Dirigent, dramaturg, filozof, estét, bonviván. Velký rozhovor s Emmanuelem Villaumem

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
  6. 6
  7. 7
  8. 8
Bratislavu po 7 sezónach a 77 koncertoch opúšťa doterajší šéfdirigent Slovenskej filharmónie - dirigent, dramaturg, filozof, estét a bonviván v jednej osobe - Emmanuel Villaume. Hovorili sme spolu o jeho pôsobení v Bratislave, rozdieloch medzi americkými a európskymi orchestrami, o túžbe dirigovať Berliozových Trójanov, o spolupráci s Plácidom a Martou Domingovcami, či o jeho spolupráci s Annou Netrebko a jej snahe rozšíriť si spevácky repertoár novým smerom. S absolventom parižskej Sorbonny sme uvažovali aj nad tým, ako sa nám zmenilo ucho za posledných dvesto rokov, alebo o tom, či by boli Verdi a Beethoven spokojní s tým, ako sa hrá ich hudba dnes.
Emmanuel Villaume (foto Robert Hart/TheaterJones
Emmanuel Villaume (foto Robert Hart/TheaterJones)

Európske orchestre sú nedisciplinované, americké zasa nemajú spiritualitu

Pán Villaume, na Slovensku vás poznáme predovšetkým ako dirigenta symfonickej hudby, v zahraničí ste však etablovaný ako operný dirigent. Tak ako to s vami je?

Napriek tomu, že mám rozdielnu reputáciu v odlišných krajinách, vždy som sa usiloval balansovať medzi obomi týmito žánrami. Mám vlastnú teóriu, podľa ktorej je pravidelné striedanie oboch žánrov pre dirigovanie doslova nevyhnutnosťou. Všetci skutočne veľkí hudobní dirigenti – napríklad Gustav Mahler, Bruno Walter, Herbert von Karajan, Claudio Abbado či Pierre Boulez – cielene dirigovali zároveň symfonickú hudbu aj operu.

Boulez sa dokonca stal oveľa lepším dirigentom potom, ako začal svoj čas deliť medzi oba žánre. On sám uvádzal v neskorších rozhovoroch, že predovšetkým vďaka dirigovaniu Nibelungovho prsteňa získal úplne iný prístup k dirigovaniu symfonickej hudby.

Pri dirigovaní opery rozvíja dirigent také kvality, akými sú rozprávanie príbehu, cit pre daný okamih a pružné reagovanie na situáciu na scéne, a tým aj pružné reagovanie ako také. Toto všetko sú kvality veľmi podstatné aj pre interpretáciu symfonickej hudby. Ak dirigujete iba symfonickú hudbu, tak bude pre vás podstatné sledovanie čistoty zvuku, avšak nemusíte sledovať vývoj na scéne a nebudete mať vyvinutý cit pre spontánne reagovanie. Taký dirigent sa potom aj menej vie prispôsobovať sólistom, ide si viac „po svojom“. Túto kvalitu strácajú takmer všetci dirigenti, ktorí nerobia operu a dokonca majú tendenciu podceňovať ju ako takú.

Znamená to teda, že podľa spôsobu vedenia orchestra viete rozoznať, či sa daný dirigent venuje obom žánrom?  

Na tom, akým spôsobom dirigent diriguje napríklad Mozartovu symfonickú tvorbu, veľmi dobre poznať, či dirigoval jeho opery. Pôsobením v opere sa totiž dirigent naučí dirigovať drámu, postrehnúť ju a nájsť v nej konflikt. A potom, keď získa túto schopnosť, bude ju vedieť uplatniť v symfonickej hudbe, v ktorej je rovnako potrebné ten konflikt nájsť, akurát sa tam hľadá oveľa, oveľa ťažšie.

A platí to aj naopak, operný dirigent, ktorý nediriguje symfónie, stráca zase mnohé iné schopnosti. Keď dirigujete symfonické dielo, musíte klásť obzvlášť veľký dôraz na farebnosť a na vyváženosť jednotlivých zložiek. Túto schopnosť potom môže dirigent úspešne preniesť aj do opery. Práve pri dirigovaní symfonickej hudby získate najlepšiu predstavu o tom, ktoré nástroje prepojiť s ktorými, aby ste  dosiahli špecifický zvuk. Keď budete analyzovať Stravinského inštrumentálne dielo alebo dirigovať Mahlerove symfónie alebo Mendelssohna, zistíte, ako dostať z orchestra to najlepšie aj pre Belliniho opery.

