Číhošťský zázrak v pražském Divadle Kolowrat
Číhošťský zázrak v pražskom Divadle Kolowrat
Zrejme neveľa inscenácií v dvadsaťročnej existencii Medzinárodného divadelného festivalu Divadelná Nitra dosiahlo taký ohlas, ako opera Aleša Březinu a Jiřího Nekvasila o procese s Miladou Horákovou Zítra se bude… uvedená v roku 2008. Inscenácia pražského Divadla Kolowrat vtedy mimoriadne rezonovala, divácke emócie a dojmy sa nasledujúci deň počas Raňajok s tvorcami pretavili do intenzívnej diskusie. Divadelná Nitra sa pritom takmer výhradne profiluje ako činoherný festival (len sporadicky siahne po titule z oblasti tanečného divadla) a v rokoch predchádzajúcich festivalovému predstaveniu Zítra se bude… uviedla jedinú operu – dnes už legendárnu Bednárikovu bratislavskú inscenáciu Gounodovho Fausta a Margaréty. 28. septembra čaká renomovaný divadelný festival štvrté stretnutie s operou (tretím bol Gluckov Orfeus v skvelej inscenácii Mariusza Trelińského, Slovenské národné divadlo 2009) – a opäť je pod ňou podpísaný Aleš Březina. Jeho dokumentárna komorná opera Toufar, ktorá mala v stredu 18. 9. premiéru v pražskom Divadle Kolowrat, vznikla v koprodukcii s Divadelnou Nitrou ako súčasť medzinárodného projektu Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície.
Počas pražského premiérového večera som odolávala pokušeniu porovnávať Březinove diela, aby som v danej chvíli dokázala vnímať Toufara nezaťažená spomienkami na intenzívny zážitok zo Zítra se bude…. Komparácia opusov sa totiž priamo ponúka: obe diela boli skomponované na telo rovnakému interpretačnému tímu (Soňa Červená, Jan Mikušek, Kühnův detský zbor), ich libretá vznikli dokumentárnou metódou ako koláže autentických dobových dokumentov, témou oboch je konflikt jedinca (respektíve marginalizovanej skupiny) s mocou, stret viery a svedomia s brutálnym násilím.
Po monsterprocese odsudzujúcom na smrť Miladu Horákovú obrátil Aleš Březina (skladateľ a libretista v jednej osobe) pozornosť na tak zvaný číhošťský zázrak – vianočnú svätú omšu roku 1949, počas ktorej sa za chrbtom slúžiaceho kňaza Josefa Toufara viackrát pohol drevený kríž na svätostánku. Komunistická moc, v tom čase zvádzajúca urputný politicko-ideologický zápas s katolíckou cirkvou, sa rozhodla udalosť propagandisticky využiť a vyhlásila ju za provokáciu vysokého kléru stojaceho v službách Vatikánu, ktorý sa mal takto snažiť posilniť boj cirkevnej hierarchie s ľudovodemokratickým režimom. Číhošťský zázrak stál Josefa Toufara život – umrel vo februári 1950 na následky neľudského mučenia Štátnou bezpečnosťou.
Napriek viacerým styčným momentom však Toufar nie je plagiátom Zítra se bude… Kým Březinovu operu o Milade Horákovej charakterizujú miestami až radikálne kontrasty jednotlivých obrazov (je ich štrnásť – ako zastavení krížovej cesty…) a popri minimalistických východiskách sa v nej dajú vypozorovať tiež šansónové či baladické inšpirácie, hudba Toufara je vnútorne prekomponovanejšia, odkazujúca na duchovné kompozície a ranobarokovú operu. Březinov operný jazyk stavia na atmosféro- a dejotvorných farebných kombináciách komorného nástrojového zoskupenia (basklarinet, husle, klávesy, bicie), ktorému v dramatických pasážach i v scénach spojených s cirkevným prostredím dominuje zvuk varhanov. Je to hudba zrozumiteľná, tonálno-modálna, poslucháčsky príťažlivá, no zároveň neprvoplánová a neilustratívna. Březina disponuje kompozičným rozmerom, ktorý je pre operné opusy požehnaním: ovláda umenie hudobno-dramatického a dramaturgického kontrastu, vďaka čomu jeho opery – napriek minimalistickým stavebným prvkom, inklinácii k používaniu malých intervalov, opakovaniu figúr a podobne – neupadajú do monotónnosti. Kontrastne pôsobia už hlasy interpretov: hlboký alt Sone Červenej využívaný v spievaných číslach i v rytmizovanom hovorenom slove na spôsob melodrámy; v klenutých ariózach exponovaný vysoký kontratenor Jana Mikuška, ktorého „nadpozemská“ farba evokuje v súvislosti s postavou umučeného kňaza nebeských cherubínov; a čisté éterické hlasy mladučkých členiek Kühnovho zboru, podľa konkrétnej situácie pôsobiace raz nevinne detsky, inokedy ľadovo odľudštene.
