Così fan tutte v Bratislavě. A pod čarou k situaci v SND

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Medzi štartom najnovšej premiéry Opery Slovenského národného divadla pod taktovkou hudobného riaditeľa Friedricha Haidera a jeho emotívnou verejnou rezignáciou na vedúci post po splnení záväzkov v aktuálnej sezóne uplynulo len niečo vyše päťdesiatich hodín. Blesk z čistého neba a priestor pre odbornú i laickú verejnosť, otvorený pre zvažovanie argumentov i špekulácie. Ako zvyčajne, chýbal oficiálny postoj štatutára. Jednosmerný monológ hudobného riaditeľa ostal bez odozvy. Osobné stanovisko k najnovšej kauze, ktorú nečakane otvorila stredajšia tlačová konferencia (pôvodne zameraná na dve témy - na premiéru a na oboznámenie s dramaturgickým plánom na budúcu sezónu), prinesiem pod čiarou.

Così fan tutte v Bratislave – (takmer) labutia pieseň Friedricha Haidera

V piatok sa na scénu historickej budovy Slovenského národného divadla po osemnástich rokoch vrátila dramma giocoso (čo je vhodnejšie žánrové označenie ako v bulletine uvádzaná „opera buffa“) Così fan tutte. Wolfganga Amadea Mozarta nikdy nie je dosť. Túto dramaturgickú premisu prijímam a neprekáža mi, že v súčasnom repertoáre Opery SND sú už štyri tituly (predpokladám, že popri Donovi Giovannim, Čarovnej flaute a Così fan tutte v ňom ostáva aj momentálne nehraná La clemenza di Tito, keďže jej derniéra nebola ohlásená) salzburského génia. Mozart (a dodávam, že aj bratislavskou dramaturgiou zaznávané predverdiovské belcanto) je natoľko číry, že v ňom sa každá muzikantská približnosť vynorí v plnej nahote. Party z jeho opier nikomu, kto na ne profesionálne má, neublížia. Je to večná škola. V prípade Così fan tutte navyše Škola milencov. Tak totiž znie podtitul opery.

Wolfgang Amadeus Mozart: Così fan tutte - SND Bratislava (foto Pavol Breier)
Wolfgang Amadeus Mozart: Così fan tutte – SND Bratislava (foto Pavol Breier)

Hoci z bulletinu sa nikde nedozvieme, že ide o inscenáciu prenesenú z Baltickej opery v Gdansku (tam zasa vznikla ako spoločný projekt s Varšavskou komornou operou), bratislavská verzia v réžii Marka Weissa je autonómnou výpoveďou, nie je žiadnou kópiou. To dokomentujú aj fotografické zábery zo severu Poľska. Podľa nich sa zdá, že u nás ide o prudérnejšiu modifikáciu.

Ale nechajme Gdansk či Varšavu bokom. Každému začiatku štúdia nového titulu spravidla predchádza dramaturgická analýza, voľba verzie (pokiaľ sú k dispozícii) či prípadná dohoda o úpravách predlohy. Dnes však vo svete – aj pri neobmedzenej a často ad absurdum uvoľnenej právomoci režisérov – je badateľný trend zachovávať vernosť originálom. Je to vlastne povinnosť inscenačných tímov sprostredkovať dielo (mám na mysli partitúru, nie vizuálnu stránku) v intenciách jeho tvorcov. Každá dramaturgia súboru má slobodnú voľbu a nesie za ňu zodpovednosť, či titul pojme do repertoáru v podobe, v akej vznikol, alebo sa zľakne jeho prípadnej dĺžky.

Prečo o tom hovorím? Così fan tutte sa dostávajú na plagát Opery SND po piaty raz. Ak si odmyslíme štyri predstavenia v českom preklade z roku 1932, k faktickej rehabilitácii geniálnej partitúry došlo až začiatkom sedemdesiatych rokov, uvedením opery v hudobnom naštudovaní Zdenka Košlera a v réžii Karla Jerneka v činohernom Hviezdoslavovom divadle (historická budova bola v rekonštrukcii) dňa 18. 12. 1971 (nie vo februári, ako uvádza bez úcty k faktom bulletin). Vrátili sa ešte v rokoch 1982 a 1988, no zakaždým s vyškrtnutými áriami troch protagonistov v druhom dejstve.

Teraz nastala výnimočná šanca ponúknuť Così fan tutte kompletne (nemám na mysli variabilitu v secco recitatívoch); jej využitie sa očakávalo predovšetkým od garanta štýlovosti mozartovských produkcií v SND, Friedricha Haidera. A rovnako od dvoch v bulletine uvedených dramaturgov – Slavomíra Jakubeka (súčasný riaditeľ Opery v pozícii dramaturga inscenácie?!) a Martina Bendika. Nestalo sa, hoci údaje na webovej stránke divadla o predpokladanej dĺžke predstavenia (tri a pol hodiny) nabádali k nádeji, že škrty sú otvorené. De facto však predstavenie trvá dve hodiny a štyridsaťpäť minút. Jediná ária, ktorú inscenačný tím vzal na milosť, bola tenorová Tradito, schernito. Škoda, preškoda, že nezaznelo aj brilantné rondo Fiordiligi Per pieta či krátka, vtipná a o charaktere postavy vypovedajúca Dorabellina ária È amore un ladricello. Zvlášť, keď bolo k dispozícii aspoň jedno obsadenie, ktorému by tieto čísla nielenže nespôsobili traumu, ale priniesli radosť. No a keď sme už pri škrtoch, kde nespochybňujem právo dirigenta a dramaturga určiť si objem secco recitatívov, ich úplné vynechanie v úvode druhého dejstva bolo takmer ako päsť na oko. Bez ohľadu na pôvodný tvar inscenácie mimo Bratislavy, v tomto ma Friedrich Haider veľmi sklamal. O Martinovi Bendikovi to tvrdiť nemôžem, keďže jeho argument na tlačovej besede bol, že dnes je trend krátenia opier, a za príklad si zobral Calixta Bieita, ktorý kdesi režíroval prierez touto operou. Ak toto má byť vážne mienený názor dramaturga, tak ide o exemplárny a trestuhodný príklad vyhodených peňazí.

Wolfgang Amadeus Mozart: Così fan tutte - Juraj Hollý (Ferrando), Peter Mikuláš (Don Alfonso), Daniel Čapkovič (Guglielmo) - SND Bratislava (foto Pavol Breier)
Wolfgang Amadeus Mozart: Così fan tutte – Juraj Hollý (Ferrando), Peter Mikuláš (Don Alfonso), Daniel Čapkovič (Guglielmo) – SND Bratislava (foto Pavol Breier)

Poľský tím, zložený z režiséra Marka Weissa a Hanny Szymczak (scéna a kostýmy, ktoré – ako sa zopár „vyvolených“ dozvedelo na popremiérovom stretnutí – pre chorobu dokončila Naďa Šimunová), poňal predlohu komorne. Najmä pokiaľ ide o využitie javiskového priestoru. Časť diania sa odohráva na uzavretej scéne, lemovanej akoby rozloženým paravánom s čiernym horizontom, časť pred spustenou oponou. Dominantnosť tmavého farebného spektra napovedá, ako pochopili predlohu inscenátori. Nejde o typickú komickú operu (paradoxne v tlačovine je takto nazvaná), ale o zopár vtipných situácií, okorenených spoznávaním trpkých dôsledkov výmeny mileneckých partnerov. Così fan tutte sa dajú zasadiť do akéhokoľvek prostredia (Mozart a libretista Lorenzo da Ponte mali na mysli Neapol v 18. storočí); ak je réžia zmysluplná, zaberú v rokokových kostýmoch aj v rifliach či kraťasoch. Marek Weiss s výtvarníčkou Hannou Szymczakovou si vybrali prvú polovicu 20. storočia a zabalili ich do vizuálu v štýle art deco. Zmysel práve tejto voľby nebol celkom zdôvodnený. Rovnako ako aj vyhodenie vojenského motívu, prítomného v librete aj hudbe. Hlavný rébus každej inscenácie, ako sa vyrovnať so záverom, ostal vo viac-menej otvorenom riešení. V záverečnom ansámbli síce réžia naznačí model „každý s každým“, no zo scény odchádzajú už pôvodné páry. Síce nie v objatí, no ktovie, čo sa stane o hodinu.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Mozart: Così fan tutte (SND Bratislava)

[Total: 21    Average: 2.9/5]

Související články


Napsat komentář