Císařovy nové šaty

Rozprávka o cisárových nových šatách je dostatočne známa. Metafora toho, že cisár si myslí, že má krásny vznešený kostým od geniálneho krajčíra a pritom je nahý, by sa v dnešnej dobe oslavy vonkajšej krásy a dokonalosti dala uplatniť na všetko. Napadla ma hneď, ako som si uvedomil napulírovanú a naleštenú novú budovu divadla JAMU na Orlí za 343,3 miliónov korún s honosným názvom Divadlo na Orlí / Hudebně-dramatická laboratoř (Projektová príprava stavby prebehla v rokoch 2004-2009. Generálnym projektantom všetkých stupňov projektovej dokumentácie je architektonická kancelária ARCHTEAM /architekti Milan Rak a Alena Režná/, ktorá na projekte spolupracovala s ďalším brnianskym ateliérom RadaArchitekti na čele s architektom Pavlom Radom. Výstavba divadla prebehla v rokoch 2010-2012.) Akým pokusom bude budova slúžiť preverí až čas a budeme dúfať, že význam ďalšieho divadla v meste neskonči ako prirovnanie k patológii či laboratóriu na testovanie pesticídov.JAMU vlastní či obhospodaruje v Brne priamo v centre mesta sieť úžasných budov – od rektorátu na Beethovenovej ulici, na ktorý prilieha z druhej strany z Mozartovej ulice nádherná budova Divadelnej fakulty, vedľa Besedního domu na Komenského námestí je to Hudební fakulta s portálom zdobeným karyatídami, až po moderné IVU centrum: t.j. informačné, výukové, ubytovacie centrum Astorka, kde vedľa príjemných izieb pre študentov, počítačovej učebni, knižnice JAMU s rozsiahlym fondom kníh, notových materiálov, audio a video nosičov, sa nachádzajú aj cvičné miestnosti, reštaurácia, bar a veľká baletná sála. Pritom nemožno zabudnúť na činohernú scénu Marta na Bayerovej ulici. Požehnaná škola, ktorá má také krásne priestory, šťastní študenti, ktorí v nej môžu študovať pokiaľ majú talent a vynikajúcich pedagógov. Dokonalé zázemie a priestor pre tvorbu len pár krokov od fakúlt, internátu, Národného divadla Brno a vlakovej stanice, im môžu závidieť vyspelé svetové metropoly.

Svoju expanziu naštartovala škola po revolúcii vďaka budúcnosť vidiacej rektorke, vynikajúcej organistke prof. Alene Veselej. Páni Cejpek a Medek dotiahli projekt nového divadla, ktoré má poskytnúť priestor hlavne v katastrofálnej budove divadle Barka fungujúcej Komornej opery JAMU. Slávnostné chvíle otvorenia, ktoré sa uskutočnilo 24. októbra, vystrieda tvrdá práca. Divadlo určené študentom opernej réžie, operného spevu a muzikálového odboru bude musieť dokázať svoje miesto na divadelnej mape Brna. Ako sa mu to podarí je otázka, vzhľadom k smutnému faktu mnohých tieňov, ktoré sa objavujú. Pokiaľ sa Katedra operného spevu vzchopila pod vedením Zdeňka Šmukařa a do pedagogického zboru sa vrátili osobnosti ako napríklad legendárna sólistka Janáčkovej opery Natália Romanová (dodnes nedostižná Rusalka či Jenůfa), časť katedry, ktorú tvorila operná réžia stagnuje. Najskôr bola spojená s hudobným manažérstvom, čo sa ukázalo nevhodné.

