Edita Gruberová a její první Traviata z roku 1968. Jaká byla?

Prvá Traviata Edity Gruberovej – naživo z roku 1968

Rok 1968 sa stal pamätným nielen z hľadiska československých politických a spoločenských dejín. Bol významným medzníkom aj v živote slovenskej a svetovej opernej divy Edity Gruberovej. „Odmäk“ Pražskej jari a vzápätí krvavé augustové udalosti významne ovplyvnili jej štart do profesionálneho sveta. Práve v tom roku rodáčka z bratislavskej Rače končila štúdium na miestnom Konzervatóriu, uchádzala sa o angažmán v Slovenskom národnom divadle a po odmietnutí zo strany vtedajšieho vedenia (ako zbytočného štvrtého koloratúrneho sopránu!) sa stala sólistkou operného súboru banskobystrického Divadla Jozefa Gregora Tajovského (dnešnej Štátnej opery).

V roku 1968 však stihla dvadsaťjedenročná Edita Gruberová oveľa viac. Ešte počas posledného ročníka štúdií debutovala ako Rosina na scéne SND v novej inscenácii Rossiniho Barbiera zo Sevilly a školu ukončila ako „najlepšia absolventka roka v odbore operný spev“.

Predtým, než nastúpila do banskobystrického angažmánu, jej dobové okolnosti zmarili dva plány. Prvým bolo štúdium v Taliansku, a alternatívu zdokonaľovať sa vo vtedajšom Leningrade (dnes St. Peterburgu) jej prekazila len pár dní pred odchodom okupácia rodnej vlasti. Jedna vec sa však podarila. Z 15. ročníka prestížnej Medzinárodnej speváckej súťaže v Toulouse si prináša tretiu cenu.

A s ňou štartuje Edita Gruberová svoju prvú profesionálnu sezónu v Banskej Bystrici. Vracia sa k Rossiniho Barbierovi zo Sevilly a po prvýkrát študuje titulnú Violettu vo Verdiho La traviate. Ktovie, keby svoju unikátnu, v tejto chvíli 48 rokov trvajúcu spevácku kariéru, začínala na väčšom javisku, v akom čase by sa k tejto komplikovanej postave dostala. V knihe Neila Rishoia Edita Gruberová – Portrét z roku 1996 (prvé slovenské vydanie 2005) sa dočítame, že „dnes nepovažuje za chybu, že sa na túto výrazovo náročnú úlohu odvážila tak skoro. Veľkosť a význam divadla zodpovedali jej veku a vtedajšiemu stupňu umeleckého vývoja“. Na banskobystrických doskách však Violettu – a popri nej nejednu ďalšiu, oveľa nevhodnejšiu rolu – nespievala dlho. Už roku 1970 stojí na vysnívanom pódiu Viedenskej štátnej opery ako Mozartova Kráľovná noci a Offenbachova Olympia. O rok neskôr sa z nej stáva vynútená a socialistickou legislatívou odsúdená emigrantka.

K titulnej úlohe v La traviate sa za hranicami Slovenska vracia okľukou. Vo Viedni najskôr dvanásťkrát oblieka kostým Flory a až v rokoch 1980 – 1990 stvárňuje v dvadsiatich troch predstaveniach tradičnej inscenácie Otta Schenka Violettu. Jej Alfredmi sú okrem iných José Carreras, Peter Dvorský, Alfredo Kraus. Neskôr Gruberovej Violettu spoznáva Barcelona, Mníchov, New York, Benátky, Tokio, Hamburg. V roku 2010 opäť Viedeň, v koncertnej verzii s mladým Slovákom Pavlom Bršlíkom ako Alfredom, ktorý bol jej partnerom aj v strhujúcej inscenácii Donizettiho Lucrezie Borgie na javisku Mníchovskej štátnej opery.

