Číhošťský zázrak v pražském Divadle Kolowrat

  1. 1
  2. 2

Číhošťský zázrak v pražskom Divadle Kolowrat 

Zrejme neveľa inscenácií v dvadsaťročnej existencii Medzinárodného divadelného festivalu Divadelná Nitra dosiahlo taký ohlas, ako opera Aleša Březinu a Jiřího Nekvasila o procese s Miladou Horákovou Zítra se bude… uvedená v roku 2008. Inscenácia pražského Divadla Kolowrat vtedy mimoriadne rezonovala, divácke emócie a dojmy sa nasledujúci deň počas Raňajok s tvorcami pretavili do intenzívnej diskusie. Divadelná Nitra sa pritom takmer výhradne profiluje ako činoherný festival (len sporadicky siahne po titule z oblasti tanečného divadla) a v rokoch predchádzajúcich festivalovému predstaveniu Zítra se bude… uviedla jedinú operu – dnes už legendárnu Bednárikovu bratislavskú inscenáciu Gounodovho Fausta a Margaréty. 28. septembra čaká renomovaný divadelný festival štvrté stretnutie s operou (tretím bol Gluckov Orfeus v skvelej inscenácii Mariusza Trelińského, Slovenské národné divadlo 2009) – a opäť je pod ňou podpísaný Aleš Březina. Jeho dokumentárna komorná opera Toufar, ktorá mala v stredu 18. 9. premiéru v pražskom Divadle Kolowrat, vznikla v koprodukcii s Divadelnou Nitrou ako súčasť medzinárodného projektu Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície.

Počas pražského premiérového večera som odolávala pokušeniu porovnávať Březinove diela, aby som v danej chvíli dokázala vnímať Toufara nezaťažená spomienkami na intenzívny zážitok zo Zítra se bude…. Komparácia opusov sa totiž priamo ponúka: obe diela boli skomponované na telo rovnakému interpretačnému tímu (Soňa Červená, Jan Mikušek, Kühnův detský zbor), ich libretá vznikli dokumentárnou metódou ako koláže autentických dobových dokumentov, témou oboch je konflikt jedinca (respektíve marginalizovanej skupiny) s mocou, stret viery a svedomia s brutálnym násilím.Po monsterprocese odsudzujúcom na smrť Miladu Horákovú obrátil Aleš Březina (skladateľ a libretista v jednej osobe) pozornosť na tak zvaný číhošťský zázrak – vianočnú svätú omšu roku 1949, počas ktorej sa za chrbtom slúžiaceho kňaza Josefa Toufara viackrát pohol drevený kríž na svätostánku. Komunistická moc, v tom čase zvádzajúca urputný politicko-ideologický zápas s katolíckou cirkvou, sa rozhodla udalosť propagandisticky využiť a vyhlásila ju za provokáciu vysokého kléru stojaceho v službách Vatikánu, ktorý sa mal takto snažiť posilniť boj cirkevnej hierarchie s ľudovodemokratickým režimom. Číhošťský zázrak stál Josefa Toufara život – umrel vo februári 1950 na následky neľudského mučenia Štátnou bezpečnosťou.

Napriek viacerým styčným momentom však Toufar nie je plagiátom Zítra se bude… Kým Březinovu operu o Milade Horákovej charakterizujú miestami až radikálne kontrasty jednotlivých obrazov (je ich štrnásť – ako zastavení krížovej cesty…) a popri minimalistických východiskách sa v nej dajú vypozorovať tiež šansónové či baladické inšpirácie, hudba Toufara je vnútorne prekomponovanejšia, odkazujúca na duchovné kompozície a ranobarokovú operu. Březinov operný jazyk stavia na atmosféro- a dejotvorných farebných kombináciách komorného nástrojového zoskupenia (basklarinet, husle, klávesy, bicie), ktorému v dramatických pasážach i v scénach spojených s cirkevným prostredím dominuje zvuk varhanov. Je to hudba zrozumiteľná, tonálno-modálna, poslucháčsky príťažlivá, no zároveň neprvoplánová a neilustratívna. Březina disponuje kompozičným rozmerom, ktorý je pre operné opusy požehnaním: ovláda umenie hudobno-dramatického a dramaturgického kontrastu, vďaka čomu jeho opery – napriek minimalistickým stavebným prvkom, inklinácii k používaniu malých intervalov, opakovaniu figúr a podobne – neupadajú do monotónnosti. Kontrastne pôsobia už hlasy interpretov: hlboký alt Sone Červenej využívaný v spievaných číslach i v rytmizovanom hovorenom slove na spôsob melodrámy; v klenutých ariózach exponovaný vysoký kontratenor Jana Mikuška, ktorého „nadpozemská“ farba evokuje v súvislosti s postavou umučeného kňaza nebeských cherubínov; a čisté éterické hlasy mladučkých členiek Kühnovho zboru, podľa konkrétnej situácie pôsobiace raz nevinne detsky, inokedy ľadovo odľudštene.

To, čo sa pri množstve preštudovaných archívnych materiálov len ťažko vkladá do slov, sa skladateľovi neraz darí vyjadriť prostredníctvom jednoduchého hudobného motívu. Príklad za všetky: vyšetrovatelia pripravujú výsluch Toufara. Do hudobne deklamačnej správy najsurovejšieho z nich, Ladislava Máchu, sa najprv nenápadne, potom čoraz intenzívnejšie mieša primitívny melodický motív pseudoľudového šlágru. „Rozsekat mu prdel, až se z toho posere!“ 

Aj farár Toufar pôsobí v štylizovanej hudobno-dramatickej forme ako kontrastný prvok – je prostý, prirodzený a ľudský. Taká je jeho viera, snažiaca sa uchrániť si čistotu medzi mlynskými kameňmi zápasiacej cirkevnej a svetskej inštitúcie: „My to zatím za zázrak neprohlašujeme, až jak to schválí komise. (…) Zatím můžeme konstatovat čistě jen věc. Bůh ukázal, že je skutečně mezi námi. Je to pro náš kostelíček veliká milost Boží.“ (z listu pátrovi Josefovi Sedlákovi, Vianoce 1949) Prostý a láskavý je aj Toufarov vzťah k veriacim, prýštiaci z listu priateľom bohoslovcom: „S dětmi se učím koledy a básně k jesličkám“, spieva Jan Mikušek a do hudobne modifikovaného útržku piesne „Nesem vám noviny“ znejú nežné tóny zvonkohry. Vzápätí ich prerušuje demagogický rozhlasový príhovor Antonína Zápotockého (už predtým sa do Toufarovho citlivého čísla podprahovo miešali sláčikové ruchy ladiaceho sa prijímača) o Ježiškovi, čo medzičasom vyrástol a už nespí ako chudáčik medzi hoviadkami, ale je z neho pekne oblečený Dedo Mráz, ktorému na cestu svietia červené hviezdy na šachtách a fabrikách.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Březina: Toufar (ND Praha)

[Celkem: 6    Průměr: 3.7/5]

Související články


Napsat komentář