V súčasnosti je operná réžia pričlenená ku katedre kompozície a dirigovania, čo je úplne nepochopiteľné. Ešte nepochopiteľnejšie je, že v dobe, kedy by školstvo a výchova mladej generácie mala smerovať k tradícii, kvalite a európskym parametrom, je jediným pedagógom a vedúcim oboru Václav Málek, ktorého regionálna kariéra oscilovala medzi spevom a pokusmi o réžiu. Po tom, čo bývalá dekanka fakulty exkomunikovala Václava Věžníka, bez ohľadu na jeho sentimentálne dekoratívne operné réžie, aspoň skúseného profesionála, praktika a vynikajúceho znalca českej opery, nedávna minulosť vyhnala i doc. Alenu Vaňákovú, ktorej dlhoročná pedagogická práca, skúsenosti a odborné znalosti tvorili kostru učebných plánov. Po trápnom bezradnom extempore, keď na škole učil dokonca Jiří Glogar, všetko padlo do rúk Václava Málka, ktorého banálny režijný rukopis mnohí čitatelia Opery Plus poznajú z malých divadiel v ČR. Obor sa nevyvíja, je „zabetónovaný“, ako by povedala Květa Fialová, študenti nie sú formovaní v súvislostiach divadelného umenia, ale sú odstrihnutí od reality a doby, ktorá opernú réžiu považuje za profilový, špičkový odbor tak ako réžiu činohernú, kde poslucháč musí dokázať nielen skoro slovníkové znalosti dejín, súvislostí, nielen realizovateľné fantázie, ale i dokázať, že má právo študovať tento obor a nie je len kusom do počtu, aby sa operná réžia ešte vyučovala.Je smutné, že škola poskytuje bohaté zázemie priestoru, možnosti realizácie študentom, ale neposkytuje im pedagógov, ktorí by ich mohli formovať a vytvoriť z nich talentované, multifunkčné osobnosti na poli réžie hudobno-dramatických diel. Jediný čerstvý vzduch, progres a vízia je, že v odbore opernej réžie zostáva činný Tomáš Studený, ktorý založil fascinujúcu skupinu mladých, tvorivých a talentovaných ľudí v rámci svojho doktorského projektu pod názvom Výzkumné centrum hudobního / operního divadla (VCHOD). Študijné plány skoro obchádzajú dramaturgiu, analýzu, analýzu libreta, herecká tvorba, metóda hereckej tvorby je vyučovaná okrajovo. Nepripomína to trochu cisárove nové šaty? Kde sú časy, keď Komornú operu založil (1957) a viedol nikto menší než Miloš Wasserbauer alebo na škole pôsobil skvelý dramaturg, dirigent a všestranný umelec Václav Nosek. O význame legendy hereckej techniky doc. Marie Mrázkovej, ktorá vychovala početné generácie hercov a operných spevákov od Libuše Šafránkovej, cez Gabrielu Beňačkovú až po Vladimíra Chmela ani nehovorím. Vedľa špičkových umelcov nadnárodného významu, ktorí na škole pôsobia, je súčasná operná réžia ako Popoluška.

Fasáda z ulice pôsobí dosť nevľúdnym dojmom. Rozhodne skutočne viac pôsobí ako laboratórium v názve než excelentný, výtvarne pôsobivý dom, v ktorom sídlia múzy. Chodci valiaci sa zo Zelního rinku k Měninskej bráně si ju skoro nevšimnú. Fasádu tvoria biele panely z grafického betónu. Širokouhlé okno na druhom poschodí, ktoré prepojuje foyer divadla s ulicou nefunguje, pretože divák z ulice vidí akurát klimatizáciu na strope foyer. Podľa architektov je na fasáde prepísaná grafická schéma klaviatúry, tú si však všimne len pozorný Brňan. Átrium siahajúce z chodníka do hmoty budovy zatiaľ pripomína príjazdovú plochu pre kamión k supermarketu. Je tragédiou priestoru, že kvôli dlhoročným ťahaniciam so susediacim kláštorom minoritov, ktorí stavbu sabotovali a skoro zhatili, nevznikla prepojená pasáž. Zadná časť budovy má byť obrastená brečtanom, tak časom snáď s príchodom jari táto idea vyrastie.