Edita Gruberová a jej prvá Violetta Valery. Donedávna som asi nebol jediný, kto si jej debut v roli (pokiaľ náhodou nebol jeho živým svedkom) mohol predstaviť nanajvýš vo fantázii, prípadne na základe malých vzoriek z rakúskeho televízneho portrétu Die Kunst des Belcanto z roku 2008.  Že existoval živý záznam z predstavenia v Banskej Bystrici z roku 1968, sme sa dozvedeli vďaka jeho „zaveseniu“ na YouTube pred polrokom. Kto by si dnes, keď naše verejnoprávne médiá priam cielene ignorujú operné umenie, pomyslel, že Československá televízia zhotovila pred štyridsiatimi ôsmimi rokmi tento historicky unikátny čierno-biely dokument.

Predstavenie je nasnímané zrejme bez publika (niet potleskov ani záberov do interiéru hľadiska či na dirigenta), no vierohodne reflektuje hudobný a vizuálny tvar inscenácie. Dramaturgičkou televízneho prenosu bola Gabriela Vyskočilová, dlhoročná a skúsená odborníčka v tejto profesii. Hoci v prvom rade, pochopiteľne, pozornosť na seba sústreďuje predstaviteľka ústrednej postavy, zaujímaví sú aj jej partneri, dirigent, réžia. Sú neskresleným zrkadlom doby, svedectvom úrovne, aká panovala v najmenšom slovenskom opernom dome, fungujúcom len osem rokov. Spieva sa v slovenskom preklade Jarka Elena Kaisera, v detailoch upravenom oproti bratislavskej verzii z roku 1955, resp. 1963. Originálny jazyk vstúpil na slovenské operné pódium Verdiho Rigolettom v SND až o dva roky neskôr.

Inscenácia Drahomíry Bargárovej, režisérky pred nedávnom sláviacej svoje osemdesiatiny, možno považovať za typický produkt danej doby. Vtedy sa opery neposúvali v čase a obsahu. Vo výtvarnej podstate (scéna Tibor Lužinský, kostýmy Štefánia Jurášová) ide o tvar veľmi úsporný, s iluzívnymi náznakmi a dobovo štylizovanými prvkami. Réžii však rozhodne nemožno uprieť – popri istej dávke gestického pátosu – snahu o precízne profilovanie postáv, vnášanie emócií do vokálno-hereckých výkonov a vybudovanie vzťahov. Opiera sa pri tom o prirodzené danosti protagonistov, o dievčenskú mladosť, ľahkovážnosť a zároveň zraniteľnosť Gruberovej Violetty, o chlapčenský výzor a prirodzené herectvo Alfreda (Vojtech Kocián), ako aj o charakterotvorné umenie stále ešte mladého, no už ostrieľanejšieho otca Germonta (Štefan Babjak).

V necelých dvadsiatich dvoch rokoch očakávať od akejkoľvek predstaviteľky Violetty kreáciu, ktorá by prešla dramatickým vývojovým oblúkom a vykreslila ho vo všetkých vokálno-výrazových fazetách, by bolo samozrejme iluzórne. Avšak to, čo Edita Gruberová v tomto veku dosiahla, je priam na hranici zázraku. Posnažím sa pri popise výkonu abstrahovať od poznania jej neskoršej umeleckej cesty, počas ktorej sa vokálna technika menila, hlas vyvíjal a zrelo komplexné interpretačné majstrovstvo.

V 1. dejstve vstupuje na javisko mladučké, navonok bezstarostné dievča, ktorého svieži lyrický soprán s nevšednou perlivosťou koloratúr sa doslova pohráva s partom. V úvodnej pasáži ešte výrazovo nevníma predzvesť tragédie, no v mieste, keď sa v texte nachádzajú slová „vo vášni je život krásny“, v jej mimike akoby chvíľkovo zamŕzal úsmev, akoby si po prvýkrát uvedomila podlomenosť zdravotného stavu. Maskovanú bezstarostnosť zakrátko strieda predtucha smrti („tvár bielu mám“) a už v 1. dejstve otvára režisérka Drahomíra Bargárová s protagonistkou aj tento psychologický rozmer postavy. V duete s Alfredom je jemne diferencovaných viacero výrazových dimenzií Violetty: ľahkovážnosť kurtizány, prebudené emócie s pochybnosťou, či dokáže prežiť čistý vzťah, ale aj podvedomie blízkej tragédie.

