Čtyři desetiletí na prknech SND. Před 35 lety zemřel tenorista Janko Blaho

Bol prvým

Dňa 24. apríla uplynie tridsaťpäť rokov od smrti prvého slovenského tenoristu JUDr. Janka Blaha. Staršia generácia aj mimo okruhu priateľov opery si ho pamätá predovšetkým ako nadšeného interpreta a zberateľa slovenských ľudových piesní z ním milovaného Záhoria. „Skalica je pěkné město“ alebo „Ve Skalici na rínečku“ boli vždy medzi slovenskou populáciou populárnejšie ako „Věrné milování“ alebo „V ľahučkom pohybe“ (slovenský preklad árie Vojvodu z Rigoletta). A hoci Janko Blaho bol prvým slovenským tenoristom v Slovenskom národnom divadle (od 1925 do 1965, z toho prvú sezónu ako stály hosť), najlepšie sa cítil v rodnej Skalici. Narodil sa tam (1901) v rodine významného národného buditeľa, hlasistu a priekopníka česko-slovenskej vzájomnosti MUDr. Pavla Blaha a na tamojšom cintoríne je aj pochovaný.

O jeho prínose pre slovenskú kultúru a o jeho živote sa možno dočítať v knihe Michala Palovčíka Priekopníci slovenskej opery (2001), v knihe jeho dcéry (choreografky) Heleny Jurasovovej Janko Blaho v spomienkach (2008), ale aj v spomienkach samotného speváka Zo skalického rinku (1974). K storočnici jeho narodenia vznikol aj filmový dokument Františka Palondera a Slovenská akadémia vied v tom istom roku vydala zborník z vedeckej konferencie Pocta Jankovi Blahovi. Spevákov hlas sa zachoval aj na platniach a rozhlasových nahrávkach, aj keď nasledovný výpočet (pri toľkých reorganizáciách a známej slovenskej neúcte k minulosti) už dnes nemusí platiť. Práve na spomínanej konferencii sa hovorilo o jedenástich operných kompletoch, v ktorých účinkoval, pričom popri šiestich slovenských operách išlo o nahrávky Únosu zo serailu, Fidelia, Cavallerie rusticany, Borisa Godunova a Moniuszkovej Halky. Blaho tiež nahrával árie, duetá (osobitnú pozornosť si zaslúži gramoplatňa so záhradnou scénou z Fausta z roku 1955, kde s ním spievajú Mária Kišonová-Hubová a František Zvarík) a umelé piesne. V tridsiatych rokoch Blaho nahral pre rozhlas aj operetné árie, prvé Dusíkovo tango a iné skladby „zábavnej hudby“ (tangá, foxtroty, čardáše) a ľudové pesničky s kapelou Samka Dudíka.

V našej rodine sa tešilo umenie nášho strýka priam kultu. Od malička sme si s bratom Jaroslavom (dnes uznávaným historikom opery) púšťali na gramofóne jeho dve duetá (s prvou manželkou Helenou Bartošovou) z Predanej nevesty (na javisku Janíka spieval 218-krát), slovenské národné piesne (Hojže, Bože alebo Kolo Tatier čierňava), piesne vianočné naspievané ešte v češtine (Nesem vám noviny, poslouchejte), ale aj v Berlíne nahrané dve árie Cania z Komediantov (V takých žertech, Směj se, paňáco), v ktorých výnimočne prekračoval hranice svojho lyrického hlasového odboru. Z rádia sme zasa počúvali jeho hlas pri zázname Offenbachovej operety Orfeus v podsvetí, z ktorej často vysielali duet Orfea a Eurydiky spievaný s Annou Hrušovskou. No predovšetkým sme navštevovali jeho predstavenia. Už ako malí chlapci sme v nedeľné popoludnie s rodičmi navštevovali Predanú nevestu a Hubičku, pričom to druhé dielo sa nám páčilo viac, lebo strýko v ňom liezol cez oblok a rozbíjal poháre.

Jeho Jonteka v Halke sme nemohli dopočúvať, lebo nás dozorný hasič ako nedospelých vykázal z večerného predstavenia. Od polovice päťdesiatych rokov bol Janko Blaho do hlavných tenorových úloh obsadzovaný už len výnimočne. Zato ich často spieval v záskokoch. V roku 1957 predviedol skvelý výkon v náročnej titulnej úlohe Auberovho Fra Diavola a úlohu Pucciniho Pinkertona spieval až do konca svojej kariéry (celkovo 110-krát). Ešte aj v roku 1963 (vo veku 62 rokov) účinkoval v druhej premiére novej inscenácie Trubadúra. No jeho slávnym Manricom bol ten z roku 1942, kedy po odspievaní stretty a spustení opony ju musel ešte raz zopakovať na rampe.

V poslednej fáze svojej opernej činnosti sa stal majstrovským interpretom charakterových postavičiek. Išlo napríklad o Trabucca zo Sily osudu, Franza v Hoffmannových rozprávkach, Torquemadu v Španielskej hodinke, Pisára Boba v Mistrovi Scroogeovi, Smelkova vo Vzkriesení. Jednou z jeho životných úloh bol Šujskij v Musorgského opere, v ktorej ideálne dokázal vyjadriť úlisnosť postavy dvorného intrigána. Veľmi pôsobivo však stvárňoval aj postavu Gajdošíka v Jurovi Jánošíkovi a keď v „krčmovom“ obraze zanôtil ponášku na ľudovú pieseň „ani som nekričal, ani som neplakal“, jeho hlas pôsobil mimoriadne emotívne.