Bohužiaľ architekti opäť nemysleli na divákovo pohodlie. Jedinými schodmi a jedným výťahom sa divák dostane do prvého poschodia, kde je všetko zhustené – dve toalety, na ktoré je samozrejme fronta, jedna malá šatňa, kde si počkáte i päť minút, ale zase nemusíte za kabát platiť a vystúpite na ďalšie poschodie do foyer. Sklo, betón, červená farba, moderné postupy, ktoré sú síce trendy a designové, ale v rámci realizácií v ČR sa ukázali ako najťažšie na údržbu. Teraz je všetko nové a krásne, ale po prvej divadelnej sezóne kto vie? Opäť cez jedny dvere, pri ktorých je zápcha, sa dostanete do hlavnej divadelnej sály. Tam diváka čaká šok, pretože miesta nie sú číslované, kto skôr príde, ten skôr berie. Divadelná sála má šírku 11,8m, dĺžku 20,8m, výšku 6,8m, s povraziskom vysokým 12,8m. Na hrozných praktikábloch sa nachádza nesympatická elevácia a nepríjemné stoličky. Vydržať tam trojhodinovú operu či muzikál bude dosť namáhavé. Úzke rady, atmosféra, viditeľná technika, svetlá, lávky osvetľovačov, prestavovateľný portál, to všetko môže na diváka, ktorý chce vidieť v komornom prostredí krásnu operu, pôsobiť depresívne a nevľúdne. Je to laboratórium, štúdio. Žiadna krásna divadelná sála. Je to divadelná strojovňa – ústrojenstvo. Čo je ale povážlivé je riešenie orchestriska, ktoré sa nachádza v rovnakej úrovni ako javisko i hľadisko. Takže v podlahe zíva diera, obohnaná zábradlím. Ale divák, ktorý chce vidieť do orchestrálnej jamy na hráčov, má smolu. Sme ale v modernej budove určenej pre multimediálne využitie, nielen s divadelnou sálou, ale i nahrávacím štúdiom, šatňami, skúšobňami, dielňami, skladom, kaviarňou, reštauráciou, siahajúca do pôvodných podzemných historických pivníc. Trochu rozporuplné je, že divadelná sála má kapacitu iba sto päťdesiat miest, je možné ju rôzne prestavovať, čo nie je ničím novým, lebo od doby geniálnej Laterny magiky v divadelnom priestore niečo asi ťažko vymyslieť a pripomína scénu Divadla Husa na provázku, či Hadivadla. Či sa vyplatí hrať operu alebo muzikál pre sto päťdesiat divákov, sa bude musieť zamyslieť manažment divadla. Pokiaľ budete mať nejaký problém a chcete mimo prestávky sálu opustiť, buď sa zaseknete v nepriechodných úzkych radách medzi sedadlami alebo spadnete na neštandardizovaných schodoch a celé hľadisko vás bude sledovať, keď otvoríte jediné dvere do sály, pokiaľ ich vôbec otvoríte vďaka zaujímavej kľučke a vpustíte svetlo do stemneného hľadiska. Za zmienku stoja investície do potrebných hudobných nástrojov, javiskových technológií, scénického osvetlenia, systémy video a audio, špičkové nahrávacie štúdio a ako uvádza web do technológií inteligentnej budovy. Aká je budova inteligentná sme sa presvedčili hneď.

Brnianski intelektuáli, umelci a i pamätníci uchovávajú úctu a tradíciu k tvorivému odkazu Josefa Berga a Miloslava Ištvana. Jiří Zahrádka z dramaturgickej rady festivalu Janáček Brno 2012 prišiel s ideou v rámci motta festivalu génius loci, zaradiť dielo týchto skladateľov verných Brnu do festivalovej ponuky. Nech je to ako je a nech sa niekto hnevá či uráža, génius Janáčkov vydržal, tvorba Berga a Ištvana sú dnes mŕtve. Divákovi majú sotva čo povedať a môžu zaujať leda študentov umeleckých škôl ako tvorivá poetika 70-desiatych rokov. Divadlo a jeho médium je dnes dávno na míle ďaleko a hravé sureálne hračky, kompozičné postupy, idea, strihová technika, hranie sa s nástrojmi, slovami, vetami a rytmy v mini operách či komorných oratóriách sú zastarané, na divadle nepozerateľné, možno vhodné na počúvanie v rozhlasovom vysielaní.

Predstavenie malo začať o 19-tej hodine. Lenže pár minút predtým sa ozvalo hlásenie, že sa máme evakuovať. Prítomná biletárka nám vysvetlila, že je to chyba systému a že nám nič nehrozí. V núdzovom osvetlení v hľadisku sme prečkali desať minút, keď nám oznámili, že je porucha „inteligentnej budovy“ pre nejaké čidlo a nejde prúd, len núdzový agregát. Ale všetko sa opravuje, nech vyčkáme. Áno, vtipný laboratórny začiatok k Bergovi. Skoro to vyzeralo, že je to súčasť réžie a taká avantgardná schválnosť. Ale po dvadsiatich minútach čakania sme sa dozvedeli, že je to fakt a je to vážne, vraj môžeme ísť von, že to snáď do 20-tej hodiny opravia. Svetlá striedavo naskakovali a vypadávali a celá budova vyzerala ako podivná dýchajúca huba, ktorá buď prežije alebo zahynie. Po sedemdesiatich piatich minútach čakania! Cisárove nové šaty! Predstavenie konečne začalo.