Napriek tomu, že Gruberovej soprán vo svojej výsostne lyrickej podstate, koncentrovanom, štíhlo vedenom, kovovom a umelo netmavenom (nie však „bielom“) tóne, nemá v tom čase prirodzený rozmer drámy, jeho formovaním vo výraze a dynamike ho účinne smeruje aj do týchto vôd. Ani dikcia v slovenčine neruší. Vrcholom dejstva je ária „Tak zvláštne“ (É strano), keď nikoho nenechá na pochybách, že v tomto koloratúrnom sopráne sa odkrýva perspektíva mimoriadnej kariéry. Je krištáľovo čistá v intonácii, diferencovaná v dynamike, technicky opretá o dych, presná vo frázovaní a vo výške nepoznajúca hranice. To je jej sféra. Ozdoby a trilky rozdáva ako samozrejmosť, no ani v strednej a hlbšej polohe nevychádza z rezonancie.

Niet pochýb, že Edita Gruberová popri vrodenom talente a muzikálnosti dostala na konzervatóriu (od pedagogičky Márie Medveckej) veľmi spoľahlivý technický základ. Keby niet toho, možno by ju Traviata, najmä počnúc druhým dejstvom, úplne odrovnala. V ňom síce už neperlí natoľko v koloratúrach a zavše sa ukáže manko (v jej veku prirodzené) v stupňovaní drámy a sýtosti nižšej polohy, avšak výrazovo stále rozvíja dimenzie portrétu osudom skúšaného dievčaťa, schopného pri stretnutí s Germontom st. preukázať city a bolesť. S úprimnou prirodzenosťou, bez akéhokoľvek afektu modeluje pasáž „Kiež by sa šťastie“ (Ditte alla giovine), jej oči mieria chvíľu do prázdna, chvíľu na Germonta, akoby v mysli konfrontovala sen s realitou. Ak sa v texte objaví slovo „smrť“, hlasom reflektuje danú emóciu, tón sa je prirodzene stmaví a zosmutnie. Scéna na plese u Flory ostáva v podaní Edity Gruberovej modelovaná lyricky s introvertne a cituplne stvárnenými pasážami „Počúvaj Alfréd môj, počúvaj úbohú“, odrážajúcimi verejnú a potupnú odmenu za lásku.

Veľmi pôsobivo a cituplne formuje Edita Gruberová, vedená Drahomírou Bragárovou, posledné dejstvo. Reflexia osudom skúšanej a zdravotne zlomenej, no predsa len krehkej a nežnej dievčenskej duše, vychádza úprimne v árii i celom závere. „Buď zbohom, žitie sladké“ sa premieta do tónov, do dynamiky, výrazu, farby. Posledné objatie s Alfredom, posledná márna nádej, vzopätie fyzických síl a zároveň neklamný koniec mladučkého života. Nesmierna emócia, znásobená detailmi slovenského textu. Ani etapa prekladov nebola márna. Práve táto Traviata dokazuje, že princípy belcanta nie sú zviazané len s originálnym jazykom.