To, čo sa pri množstve preštudovaných archívnych materiálov len ťažko vkladá do slov, sa skladateľovi neraz darí vyjadriť prostredníctvom jednoduchého hudobného motívu. Príklad za všetky: vyšetrovatelia pripravujú výsluch Toufara. Do hudobne deklamačnej správy najsurovejšieho z nich, Ladislava Máchu, sa najprv nenápadne, potom čoraz intenzívnejšie mieša primitívny melodický motív pseudoľudového šlágru. „Rozsekat mu prdel, až se z toho posere!“
Aj farár Toufar pôsobí v štylizovanej hudobno-dramatickej forme ako kontrastný prvok – je prostý, prirodzený a ľudský. Taká je jeho viera, snažiaca sa uchrániť si čistotu medzi mlynskými kameňmi zápasiacej cirkevnej a svetskej inštitúcie: „My to zatím za zázrak neprohlašujeme, až jak to schválí komise. (…) Zatím můžeme konstatovat čistě jen věc. Bůh ukázal, že je skutečně mezi námi. Je to pro náš kostelíček veliká milost Boží.“ (z listu pátrovi Josefovi Sedlákovi, Vianoce 1949) Prostý a láskavý je aj Toufarov vzťah k veriacim, prýštiaci z listu priateľom bohoslovcom: „S dětmi se učím koledy a básně k jesličkám“, spieva Jan Mikušek a do hudobne modifikovaného útržku piesne „Nesem vám noviny“ znejú nežné tóny zvonkohry. Vzápätí ich prerušuje demagogický rozhlasový príhovor Antonína Zápotockého (už predtým sa do Toufarovho citlivého čísla podprahovo miešali sláčikové ruchy ladiaceho sa prijímača) o Ježiškovi, čo medzičasom vyrástol a už nespí ako chudáčik medzi hoviadkami, ale je z neho pekne oblečený Dedo Mráz, ktorému na cestu svietia červené hviezdy na šachtách a fabrikách.
Nejde o jediný dobový záznam demonštrujúci propagandistické metódy komunistickej strany. Po obraze Toufarovho mučenia (znázorneného primárne hudobne, bez javiskových naturalizmov) sa na roztvorený biely oltár počmáraný konšpiračnými schémami nitiek medzi Wall Streetom, Vatikánom a Číhoštěm premieta hraný dokument Běda tomu, skze něhož přichází pohoršení (Krátký film Praha 1950), pred ním Soňa Červená recituje komentár v duchu oficiálnej „vysvetľujúcej kampane“. Zástoj filmovej zložky v inscenácii je kvantitatívne utrafený – viac by bolo mnoho, bez nej by to nebolo ono. Réžia Petra Zelenku imponuje zmyslom pre proporčnosť divadelno-výrazových prostriedkov a spolu s výbornými hereckými a speváckymi výkonmi protagonistov (popri Soni Červenej a Janovi Mikušekovi aj dirigent Kühnovho detského zboru Petr Louženský so svojimi zverenkyňami) a zasväteným hudobným naštudovaním Jiřího Štrunce sú silnou stránkou autorského projektu.
Ak niečo v porovnaní so Zítra se bude… predsa len znižuje spontaneitu a sugestívnosť pôsobenia Toufara na diváka, je to vnútorná komplikovanosť témy i jej interpretácie. Kým v opere o Milade Horákovej boli zlo a dobro deklarované a vykreslené s nesmiernou divadelnou razanciou, Toufar je menej „príbehový“. Častejšie kladie otázky, než ponúka odpovede, predostiera mnoho informácií a faktov, cituje viacero postáv (popri Josefovi Toufarovi je to arcibiskup Josef Beran, pápež Pius XII., Klement Gottwald, krajský tajomník Pavelka, vyšetrovateľ Ladislav Mácha, príslušníci ŠtB, občania Číhošte, Toufarova neter Marie Pospíšilová,…). Všetky stvárňuje trojica sólistov a päť členiek zboru, takže sa dajú dôsledne identifikovať až po prečítaní libreta, ktoré je súčasťou mimoriadne hodnotného inscenačného bulletinu.
Post scriptum: Už tradične v otvárací deň Divadelnej Nitry udeľuje Asociácia súčasného divadla divadelné ocenenia sezóny DOSKY. Vzhľadom na prevahu hlasujúcich činoherných kritikov a neexistenciu samostatnej kategórie pre hudobné divadlo sa opera objavuje v nomináciách len zriedkavo. Tento rok však hneď v troch kategóriách (Najlepšia inscenácia, Najlepšia réžia, Objav sezóny) figuruje košická inscenácia Poulencových Dialógov karmelitánok mladej českej režisérky Lindy Keprtovej – príbeh šestnástich rehoľných sestier, ktoré počas Francúzskej revolúcie uprednostnili mučenícku smrť pred zradou svojho presvedčenia. Meditácia nad konfliktom nezlomnej viery s totalitnou mocou nachádzajúca odozvu u diváckej i kritickej obce – podobnosť s Toufarom čisto náhodná?
Hodnotenie autorky recenzie: 80 %
Aleš Březina:
Toufar
Dirigent: Jiří Štrunc
Režie: Petr Zelenka
Scéna: Nikola Tempír
Kostýmy: Vladimíra Fomínová
Pohybová spolupráce: Klára Lidová
Sbormistr: Petr Louženský
Instrumentální soubor
Kühnův dětský sbor
(koprodukce s Mezinárodním Festivalem Divadelní Nitra, v rámci projektu Paralelní životy – 20. století očima tajné policie)
Světová premiéra 18. září 2013 Divadlo Kolowrat, scéna Národního divadla Praha
Alt – Soňa Červená
Kontratenor – Jan Mikušek
Mluvená role – Petr Louženský (alt. Vladimír Javorský)
www.narodni-divadlo.cz
Foto Hana Smejkalová
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
