Divadla zblízka: Gran Teatre del Liceu Barcelona

  1. 1
  2. 2

Najvýznamnejším operným divadlom na juh od Pyrenejí je nesporne barcelonské Gran Teatre del Liceu. Nachádza sa na hlavnej a preslávenej polopešej zóne mesta Las Ramblas. Zo severnej strany takmer susedí s Palácom vicekráľovnej a trhoviskom, z južnej tepnu poniže divadla pretína ulica sv. Pavla s jedným z Gaudího palácov (Palác Guel). Načrime teraz do minulosti, ale i súčasnosti tohto významného operného domu.

Stavbu divadla na Ramble ukončili v roku 1847. Už desať rokov skôr však vznikla v Barcelone Spoločnosť milovníkov divadla a o rok neskôr Konzervatórium, ktoré sa následne premenovalo na Liceo filarmonico dramatico Barcelona kráľovnej Izabelly Druhej. Toto menšie divadlo sídlilo na ulici rovnobežnej s Ramblou, t.j. na Portal del Ángel. Bohatej španielskej buržoázii však takéto divadlo nestačilo, a tak sa v druhej polovici štyridsiatych rokov začalo so stavbou nového divadla na Ramble. Stavba sa financovala so súkromných zdrojov, a parter a lóže potom boli obsadzované bohatými rodinami, ktoré si vytvorili Spoločenstvo vlastníkov (1855). Ich privilégium im zostalo až do roku 1980. V následnom desaťročí divadlo spolu so Spolkom Gran Teatre del Liceu spravovali barcelonská radnica a Ministerstvo kultúry autonómnej katalánskej vlády. Verejnoprávnym sa stalo divadlo definitívne až v roku 1994, kedy vznikla Nadácia Gran Teatre del Liceu.

Projektantom divadla bol Miquel Garriga i Roca podľa vzoru milánskej La Scaly, o vnútornú výzdobu sa zaslúžil najmä Emanuel Mestres. Divadelná sála mala päť poschodí (s lóžami na prvom až treťom) a jeho kapacita sa blížila trom tisíckam návštevníkov. Liceo bolo dvakrát zničené požiarom v rokoch 1861 a 1994.

požár v Gran Teatre del Liceu (1861) (zdroj wikimedia)
požár v Gran Teatre del Liceu (1861) (zdroj wikimedia)

Hoci rozsahom poškodenia budovy boli požiare identické, prvá rekonštrukcia trvala iba rok a šesť dní, kým druhá až päť rokov. Po požiaroch bolo úplne zničené javisko i hľadisko, neporušený zostal vstupný vestibul s trojicou schodísk, fasáda divadla a zrkadlová sieň slúžiaca ako bufet. V druhom prípade sa však pristúpilo aj k zásadnejším prestavbám. Napríklad sa vytvoril nový priestor pre šatne aj s bočným východom z divadla, lóže sa obmedzili na prvé poschodie (pričom neboli hore uzavreté okrem ôsmich lóží nad orchestriskom) a pod hľadiskom sa vytvoril identický priestor pre nácviky, ale aj konferencie. Celková kapacita sedadiel sa ustálila na čísle 2.294 divákov. Strop hľadiska ako aj tri lunety nad oponou boli nanovo vymaľované (námetmi z Walkýry). Divadlo sa znova otvorilo v roku 1999 predstavením Pucciniho Turandot. Okrem požiarov sa divadlo muselo dvakrát vyrovnať ešte s inými nepríjemnými situáciami. V roku 1868 po odstúpení kráľovnej Izabelly republikáni vtrhli do divadla a odstránili jej bustu i nápis na fasáde. Druhý incident má na rováši anarchista, ktorý v roku 1893 z balkóna hodil bombu do parteru, pričom našťastie zahynul iba jediný divák.

Le Petit Journal (foto archiv)
Le Petit Journal (foto archiv)

Vo svojich počiatkoch bolo divadlo otvorené pre viaceré druhy dramatických umení, pričom prvých pätnásť rokov jeho existencie operné predstavenia tvorili len 25 % repertoáru. Divadlo hralo v dvoch sezónach – zimnej a jarnej, pričom medzi nimi bola ešte kratšia sezóna veľkonočného pôstu, v ktorej sa opery nehrávali.

Gran Teatre del Liceu Barcelona (foto archiv)
Gran Teatre del Liceu Barcelona (foto archiv)

Univerzálnosť počiatkov divadla potvrdzuje program otváracieho večera divadla, na ktorom odzneli: symfónia katalánskeho autora Melchiora Gomisa, dráma Venturu de la Vega Don Fernando, andalúzsky tanec a vystúpenie speváčky Márie Oriol. Prvým operným predstavením bola Donizettiho Anna Bolena 17. apríla 1847. Všetky opery sa hrávali v taliančine (aj prvý Lohengrin v roku 1883), dnes sa už spieva v jazykoch originálu s katalánskymi titulkami. Ak prvé roky dominovali v repertoári Rossini, Bellini a Donizetti, od šesťdesiatych rokov dodnes je najhranejším autorom Giuseppe Verdi. Do roku 2012 sa najčastejšie hrala jeho Aida (441-krát), Rigoletto, Traviata a Trubadúr prekonali hranicu 350 predstavení, čo je podstatne viac, ako mala najhranejšia opera verizmu –  Pucciniho Bohéma (230). Taliansky repertoár sa rozšíril po prvej i po druhej svetovej vojne o autorov, ako sú Wolf-Ferrari, Menotti, Rosselini, Malipiero. Až prekvapujúco veľkú popularitu si získal v Barcelone Richard Wagner. V sezónach 1909 a 1910 sa sedemkrát hrala jeho Teatrológia a v roku 1913 v Liceu po prvý raz mimo Bayreuthu uviedli na európskej pôde Parsifala. V roku Wagnerovho výročia (2013) prišiel do Licea vystupovať operný súbor z Bayreuthu a uviedol tu Holanďana, Lohengrina a Tristana. Mozartove opery sa spočiatku ťažko presadzovali (prvý Don Giovanni v roku 1866) a plne sa uplatnili až v posledných desaťročiach.

  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář