Drážďanský Tannhäuser v Innsbrucku nepodráždil

Derniéra opery Tannhäuser uzavrela divadelnú sezónu 2015/2016 v Tiroler Landestheater v Innsbrucku s veľkým entuziazmom, ktorý sa dal vycítiť ako na strane výkonných umelcov, tak aj na strane divákov, ktorí zaplnili divadlo do posledného miesta. Vrátane premiéry išlo o v poradí ôsmu reprízu tohto predstavenia, ktoré rozhodne netrpelo diváckym nezáujmom.

Z globálneho hľadiska je Tiroler Landestheater regionálnym divadlom. Niektoré umelecké aspekty túto skutočnosť potvrdzujú, iné sa z nej vymykajú a približujú ho k významným európskym operným scénam. No ak by divák hľadal niečo inovátorské, netradičné alebo prelomové, Landestheater trend skôr nasleduje, aj to s veľmi obrúsenými hranami potenciálneho názorového konfliktu. Dramaturgia repertoáru aj väčšina operných režijných konceptov je viac-menej konzervatívna, v ostatnej sezóne najvýraznejším, z rámca sa vymykajúcim počinom bola Janáčkova Věc Makropulos, uvedená v nemeckom jazyku, kde váha argumentov za zachovanie originálneho jazyka – práve vzhľadom na Janáčkov kompozičný štýl vychádzajúci z jeho nápevkovej teórie spojenej s emóciou reči – významne rastie. Túto skutočnosť môžeme pripísať snahe nájsť prepojenie medzi konzervatívnym konceptom a odvahou prekročiť bezpečnú hranicu, v rámci ktorej by český jazyk bol zrejme zlomovým momentom ovplyvňujúcim návštevnosť predstavenia. Z tohto dôvodu je preto ťažké hodnotiť, čo sa mohlo a malo, iný kraj, iný mrav; nesprávne dávky môžu byť fatálne a nepútať priveľa pozornosti je zdanlivo bezpečné, no niekedy stiesňujúce ako objatie alpských štítov, medzi ktorými je divadlo situované.

Tannhäuser sa vôbec nevymykal tomuto konceptu a poloha tradicionalizmu tu zohrala dve odlišné roly definované zmyslovým orgánom vnímajúcim dianie počas predstavenia. Hudobné naštudovanie, ktoré pri diele takéhoto rozmeru čelí množstvu zložitých výziev, od vysporiadania sa s akustikou a veľkosťou priestoru, cez zvukový pomer medzi javiskom a orchestriskom, až po energetickú výstavbu časovo rozsiahleho diela, bolo vyvážené a s prehľadom im čelilo, o čo sa zaslúžila najmä kvalita jednotlivých hudobných zložiek. Operný orchester pravidelne uvádza symfonický repertoár ako Tiroler Symphonieorchester Innsbruck a má so symfonickým znením značné skúsenosti. Predohra, ktorá je hudobne rozsiahlym samostatným kusom, spočiatku trpela nekoncentrovanosťou sekcie sláčikov, ktoré vytvorili zvukovú dieru v jej faktúre na niekoľkých miestach, najmä v porovnaní s kompaktným zvukom plechovej sekcie. Po tomto nepatrnom zaváhaní však energia orchestra mala už len rastúcu tendenciu, čo bolo evidentne zásluhou šéfdirigenta orchestra Francesca Angelica, ktorý má cit nielen pre sprostredkovanie atmosféry a emócie okamihu na malej ploche či pre rozpoznanie a spracovanie náhlej hudobnej inšpirácie, ale aj pre jej vkusné a logické zapasovanie do štruktúry a vývoja diela, kde preukazuje schopnosť perspektívy a náhľadu na celkový hudobný priebeh.

Vyvážené obsadenie sólistických partov vynikajúcimi spevákmi, ktorých hlasy zneli kompatibilne a aj charakterovo sedeli do hudobného konceptu, bolo jedným z najvýznamnejších plusov predstavenia. Tannhäusera stvárnil Daniel Kirch, ktorý hosťuje s wagnerovským repertoárom na významných scénach a či už po vokálnej, technickej, alebo po hereckej stránke pôsobil presvedčivo. Armin Kolarczyk bol ukážkovým Wolframom. Tak ako Kirsch dokázal stvárniť Tannhäuserovu nestálosť ústiacu až do šialenstva, čo vychádzalo z režijného zámeru, Wolfram ho vyvažoval svojím nesmiernym kľudom, ktorý je črtou jeho priezračne a zároveň farebne znejúceho barytónu. Ária O du, mein holder Abendstern v jeho podaní bola najvrúcnejším momentom predstavenia.

Josefine Weber bola tiež vynikajúcou Elisabeth, jej čistý, krištáľovo znejúci soprán podčiarkoval nevinnosť a priamosť tohto charakteru, v dolných polohách znel rovnako zvučne ako vo výškach v jednotnej farebnosti všetkých polôh, s ktorou narábala tak, ako to momentálne emotívne rozpoloženie jej hrdinky vyžadovalo. V role Venus sa predstavila Julia Rutigliano, ktorej farba bola príjemným kontrastom k Elisabeth. Obsažnosť a hutné farby musela niekedy vedome koncentrovať, aby sa nedala strhnúť k snahe zaplniť priestor zvukom, k čomu rozptýlená akustika divadla môže niekedy zvádzať, a preto mohla niekedy pôsobiť herecky opatrne. Predstavitelia ostatných rolí predstavenie kvalitatívne len obohatili, netreba opomenúť hutný bas Guida Jentjensa, predstaviteľa Hermanna, a tiež mäkko a príjemne znejúci tenor Joshua Lindsaya v roli Walthera von der Vogelweida. Rola mladého pastierika je pomerne nepríjemná, keďže popri veľkej zvukovej mase zrazu nastane moment, kedy znie v priestore hlas sám, no Sophie Mitterhuber, domáca sólistka divadla, ju s prehľadom zvládla.

Významnú rolu v predstavení nesie zbor. Zbormajster Michel Roberge ho na ňu spoľahlivo pripravil, ženské zbory za scénou, ako aj mužské a zmiešané zbory na nej zneli čisto a kompaktne nielen po zvukovej stránke, ale aj z hľadiska zrozumiteľnosti textu. Nebeským momentom boli časti prinášajúce na scénu Wiltener Knabenchor, chlapčenský zbor, ktorý má v Innsbrucku dlhoročnú tradíciu.

Hudobné „echt“ naštudovanie tešilo nielen ucho, ale aj ducha, popri ktorom sa zviezla vizuálna stránka realizácie diela. Režijný koncept bol jednoduchý, po technickej stránke veľmi vyvážený, no po umeleckej pomerne fádny.

Predohra našťastie prežila bez pokusu o vizuálnu introdukciu. Hneď po nej prichádza projekcia tlieskajúcich rúk v divadle a za priesvitným plátnom, na ktoré je premietaná, sa prechádza Tannhäuser, okázalo sa klaňajúci operný spevák, ktorému svetská sláva zatemnila zdravý rozum, a preto sa lieči v sanatóriu Monte Verita. Sanatórium ležiace vo Švajčiarsku v Ascone na počiatku 20. storočia prilákalo množstvo významných osobností, jeho zakladateľ Henry Oedenkoven mal utopistickú ideu ideálneho miesta na zemi. Tu sa teraz ocitá Tannhäuser v náručí Venuše, od ktorej sa snaží oprostiť a vrátiť sa do reálneho sveta. V druhom dejstve prichádza Elisabeth na scénu opusteného divadla, kde odhaľuje pozakrývaný inventár. Tretie dejstvo prináša scénicky ruiny divadelnej scény, priestorovo pracuje s točňou, na ktorej sa nachádzajú balkóny, v nižšom je situovaný Tannhäuser, vo vyššom spieva Wolfram. Tretie dejstvo sa hudobne aj vizuálne javilo ako najvyváženejšie.

Režisér a zároveň intendant divadla Johannes Reitmeier remeselne réžiu zvládol excelentne, no ideovo sa zdala mierne rozbitá. Myšlienka konkrétneho historického faktu a lokácie, ktorá bola naznačená počiatočnou projekciou, sa ďalej nerozvinula a príbeh prebiehal vo všeobecnej rovine. Vzhľadom na príbeh tohto sanatória režisér mohol skúsiť nájsť paralely s Tannhäuserovým príbehom, ísť do rafinovanejších súvislostí alebo ho tam neprinášať vôbec. Vyznieva to potom tak, že na začiatku sa na Tannhäusera pozeráme zvonku, ako na muža z konkrétnej doby vyskytujúceho sa na konkrétnom mieste, potom sa dostávame do jeho vnútorného sveta, keďže následné viac než tradičné kostýmové stvárnenie Antje Adamson nemá nijakú jasnú súvislosť s priestorom sanatória. No v prípade, že sme v surreálnom svete Tannhäuserových predstáv, vizuálne kostýmové stvárnenie bolo až príliš realistické a konkrétne. Celý tento koncept potom pôsobí dosť mätúco a aj napriek tomu, že je pomerne jednotvárny, núti diváka márne rozmýšľať, čo ním chcel realizátor vyjadriť. Scéna klasicky využívala projekciu na plátno, či už statickú, alebo vo forme filmu. Niekedy sa zdala prihustá a tmavá, jej realizátor Thomas Dörfler mohol priniesť do celkovej vážnosti a temnosti atmosféry viacej vizuálneho kontrastu a vzdušnosti, nielen vrstviť temnotu.

Derniéra Tannhäusera veľkolepo ukončila divadelnú sezónu, diváci dlhým aplauzom zaslúžene ocenili vynikajúce predstavenie a jeho predstaviteľov. Prvou premiérou budúcej divadelnej sezóny bude asi najznámejšia opera českého operného repertoáru, Rusalka, tentokrát uvedená v originálnom jazyku.

Hodnotenie autorky recenzie: 75 %

Richard Wagner:
Tannhäuser und der Sängerkrieg auf Wartburg
Dirigent: Francesco Angelico
Réžia: Johannes Reitmeier
Scéna: Thomas Dörfler
Kostýmy: Antje Adamson
Tiroler Symphonieorchester Innsbruck
Chor a Extrachor des Tiroler Landestheater
Wiltener Sängerknaben
Premiéra 14. mája 2016 Grosses Haus Tiroler Landestheater Innsbruck
(napísané z reprízy 2. 7. 2016)

Hermann – Guido Jentjens
Tannhäuser – Daniel Kirch
Wolfram von Eschenbach – Armin Kolarczyk
Elisabeth – Josefine Weber
Venus – Julia Rutigliano
Walther von der Vogelweide – Joshua Lindsay
Biterolf – Andreas Mattersberger
Heinrich der Schreiber – Dale Albright / Florian Stern
Reinmar von Zweter – Unnsteinn Árnason
Ein junger Hirt – Sophie Mitterhuber

www.landestheater.at