Preto ak sa chcete vyvíjať ako dirigent, musíte svoj čas rovnomerne rozdeliť medzi oba žánre. Dirigenti, ktorí o sebe tvrdia, že sú špecialistami len na operu alebo len na symfonickú hudbu, pravdepodobne ani nechápu, že už z princípu nemôžu byť dobrí vôbec…

Emmanuel Villaume a Jozef Chabroň s orchestrom Slovenskej filharmónie a Slovenským filharmonickým zborom (foto Ján Lukáš)
Emmanuel Villaume a Jozef Chabroň s orchestrom Slovenskej filharmónie a Slovenským filharmonickým zborom (foto Ján Lukáš)

Škoda, že sme vás v Bratislave nezažili dirigovať operu.

Spôsob, ktorým sa bookuje kalendár pre operné predstavenia, je rozdielny od spôsobu, ktorým sa to robí pri symfonickej hudbe. Pri opere je dirigent vybookovaný minimálne na päť rokov dopredu, pri symfonickej hudbe je to jeden a pol roka až dva a pol roka vopred. Ak sa dnes povedzme dozviete, že budete robiť o rok a pol symfóniu v Londýne, tak dirigovanie opery by muselo byť dojednané už štyri roky predtým, aby ste mohli dirigovať oba žánre naraz v rámci jednoho mesta. Nehovorím, že sa to nedá, ale prakticky je to veľmi ťažké zabezpečiť. Preto bolo pre mňa podstatné byť hudobným riaditeľom alebo šefdirigentom symfonického orchestra, lebo táto funkcia mi umožňuje byť pánom svojho času, pokiaľ ide o symfonickú hudbu. A zároveň bolo pre mňa rovnako dôležité byť šéfom aj operného domu, lebo len tak som pánom aj svojho operného kalendára (Emmanuel Villaume je hudobným riaditeľom opery v Dallase – poznámka autorov). 

A potom si ešte musím nechať nejaký časový priestor ako hosťujúci dirigent. A dúfam, že to nevyznie nejako neslušne, ak to poviem takto priamo, ale ja keď dirigujem ako hosťujúci dirigent, tak momentálne je to v Metropolitnej opere, v Covent Garden alebo Parížskej štátnej opere, a musím si vo svojom kalendári rezervovať zostávajúci čas predovšetkým pre tieto inštitúcie. Takže aj keby teoreticky prišla ponuka zo Slovenského národného divadla, aj tak by bolo zrejme nesmierne ťažké nájsť nejaký prienik. Môj čas v Bratislave bol rezervovaný na symfonickú hudbu a možnosť viesť  Slovenskú filharmóniu som chápal práve ako protiváhu k tým operným produkciám, ktoré už mám stanovené na roky vopred. Zmyslom pre mňa bolo práve vyrovnávanie balansu, a nie znovu návrat k opere.

Je to všetko otázka časového manažmentu a strategického manažmentu. Možno dirigovanie nejakého operného predstavenia v Bratislave bude aktuálne niekedy v budúcnosti. Ak taká možnosť príde, budem samozrejme rád.

Z radov viacerých slovenských operných kritikov zaznievajú odporúčania prejsť aj v Bratislavskej opere na blokový systém, alebo hranie v sériách predstavení podobne ako vo Viedenskej štátnej opere. V neporovnateľne väčších aglomeráciách –napríklad v turisticky vyhľadávanom a kultúrou žijúcom Paríži – hrá operný dom osem predstavení za mesiac. Je realistické sa domnievať, že mesto dvadsaťkrát menšie ako Paríž vypredá svoje sály dvadsaťkrát do mesiaca? Aký si Bratislava vzhľadom na svoje zázemie môže dovoliť operný dom?

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
  6. 6
  7. 7
  8. 8

Související články


Napsat komentář