sparafucila so svojimi gorilami na mantovskom dvore.

Spravidla problematicky realizovateľný únos Gildy ostal v Schülerovom výklade rovnako naivný ako v akejkoľvek tradičnej inscenácii. Panely s mrežami, dokladajúce Gildin uzavreto väzenský mikrosvet, nie sú žiadnym tromfom invencie. Atmosféra chýba aj antiiluzívne (vrátane scény) poňatému finále. Defilé Vojvodových mileniek vo chvíli, keď sa dvorný šašo teší z odpratania objednanej mŕtvoly, sotva podčiarkuje moment Rigolettovho šoku. Paralelná rozlúčka s fiktívnym anjelským zjavom Gildy a jej dvojníčkou vo vreci, ako inak – v zahalení javiskovej hmly – by azda zabrala pri dôvtipnejšom celkovom kontexte. No ten dym je ozaj z trikov najlacnejších a najošúchanejších.

Pozitívom nového Rigoletta je poctivo vypracované hudobné naštudovanie Friedricha Haidera. Nezrádza záľubu v rýchlych tempách, no až na dve – tri miesta (príliš expresné Cortigianni) ním navrhnutá pulzácia prospieva dramatickému spádu. Evidentná je dirigentova snaha farbiť orchester, maľovať atmosféru a tieňovať dynamiku. Rovnako zbor, pripravený Pavlom Procházkom, vychádzal Haiderovej koncepcii v ústrety a muzicíroval s oduševnením. Škoda, že sa dirigent neohradil voči režisérovým excesom, zvukovým hurhajom na javisku, rušiacim nielen úvod, ale aj viacero iných miest.

Vyznenie predstavenia však v rozhodujúcej miere formujú sólisti. S natoľko rozdielnymi výsledkami v dvoch premiérach sa nestretávame často. Tento raz druhý večer zjavne zatienil rozpaky z prvého, ktoré malo od verdiovského sviatku poriadne ďaleko. Je smutné, že Opera Slovenského národného divadla nemá ani jedno domáce obsadenie titulnej roly. Z viacerých adeptov, ktorých si divadlo za pochodu preverovalo (inštitúcia formátu SND by už mala prestať kupovať „mačky vo vreci“), napokon k dispozícii ostal pre obe premiéry len kórejský barytonista Leo An. Jeho hlas nemá mimoriadny objem, timbrom je skôr svetlejší a v okrajových polohách trocha limitovaný, no na druhej premiére sa mu podarilo rozvinul širší výrazovo-emocionálny register a presvedčiť o oprávnenosti svojho angažmánu.

Premiérový Tomáš Juhás zvádzal s Vojvodom z Mantovy neprehliadnuteľný technický boj. Práve toto manko mu neumožnilo pohrať sa s frázami, bez tlaku vyspievať výšky a uvoľniť sa vo výraze. Bol timbrovo dosť indiferentný, v gestách strojený, mal málo ohňa a elegancie. Príjemným prekvapením bol mladučký Kórejčan Kyungho Kim. Absolútny začiatočník chlapčenského vzhľadu síce 1. dejstvo odspieval útlym tónom, no počnúc áriou Ella mi fu rapita! znel jeho lyrický tenor čoraz priebojnejšie, kovovejšie a sebaistejšie v každej polohe. Kimove štíhle výšky mali lesk i korunu.

Z typového hľadiska z protagonistov premiéry imponovala najväčšmi dievčensky subtílna Petra Perla – Nôtová ako Gilda. Vokálne bol však jej prejav vedený v jednej dynamickej i výrazovej dimenzii, s mankom v priebojnosti tónu (dramatickejší duet s Rigolettom z finále 2. dejstva) aj virtuozite. Viacerým nepovinným výškam sa ona i tenorista vyhli, zato v Caro nome mohol zaznieť aspoň perlivejší trilok. Neporovnateľne lepšie si počínala Andrea Vizvári. Jej koloratúrny soprán je farebnejší, má širší register dynamiky, výrazu, je pripravená dať údernosť aj dramatickejším scénam. Výborná bola aj vo vysokej polohe.

Z postáv druhého sledu nútila réžia Denisu Hamarovú (Maddalena) prehrávať, čo neposilnilo jej intonačnú stabilnosť. V tejto úlohe pôsobila alternujúca Monika Fabianová vokálne i herecky plastickejšie. Pre mäkký bas Petra Mikuláša sú hlboké tóny Sparafucila nedostupné, Jozef Benci vystihol charakter partu tmavším a jadrným hlasom oveľa presnejšie. Daniel Čapkovič má pre Monterona príliš útly a lyrický materiál, Sergej Tolstov znel iba v strednej polohe.

Už len dva postrehy na záver. Bulletin má toľko chýb, že by stálo zato vytlačiť (samozrejme, na náklady zodpovedných) novú opravenú verziu. Aby sme sa nemuseli hanbiť sami pred sebou. Posledným je dobrá správa o publiku. Stádovitých ovácií postojačky sa samozrejme nezrieklo, no našli sa aj odvážni jedinci, ktorí neváhali inscenátorom hlasito zabučať. Konečne!

Hodnotenie autora recenzie: 50 %

Giuseppe Verdi:
Rigoletto
Hudobné naštudovanie: Friedrich Haider
Dirigent: Friedrich Haider
Réžia: Martin Schüler
Scéna: Hans Dieter Schaal
Kostýmy: Susanne Thomasberger
Zbormajster: Pavol Procházka
Premiéry 4. a 5. októbera 2013 nová budova – Sála opery a baletu – SND Bratislava

Vojvoda – Tomáš Juhás / Kyungho Kim
Rigoletto – Leo An
Gilda – Petra Perla-Nôtová / Andrea Vizvári
Sparafucile – Peter Mikuláš / Jozef Benci
Maddalena – Denisa Hamarová / Monika Fabianová
Giovanna – Jitka Sapara-Fischerová / Denisa Šlepkovská 
Monterone – Daniel Čapkovič / Sergej Tostov
Marullo – Ján Ďurčo
Borsa – Ivan Ožvát
Gróf Ceprano – Juraj Peter / Martin Mikuš
Grófka Ceprano – Miriam Maťašová / Eva Šeniglová
Sluha – Ján Keder / Martin Smolnický
Páža – Katarína Polakovičová / Katarína Flórová

www.snd.sk

Foto archív, SND-Jozef Barinka