Démonická hudba v rukou kontroverzního režiséra. Calixto Bieito uvedl v Curychu Ohnivého anděla

  1. 1
  2. 2
O Calixtovi Bieitovi som prvý raz počula z úst Štefana Kocána, ktorý s ním spolupracoval na Verdiho opere Don Carlos v Baseli v roku 2006. Koncept vyznieval až patologicky zbytočne hnaný do sexuálnej agresie, úchylnosti, sťaby frustrácie samotného režiséra ventilujúcej sa na Verdiho opere. Jeho opis vo mne vyvolal otázku, prečo má režisér potrebu zachádzať do takých krajiností, vybrať práve tento rozmer diela, nafúknuť ho a v podstate odpútať pozornosť od hudby samotnej. Má potrebu zavŕtať do hĺbok našej duše, ktorú sme vyplnili blatom, pod ktorým môžu hniť frustrácie pretané strachmi, či zážitkami, na ktoré možno chceme zabudnúť? Strašiť nás, že raz vytrysknú na povrch a vlastný démon znčí nepoškvrnenú ilúziu o našej dokonalosti? Je to to, čím nás Calixto Bieito dráždi a zároveň priťahuje? Znechutene tento obraz odsúdime alebo sa zľakneme? Alebo nebodaj budeme ospevovať jeho odvahu hraničiacu s aroganciou, s akou nám hadže vlastnú špinu rovno do tváre?
Opernhaus Zürich (zdroj en.wikipedia.org)

 

Ohnivý anjel v Zurichu: démonická hudba v rukách kontroverzného režiséra

Bolo to množstvo otázok, ktoré mi chodilo po rozume, keď som si pred pár rokmi sadala do hľadiska v Zürichu, aby som si pozrela jeho prvú inscenáciu pre tento operný dom. Bola ňou derniéra opery Die Soldaten Bernda Aloisa Zimmermana 26. októbra 2013 pod taktovkou Marca Albrechta. Po záverečnej opone ma vystrelilo na nohy a kričala som spolu s ostatnými divákmi: „Bravó!“ Opera sa odohrávala na pozadí vojny, kde sú zverstvá „dovolené“. Bieito postavil na scénu železnú konštrukciu, na ktorej vrchnej platforme bol umiestnený orchester hrajúci vo vojenských uniformách. Už tento obraz pôsobil desivo. Hlavný dej sa odohrával preto viac menej na forbíne, a to, čo nemalo byť videné, bolo pod platformou snímané kamerou a premietané na ploche nad scénou. Calixto Bieito pracuje s charaktermi veľmi dôsledne. Akoby sám vytváral archetypy, ktoré v záverečnej scéne defiluje. V Die Soldaten vychádzajú akoby z pekla spopod platformy nasvietení odzadu ostrým svetlom, ktoré divákom žiarilo priamo do tváre, a mohli sme tak vnímať len obrysy postáv, ktoré za treštiaceho zvuku dizonancií prýštiacich z orchestra liali krv na hlavnú predstaviteľku. Dokonale zobrazené peklo ľudských charakterov, ktoré sa vynikajúco hodilo k téme aj kompozícii.

Druhou Bieitovou inscenáciou pre zürišskú operu bol Prokofjevov Der feurige Engel. Opera znie symfonicky, množstvo jej motívov nájdeme v Prokofjevovej Tretej symfónii. Je nesmierne kondenzovaná, ako nádych pred smrteľným kŕčom, ktorý potom trvá niečo cez dve hodiny, počas ktorých drží poslucháča v napätí bez jediného miesta na oddych. Hoci jedno miesto by sa predsa len našlo. A to vo chvíli, keď Renáta, hlavná predstaviteľka, rozpráva Ruprechtovi o svojej láske k Madiel anjelovi, no aj toto miesto je tak naplnené budúcou hrozbou, že hoci je poznačené infantilnou čistotou, strach z vyústenia tejto anjelskej obsesie neposkytne ani náznak bezpečia. Vybrať Bieita na inscenovanie tejto opery bol výborný krok. Podľa toho, čo už o ňom verejnosť vie, bolo predpokladateľné, že sa zameria najmä na psychologickú (psychopatologickú) vrstvu príbehu, a spiritualita bude skôr doplnkom na dokreslenie ostatných charakterov predstavujúcich spoločnosť, ktorá religiozitou ospravedlňuje svoje zvrátené chovanie. Opera má päť dejstiev, ktoré pôsobia skôr ako obrazy a vývojové štádiá predstaviteľkinho charakteru, ktorého pozorovateľom je aj Ruprecht, ktorý je vtiahnutý do Renátinho sveta.

