Čtvrtá primadona Opery SND. Elena Kittnarová by slavila pětaosmdesátiny

Štvrtá primadona

Za takmer storočnicu sa v opernom súbore Slovenského národného divadla vystriedalo veľké množstvo speváckych osobností, najprv českých a potom aj slovenských. V sopránovom odbore sme mali štyri veľké primadony: pôvodom Češku, no umeleckou dráhou Slovenku Helenu Bartošovú, Margitu Česányiovú, Máriu Kišonovú Hubovú a Elenu Kittnarovú.

Pripomeňme si z nich teraz Elenu Kittnarovú, od ktorej narodenia druhého júna uplynulo už 85 rokov.

Elena Kittnarová (foto Kamil Vyskočil)
Elena Kittnarová (foto Kamil Vyskočil)

Jej cesta do Opery Slovenského národného divadla – na rozdiel od cesty spomínaných predchodkýň – nebola nijako jednoduchá. Po absolvovaní Štátneho konzervatória ešte pod dievčenským menom Kurbelová sa ocitla na javisku Opery Slovenského národného divadla ako elévka v predstavení Dvořákovej Rusalky a z tohto „ študentského“ obsadenia sa potom neskôr viacerí speváci stali členmi bratislavského operného súboru. Ona si musela počkať pekných pár rôčkov, ktoré strávila na bratislavskej Novej scéne. Tento súbor úspešne uvádzal operety (ktorých sa zrieklo Slovenské národné divadlo) a v šesťdesiatych rokoch postupne aj významné svetové muzikály. Pôsobenie v tomto divadle v rokoch 1953–1966 bolo pre ňu vynikajúcou školou univerzálnosti, čo potom už ako operná speváčka výborne zúročila v pamätných spevácko-hereckých kreáciách. Na Novej scéne zaujala v Dusíkových operetách Hrnčiarsky bálModrá ruža, ale bola aj kvalitnou Kristínou v Offenbachovom Parížskom živote, Rosalindou v Netopierovi či Hanou Glavari vo Veselej vdove.

Keď tvorcovia veľkej muzikálovej éry Novej scény (Heger, Macháček, Kramosil, Slovák) začali žať jeden úspech za druhým, Kittnarová už „poškuľovala“ po Opere Slovenského národného divadla, ale ešte stihla vytvoriť Lili v Pobozkaj ma, Katarína a Elizu v My Fair Lady. Ako členka Novej scény už hosťovala v Slovenskom národnom divadle v rokoch 1963–1966 ako Giulietta v Hoffmannových rozprávkach, Líza v Pikovej dáme, Recha v Židovke a Gomézová v Menottiho Konzulovi. V sezóne 1966–1967 už bola členkou Slovenského národného divadla (do roku 1993) a stretla sa tu so svojou sestrou Martou (vydatou Meierovou), sólistkou SND do roku 1981. Kittnarová debutovala v Slovenskom národnom divadle v nesmierne náročnej úlohe Abigail v divácky tak úspešnom Nabuccovi.

Hoci jej hlas sa veľmi rýchlo vyvíjal smerom k dramatickému sopránu (čo dokázali jej kreácie vo Wagnerovom Rienzim, Giordanovom Chénierovi a Beethovenovom Fideliovi), stihla si ešte zaspievať aj Isoliera v Rossiniho Grófovi d´Ory. V roku 1969 spievala aj Belliniho Normu, hoci úloha by si vyžadovala mäkší tón. Vybudovala si postupne pomerne široký verdiovský repertoár, z ktorého jej najlepšie sedeli dramatické postavy Aidy, Lady Macbeth a Alžbety z Valois, menej Leonóra z Trubadúra. Z Pucciniho bola výbornou Toskou a herecky prepracovanou Musettou z Bohémy.

Lepšie než Verdi jej však sedel Wagner, z ktorého spievala ešte aj Elzu z Lohengrina a Sentu v Blúdiaceho Holanďana. Jej silný a trocha vo vyššej polohe ostrý tón dokázal hravo prejsť ponad zvuk sýteho wagnerovského orchestra. Ešte viac to platí o jej dvoch kreáciách z hektických opier Richarda Straussa. Nadchla najmä ako Elektra (1980), ale aj stvárnenie Salome (1974) malo známku najvyššej kvality.

Jej vokálna estetika tu v oveľa väčšej miere než v talianskej opere našla svoje pravé uplatnenie. Mozart bol pre ňu zakliaty, no spievala v Gluckovej Iphigenii v Aulide.

Z českej opery vytvorila málo postáv, ale každá z nich bola zaujímavá. Spievala Smetanovu Miladu, Dvořákovu Cudziu kňažnú, no najbližšia jej bola Janáčkova Kostolníčka, pri ktorej monológu publikum mrazilo. Zo slovenského repertoáru si doštudovala Katrenu z Krútňavy a naštudovala si negatívnym nábojom sršiacu Lutomíru zo Svätopluka, ale aj Rachel v Benešovej avantgardnej Hostine. Z opier dvadsiateho storočia ešte spomeniem Jenny v Brittenovej verzii Žobráckej opery a úlohu Argie v Hazonovej opere Sobášna kancelária, v ktorej excelovala tak spevácky, ako herecky. Ale vrcholom jej umeleckých snažení bola kreácia Emilie Marty z Janáčkovej Veci Makropulos (1973), v ktorej herecko-speváckom koncerte akcentovala tragické črty postavy.

L.Janáček: Vec Makropulos - Elena Kittnarová (Emilia Marty) - SND Bratislava 1989 (foto archiv SND)
L. Janáček: Vec Makropulos – Elena Kittnarová (Emilia Marty) – SND Bratislava 1989 (foto archiv SND)

Táto mimoriadne úspešná inscenácia mala výbornú réžiu Braňa Krišku a skvelý výkon podal orchester dirigovaný Zdenkom Košlerom, no stala sa veľkou (aj v zahraničí ocenenou) udalosťou i vďaka nezabudnuteľnému výkonu Eleny Kittnarovej. Spievala úlohu na viacerých zahraničných javiskách a ešte v roku 1986 (ako päťdesiatpäťročná) v kedysi slávnom Teatro Colón v Buenos Aires.

Umelkyňa (čo v jej prípade je vhodnejšie pomenovanie ako len ‚speváčka‘) vytvorila na Novej scéne dvadsaťštyri a v Slovenskom národnom divadle štyridsaťdva rôznych postáv. Jej kreácie boli komplexné, a hoci sa nesnažila o herecké prehrávanie, vždy dokázala postavu pútavo vystavať aj mimo speváckej zložky. Muzikologička Terézia Ursínyová jej oprávnene venovala knihu s názvom Život na dvoch scénach (2004).

Ťažisko kvalít každej zo štyroch spomínaných primadon Slovenského národného divadla ležalo kdesi inde. Myslím, že v prípade Eleny Kittnarovej moje riadky jasne poukázali na to, v čom bola jej „sila“. Elena Kittnarová zomrela 12. februára 2012.

Související články


Komentáře “Čtvrtá primadona Opery SND. Elena Kittnarová by slavila pětaosmdesátiny

Napsat komentář