Vo svojej veľkej ére bol však považovaný za ideálneho interpreta opier Mozarta a Smetanu. Predurčoval ho k tomu jeho jasný, mäkký lyrický hlas s dokonalým legátom. Podaktorí recenzenti (najmä osobne zaujatý Ivan Ballo) mu vyčítali málo mužný hlas, istú povrchnosť v interpretácii (najmä hereckej) a tiež to, že spieva nad svoje možnosti. Domnievam sa, že je to nesprávny názor. Vari vyslovene lyrickí tenoristi (spievajúci Lindora, Dona Ottavia a pod.) pôsobia mužne? A pokiaľ ide o prepínanie, veď tenorista v Daliborovi spieval nie titulnú postavu, ale Vítka, vo Fideliovi len Jacquina, a nie Florestana, v Otellovi zasa Cassia, Cavaradossiho spieval zriedkavo (zato často Rudolfa a Pinkertona), v Komediantoch Beppeho, a nie Cania, a z Verdiho veľkých úloh len Alfreda, Vojvodu, Riccarda a Gabriela Adorna a navyše bol údajne ideálnym Fentonom vo Falstaffovi. Jeho vysoké tóny niektorých nadchýnali, iní ich považovali za trocha tlačené. Osobne si spomínam na jeho „céčkový“ súboj s Lorenzom Andreja Kucharského vo Fra Diavolovi.

Ojedinelou kvalitou bola jeho obrovská muzikalita a hudobná pamäť. Jeho muzikalitu si nevedeli vynachváliť aj zahraniční hostia, po boku ktorých v Slovenskom národnom divadle spieval, a dirigenti, s ktorými spolupracoval. Tak sa v roku 1930 dokázal rýchlo naučiť v záskoku part Narabotha v Straussovej Salome a do viacerých inscenácií vstupoval po mnohoročnom časovom odstupe bez orchestrálnych skúšok. Napríklad úlohu Alfréda odspieva ako záskok v roku 1962 po jedenástich rokoch, Lodníka z Blúdiaceho Holanďana v roku 1956 po dvadsiatich rokoch, Vítka z Dalibora v roku 1959 po dvanástich rokoch, ale zaskakoval aj ako Čemický v Jurovi Jánošíkovi, Pong v Turandot alebo Lenskij, keď pri indispozícii dr. Pappa ho vymenil v súbojovom obraze. Ale pohotovo zaskočil za kolegu aj v Slovenskej filharmónii v roku 1949 v Beethovenovej Deviatej. Ako uvádza na základe spevákovho denníka Elena Martišová, za 43 bratislavských operných sezón (počítané od jeho prvého vystúpenia v SND ako Jonteka v Blodkovej opere v roku 1924) odspieval 2.648 predstavení, pričom naštudoval 151 operných alebo operetných postáv.

Bol aj koncertným spevákom. Čoskoro po návrate z milánskych štúdií (u profesora Stevu, ktorý dopracoval to, čo ho naučila v Prahe súkromne Bulharka Kristina Morfová) mal pozitívne ohlasy jeho bratislavský koncert s talianskym barytonistom Umbertom Urbanom. Často absolvoval koncertné turné po slovenských mestách s Helenou Bartošovou. Z veľkých vokálno-symfonických opusov je nepochybne najvýznamnejšia jeho interpretácia tenorového partu v Suchoňovom Žalme zeme podkarpatskej, ktorý v roku 1948 spieval aj na Pražskej jari a potom v Krakove, aby ho napokon nahral s Ladislavom Slovákom vo veku 58 rokov. Pri nárokoch tohto partu to bol naozaj obdivuhodný výkon. Ďalším jeho koncertným triumfom bol výkon v parte Cochona v Honeggerovej Johanke z Arcu na hranici v roku 1965.

Od roku 1955 Blaho vyučoval spev na Vysokej škole múzických umení. Z jeho „dielne“ vyšli neskoršie opory opery SND ako Pavol Mauréry, František Livora, Štefan Janči, pre banskobystrickú operu vychoval tenoristu Jána Zemka a sopranistky Otíliu Hagarovú a Máriu Morozovú-Murgašovú. Dva roky (do jej odchodu do Národného divadla v Prahe) vokálne viedol budúcu hviezdu Gabrielu Beňačkovú. Z košických sólistov „doškoloval“ tenoristu Stanislava Martiša. Hodiny spevu väčšinou realizoval doma, takže „cez steny“ (býval v našom dome) sme počúvali hlasy jeho žiakov a s viacerými sme sa spriatelili. Keďže bol vynikajúcim klaviristom, nepotreboval korepetítora, ale žiakov sám sprevádzal. Jeho muzikalitu som mal možnosť viackrát zažiť, keď v spoločnosti niekto začal spievať a on okamžite „chytil tóninu“ a sprevádzal ho.

Dnes by to mal náš prvý tenor trocha ťažšie. Okrem „pokladu v hrdle“ sa žiada pekná postava. No spevácke umenie zostáva aj dnes len speváckym umením.