Inscenačný tím bol identický ako pri produkcii Die Soldaten, dalo sa teda predpokladať, že estetika diela bude mať podobné charakteristiky. Scénu navrhla Rebecca Ringst a tiež išlo o železnú konštrukciu, ktorá tentoraz predstavovala Renátinu myseľ. V nej boli povkladané drevené moduly, kde sa odohrávali epizódy príbehu. Počas predohry sa scéna krútila na točni a my sme mohli nahliadnuť do jednotlivých zákutí, kde boli umiestnené postavy, ktoré vykonávali minimálny repetitívny pohyb alebo boli zamrznuté v čase. Počas diania opery sa premiestňujeme v tomto labyrinte myslenia, v ktorom je široká nízka miestnosť, gynekologická ordinácia, obývačka, detská izba, úzka vysoká miestnosť, sťaby výťahová šachta.

V  produkciách Calixta Bieita často nastáva moment, kedy postavy akoby pozorovali dianie na scéne bez akéhokoľvek fyzického komentára, čo pôsobí dosť desivo, akoby sme nevedeli, čo od nich možno očakávať. To sa udialo aj na začiatku opery počas prvotného defilé – divák nevie, kam postavy zaradiť, čo reprezentujú, čo je jedným z prvotných tiesnivých momentov. Hlavné postavy, Renáta a Ruprecht, sú poňaté nesmierne fyzicky. Lotyšská speváčka Ausrine Stundyte má ohromnú fyzickú energiu a jej prepojenie tejto energie s energiou hlasovou je unikátne. Rola Renáty je jednou z tých, ktoré zvládne len malé percento sopranistiek. Je výzvou po každej stránke, hudobne komplikovaná, vypäté pasáže, ktoré občas prejdú do piánovej rezignácie, a spievanie takmer bez oddychu vyžadujúce fyzickú kondíciu, dokonalú znalosť partu (aj orchestrálneho), technicky absolútnu istotu. Psychologicky ide o náročnú postavu, ktorá sa bez hereckej tvorivosti a hĺbky jednoducho nedá autenticky odohrať. Ausrine excelentne zvládla všetky rozmery tejto roly a z jej prejavu sálala nielen spevácka zrelosť, ale aj hudobná inteligencia a ohromujúca charizma.

Takej výraznej osobnosti nie je asi ľahké nájsť vyrovnaného partnera, no basbarytón Leigh Melrose ním určite bol. Dvojica dokonale vykreslila vzťah, aj Ruprecht prechádzal vývojom, najprv nezaujatý, potom zamilovaný, až posadnutý, agresívny a odhodlaný, nakoniec rezignovaný. Všetky odtiene svojej postavy vykreslil s dokonalou precíznosťou. Veľkým kontrastom bola postava grófa Heinricha, o ktorom je Renáta presvedčená, že je vtelením anjela Madiel, a tak sa ho snaží nájsť a ešte raz s ním byť. Postavu stvárnil herec Ernst Alisch, ktorého Bieito nainscenoval do polohy prízraku; nevieme, či je reálny, alebo je len predstavou v Renátinej mysli. Všetky ostatné postavy majú nemeniacu sa psychológiu v priebehu opery, čo je skvelým kontrastom k hlavným postavám. Postavu Agrippu von Nettesheim stvárnil Dmitry Golovnin. Hutný vysoký tenor prerážal cez dynamický vypätý orchester. Herecky tiež exceloval, v scéne, kedy sa ocitáme v „gynekologickom module“, chladnokrvne vyberá krvavú ruku z útrob ženy, inokedy zase akoby bol nejakým alter egom Ruprechta, jeho malým démonom s neochvejnou autoritou, zachovávajúcim si odstup od oboch hlavných charakterov.

  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář