Edita Gruberová a její první Traviata z roku 1968. Jaká byla?

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Prvá Traviata Edity Gruberovej – naživo z roku 1968

Edita Grúberová počas štúdií (zdroj YT)
Edita Grúberová počas štúdií (zdroj YT)

Rok 1968 sa stal pamätným nielen z hľadiska československých politických a spoločenských dejín. Bol významným medzníkom aj v živote slovenskej a svetovej opernej divy Edity Gruberovej. „Odmäk“ Pražskej jari a vzápätí krvavé augustové udalosti významne ovplyvnili jej štart do profesionálneho sveta. Práve v tom roku rodáčka z bratislavskej Rače končila štúdium na miestnom Konzervatóriu, uchádzala sa o angažmán v Slovenskom národnom divadle a po odmietnutí zo strany vtedajšieho vedenia (ako zbytočného štvrtého koloratúrneho sopránu!) sa stala sólistkou operného súboru banskobystrického Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešnej Štátnej opery).

V roku 1968 však stihla dvadsaťjedenročná Edita Gruberová oveľa viac. Ešte počas posledného ročníka štúdií debutovala ako Rosina na scéne SND v novej inscenácii Rossiniho Barbiera zo Sevilly a školu ukončila ako „najlepšia absolventka roka v odbore operný spev“.

G. Rossini: Barbier zo Sevilly - Edita Gruberová (Rossina) - SND (zdroj: M.Thiel - Der Gesang ist mein Geschenk - Henschel Verlag 2012)
G. Rossini: Barbier zo Sevilly – Edita Gruberová (Rossina) – SND (zdroj: M. Thiel – Der Gesang ist mein Geschenk – Henschel Verlag 2012)

Predtým, než nastúpila do banskobystrického angažmánu, jej dobové okolnosti zmarili dva plány. Prvým bolo štúdium v Taliansku, a alternatívu zdokonaľovať sa vo vtedajšom Leningrade (dnes St. Peterburgu) jej prekazila len pár dní pred odchodom okupácia rodnej vlasti. Jedna vec sa však podarila. Z 15. ročníka prestížnej Medzinárodnej speváckej súťaže v Toulouse si prináša tretiu cenu.

A s ňou štartuje Edita Gruberová svoju prvú profesionálnu sezónu v Banskej Bystrici. Vracia sa k Rossiniho Barbierovi zo Sevilly a po prvýkrát študuje titulnú Violettu vo Verdiho La traviate. Ktovie, keby svoju unikátnu, v tejto chvíli 48 rokov trvajúcu spevácku kariéru, začínala na väčšom javisku, v akom čase by sa k tejto komplikovanej postave dostala. V knihe Neila Rishoia Edita Gruberová – Portrét z roku 1996 (prvé slovenské vydanie 2005) sa dočítame, že „dnes nepovažuje za chybu, že sa na túto výrazovo náročnú úlohu odvážila tak skoro. Veľkosť a význam divadla zodpovedali jej veku a vtedajšiemu stupňu umeleckého vývoja“. Na banskobystrických doskách však Violettu – a popri nej nejednu ďalšiu, oveľa nevhodnejšiu rolu – nespievala dlho. Už roku 1970 stojí na vysnívanom pódiu Viedenskej štátnej opery ako Mozartova Kráľovná noci a Offenbachova Olympia. O rok neskôr sa z nej stáva vynútená a socialistickou legislatívou odsúdená emigrantka.

Edita Griberová (1970)(zdroj YT)
Edita Gruberová (1970)(zdroj YT)

K titulnej úlohe v La traviate sa za hranicami Slovenska vracia okľukou. Vo Viedni najskôr dvanásťkrát oblieka kostým Flory a až v rokoch 1980 – 1990 stvárňuje v dvadsiatich troch predstaveniach tradičnej inscenácie Otta Schenka Violettu. Jej Alfredmi sú okrem iných José Carreras, Peter Dvorský, Alfredo Kraus. Neskôr Gruberovej Violettu spoznáva Barcelona, Mníchov, New York, Benátky, Tokio, Hamburg. V roku 2010 opäť Viedeň, v koncertnej verzii s mladým Slovákom Pavlom Bršlíkom ako Alfredom, ktorý bol jej partnerom aj v strhujúcej inscenácii Donizettiho Lucrezie Borgie na javisku Mníchovskej štátnej opery.

Edita Gruberová a jej prvá Violetta Valery. Donedávna som asi nebol jediný, kto si jej debut v roli (pokiaľ náhodou nebol jeho živým svedkom) mohol predstaviť nanajvýš vo fantázii, prípadne na základe malých vzoriek z rakúskeho televízneho portrétu Die Kunst des Belcanto z roku 2008.  Že existoval živý záznam z predstavenia v Banskej Bystrici z roku 1968, sme sa dozvedeli vďaka jeho „zaveseniu“ na YouTube pred polrokom. Kto by si dnes, keď naše verejnoprávne médiá priam cielene ignorujú operné umenie, pomyslel, že Československá televízia zhotovila pred štyridsiatimi ôsmimi rokmi tento historicky unikátny čierno-biely dokument.

Predstavenie je nasnímané zrejme bez publika (niet potleskov ani záberov do interiéru hľadiska či na dirigenta), no vierohodne reflektuje hudobný a vizuálny tvar inscenácie. Dramaturgičkou televízneho prenosu bola Gabriela Vyskočilová, dlhoročná a skúsená odborníčka v tejto profesii. Hoci v prvom rade, pochopiteľne, pozornosť na seba sústreďuje predstaviteľka ústrednej postavy, zaujímaví sú aj jej partneri, dirigent, réžia. Sú neskresleným zrkadlom doby, svedectvom úrovne, aká panovala v najmenšom slovenskom opernom dome, fungujúcom len osem rokov. Spieva sa v slovenskom preklade Jarka Elena Kaisera, v detailoch upravenom oproti bratislavskej verzii z roku 1955, resp. 1963. Originálny jazyk vstúpil na slovenské operné pódium Verdiho Rigolettom v SND až o dva roky neskôr.

Inscenácia Drahomíry Bargárovej, režisérky pred nedávnom sláviacej svoje osemdesiatiny, možno považovať za typický produkt danej doby. Vtedy sa opery neposúvali v čase a obsahu. Vo výtvarnej podstate (scéna Tibor Lužinský, kostýmy Štefánia Jurášová) ide o tvar veľmi úsporný, s iluzívnymi náznakmi a dobovo štylizovanými prvkami. Réžii však rozhodne nemožno uprieť – popri istej dávke gestického pátosu – snahu o precízne profilovanie postáv, vnášanie emócií do vokálno-hereckých výkonov a vybudovanie vzťahov. Opiera sa pri tom o prirodzené danosti protagonistov, o dievčenskú mladosť, ľahkovážnosť a zároveň zraniteľnosť Gruberovej Violetty, o chlapčenský výzor a prirodzené herectvo Alfreda (Vojtech Kocián), ako aj o charakterotvorné umenie stále ešte mladého, no už ostrieľanejšieho otca Germonta (Štefan Babjak).

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - G.Verdi: La traviata - DJGT Banská Bystrica 1968 (YT)

[Total: 10    Average: 5/5]

Související články


Napsat komentář

Reklama