Bergova Evropská turistika, je dielo protivojnového zamerania, s dvoma rovinami príbehov – mikro príbeh tragédie Marie a Karla a makro tragédie dejín II. svetovej vojny. Ištvanova Kráska a zvíře, je spomienkou skladateľa na Františka Hrubína, k jeho náhlemu tragickému predčasnému skonu. Dramaturgické spojenie obidvoch titulov pod myšlienkou Sigmunda Freuda „Každý z nás dluží přírodě svojí smrt“, je možné, pretože Kráska a zvíře nie je žiadna rozprávka, ale meditácia o živote medzi životom a smrťou ako správne vysvetľuje režisér, priamo na Modrofúzovom zámku.

Bohatosť zvukov a orchestrálna zložka pod vedením skúseného Pavla Šnajdera je pôsobivá, rytmicky a hudobne dobre vystavaná, spevákov vedie, ale v mnohých miestach samotný Berg kladie príliš vysoké nároky na poslucháča. Ak Morava neprijala ešte Janáčka, ako môže prijať Berga? Janáček vytvoril cyklus diel s geniálnymi nadčasovými príbehmi, ale tieto diela sú zakotvené v dobe možno osobného vzdoru voči režimu, snahe provokovať, či hrať sa nemyslieť na smutný osud zeme zbavenej duchovnej tradície a kultúrnej budúcnosti.

Berg necháva Mariu prednášať patetické vety: Aký neznámy vojak, keď ja som ho poznala? Vy živí, musíte hájiť česť mŕtvych. Hrubínovi stačí omnoho pôsobivejšie vyjadriť pacifizmus a nemusí chodiť ani medzi Nemecko a Francúzsko: „Ach, Čechy krásné, Čechy mé! Obraze rámu prastarého, kolikrát vytrhli tě z něho, že odprýskaly barvy tvé až po tmu hrobů. (…)Na bázlivé hlavy převrhni ten plamen, rozprchnou se pod ním jako hnízdo krys, smrti na nebesích, buď vůle tvá, amen! Hrozny měst se hrnou pod strašlivý lis, budeme tě krvi, stáčet jako kdys, budeme tě, krvi, stáčet jako kdys!“ V jarnej časti divadelnej sezóny sa diváci môžu tešiť v novej budove na Smetanovu Prodanú nevěstu.

Dúfajme, že nebude len dieťa, ktoré bude volať: „Mami, však cisár je nahý!“ ale nájdu sa aj tí, ktorí cisára oblečú poriadne alebo toho hlupáka vyvedú a zvolia si múdreho panovníka. V dobe finančnej krízy, ale o čo horšie v dobe krízy hodnôt, ma napadajú slová Karola Wojtylu, známeho ako Ján Pavol II. z jeho konštitúcie Gaudium et spes. „Vynára sa tu pojem kultúry ako základu všestranného rozvoja ľudskej bytosti. Kultúra robí človeka ešte viac človekom, robí ho ľudskejším. V kultúre tkvejú korene, princípy a hodnoty určujúce étos národa, zásady spoločenského života. V kultúre a teda v pamäti, národ nachádza svoje korene a prameň obrany vlastnej totožnosti a nezávislosti.“

Hodnotenie autora recenzie: 70 %

Festival Janáček Brno 2012
Josef Berg: 
Evropská turistika

Miloslav Ištván: 
Kráska a zvíře

Dirigent: Pavel Šnajdr
Režie. Tomáš Pilař
Scéna a kostýmy: Ivana Miklošková
Janáčkův akademický orchestr
Komorní opera Hudební fakulty JAMU v Brně
21. listopadu 2012 Divadlo Na Orlí Brno

Posluchači zpěvu Hudební fakulty JAMU, Divadelní fakulty JAMU a studenti Taneční konzervatoře Brno

www.komorniopera.jamu.cz
www.janacek-brno.cz

Poznámka redakce: Vedení Divadla na Orlí přes opakované žádosti bohužel nedodalo fota interiéru budovy