Príjemným osviežením pamäti je výkon Vojtecha Kociána ako Alfreda Germonta. Rodák z Hlohovca (1937) vo svojich začiatkoch pôsobil v banskobystrickej opere a krátkodobo v zahraničí, až sa roku 1975 stal na dlhé roky sólistom pražského Národného divadla. Jeho Alfredo prekvapuje pomerne tmavým timbrom, v nižšej polohe až barytónového nádychu, čo u lyrických tenorov je pomerne vzácne. Vyzdvihnúť treba jeho zmysel pre talianske frázovanie, poctivosť vo vyspievaní detailov, čistú intonáciu a mladistvý, chlapčensky úprimný výraz. V 2. dejstve má síce recitatív trocha menej výrazný, no v árii sa už úspešne pokúša o legatové oblúky. Cabaletta je škrtnutá, čo v danej dobe bolo bežné. Vojtech Kocián dokázal, že už v tom čase mal potenciál obsiahnuť aj dramatickejšie pasáže (3. obraz), vedel pracovať s dynamikou a nechýbala mu „italianità“ v timbri.

Rovnako potešil skvelý a dodnes nezabudnuteľný zakladajúci sólista bystrického divadla Štefan Babjak (1931 – 2008) ako otec Germont. Vrúcne sfarbený barytón, mäkký, plastický, vyrovnaný v polohách, vzorne kresliaci oblúky fráz. Jeho postava má silnú dávku emócií, nuáns v dynamike, pričom výrazovo i herecky vysoko prevláda portrét chápajúceho otca nad tvrdým a nekompromisným. To „dobro“ sa z Babjakovho hlasu jednoducho nedalo eliminovať.

V menších postavách zaujme Ludmila Vyskočilová (v Banskej Bystrici pôsobiaca česká mezzosopranistka) ako Flora, ale aj Milan Schenko (Markíz), Alojz Kubíček (Barón) či Juraj Sanitra ako Gaston.

Hudobné naštudovanie Vojtecha Javoru (Vojtěcha, keďže ide o rodáka z Brna, 1935) je koncepčne vystavané s veľkým citom pre verdiovskú poetiku. Volí priliehavé a kontrastné tempá, cíti dramatické vlnenie partitúry, agogiku, vníma naturely spevákov. Napriek tomu, že má k dispozícii skôr komorné zoskupenie v orchestri a zbore (zbormajster Karol Béla) a miestami chýba kompaktnejší zvuk, dokáže Vojtech Javora kresliť atmosféru, modelovať dynamiku i odtiene výrazu. Že sa nájdu miesta, kde orchester neznie celkom jednotne, je nepodstatné. Museli by sme vnímať pomery a podmienky, s akými banskobystrické divadlo v deviatom roku svojho života zápasilo. Napokon, prevádzka a financovanie divadiel mimo centra nie je ružové dodnes.

Zhrnuté a podčiarknuté: Nebýva zvykom recenzovať záznamy predstavení spred takmer piatich desaťročí, navyše nájdené na YouTube. Spravil som výnimku, pretože tento dokument nesmie ostať v zabudnutí. Keď už nevyšiel vo formáte historického CD, keď dakde drieme v televíznom archíve, nuž aspoň touto formou nech sa dostane do povedomia.

 

Hodnotenie autora recenzie: 85 %

Giuseppe Verdi:
La traviata
(slovenský preklad Jarko Elen Kaiser)
Dirigent: Vojtech Javora
Réžia: Drahomíra Bargárová
Scéna: Tibor Lužinský
Kostýmy: Štefánia Jurášová
Zbormajster: Karol Béla
Choreografia: Jozef Zajko
Orchester a zbor DJGT Banská Bystrica
Dramaturgia: Gabriela Vyskočilová
Hudobná réžia: Eugen Szíjjártó
Hlavný kameraman: Ladislav Stritz
Záznam predstavenia opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici (dnešná Štátna opera) z roku 1968

Violetta Valery – Edita Gruberová
Alfredo Germont – Vojtech Kocian
Giorgio Germont – Štefan Babjak
Gaston – Juraj Sanitra
Flora Bervoix – Ludmila Vyskočilová
Barón Douphal – Alojz Kubíček
Markíz D′Aubigny – Milan Schenko
Doktor Grenville – Andrej Bystran
Annina – interpretka neuvedená