Edita Gruberová opět šokovala

  1. 1
  2. 2

Edita Gruberová opäť šokovala 

Jubilejný päťdesiaty ročník Bratislavských hudobných slávností je doslova vyšperkovaný prominentnými svetovými orchestrami, dirigentskými osobnosťami prvého rangu (dosiaľ to boli Zubin Mehta s Izraelskou filharmóniou, Valery Gergiev s London Symphony Orchestra, Vladimír Fedosejev s Veľkým symfonickým orchestrom Pjotra Iľjiča Čajkovského, Jiří Bělohlávek s Českou filharmóniou a Leonard Slatkin s Orchestre national de Lyon – každý z nich stál na čele orchestra, ktorého je šéfdirigentom) a špičkovými sólistami.

Domovská Slovenská filharmónia vo svojom druhom festivalovom vystúpení (prvé, veľmi úspešné, absolvovala so svojím šéfdirigentom Emmanuelom Villaumeom) sprevádzala s napätím očakávaný večer s Editou Gruberovou. Slovenská sopranistka, slovami Jaroslava Blaha v bulletine „Edita Veľká“, citátom talianskeho kritika Landiniho „La Santa di Bratislava“ má za sebou vyše štyridsaťpäť rokov intenzívnej javiskovej činnosti. Jej nabitý termínový kalendár, s plánmi do ďalších sezón na parkete virtuóznych belcantových úloh, nabáda popri fascinácii nad kondíciou umelkyne zavše aj k legitímnym úvahám. Je to stále tá istá dokonalá Edita Gruberová? Žije predovšetkým jej meno, legenda? Toleruje divák – kritika kompromisy v perfektnosti z úcty k veku?

Utorkový bratislavský koncert dal odpovede na načrtnuté otázky. Jednou vetou – Edita Gruberová je stále fascinujúca.Rozmeňme na drobné. V prvej časti večera sa zamerala výlučne na mozartovský repertoár. Ten stál v popredí najmä v prvej polovici jej kariéry (na začiatku to bola predovšetkým Kráľovná noci, ktorej koloratúrne kaskády odzbrojovali intendantov i publikum prestížnych operných domov a festivalov), no vracia sa k nemu – hlavne v koncertnej forme – aj v čase, keď už na divadelných scénach ustúpil predverdiovským romantickým hrdinkám. Na pódium Reduty vstúpila ako Konstanze z Únosu zo serailu. Welcher Kummer herrscht in meiner Seele, ária z druhého dejstva vyjadruje smútok. Presne tento náladový odtieň vykreslila umelkyňa farbou, tieňovaním dynamiky, zvnútornením výrazu – a to už v úvodných taktoch artikuláciou minuciózne vypointovaného recitatívu. Krištáľovo čistý tón sa chvíľami niesol v pavučinovom piane, aby v súlade s rozvíjaním fráz prešiel v crescende do pevného forte. Nie je to číslo pre demonštrovanie koloratúrnej ekvilibristiky, je to ária vyžadujúca farbu, emóciu, slohovú čistotu.

Pochopiteľne tieto kritériá platia aj pre druhý výstup Edity Gruberovej, áriu Donny Anny z druhého dejstva Dona Giovanniho Crudele… Non mi dir.  Dramatický recitatív nie je v jej podaní výbušný, ale navádza situačné, zo sledu javiskových udalostí plynúce predpolie k samotnej árii, gradovanej v náročnej koloratúre. Gruberová vďaka svojej dychovej technike tvorila dlhé legatové oblúky, v koncentrovanom tóne menila dynamiku, napĺňala pohyblivý part bronzom výšok, okrúhlym stredom (v ktorom sa pri nasadení tónu občas objavili drobulinké, vzápätí však korigované intonačné výkyvy) a hĺbkami, ktoré až na jediné, v objeme tónu tenšie miesto, mali prirodzenú farbu. Vrcholom árie bola technicky perfektná koloratúra, ktorá v tomto čísle potrápi vari každý dramatickejší soprán. A Donna Anna tento typ hlasu vyžaduje.Do tretice Mozart – krkolomná, výbušne dramatická Elektra z tretieho dejstva opery Idomeneo Oh smania!… D´Oreste, d´Ajace. Opäť do najjemnejšieho detailu precítený recitatív, vtisnutie atmosféry a potom už jedna z najťažších mozartovských árií pre dramaticko-koloratúrny soprán. Tónový rozsah tohto čísla prekračuje bežné mantinely, chvíľu je v extrémnej výške, potom klesá do hĺbok mimo sopránového rozsahu (v nich sa Edita Gruberová trocha oprela o „barličky“ spodného dychu a viac než samotnou farbou si pomohla démonickosťou parlandového výrazu), no v koloratúrach (behy zostupným smerom) bola znova absolútne dôsledná.V dramaturgicky konzistentnom bloku z opier Wolfganga Amadea Mozarta sa popri dive predstavil aj jej mladý hosť, v Nemecku pôsobiaci slovenský barytonista Richard ŠvedaOrchester Slovenskej filharmónie hral pod taktovkou Petra Valentoviča a Slovenský filharmonický zbor pripravil Jozef Chabroň.

Švedov výber otvorila ária Almavivu Hai gia vinta la causa z Figarovej svadby a dva razy vkročil na javisko ako titulný hrdina Dona Giovanniho. Mladý barytonista sa vyvíja mimo zraku slovenského publika (je sólistom Deutsche Oper am Rhein v Düsseldorfe), takže jeho hosťovanie sprevádzali tiež nemalé očakávania. Ako Almaviva preukázal, že jeho barytón má nosnosť, objem a farbu, predovšetkým v strednej a vyššej polohe. Hĺbkam rovnocenná kvalita tónu zatiaľ trocha chýba. Že sa jeho talent rozmáha v kultivovanom prostredí svedčí aj fakt, že recitatív predniesol s patričnou dávkou fantázie a noblesy. Z dvoch ukážok z Dona Giovanniho jednoznačne uprednostňujem takzvanú šampanskú áriu Finch´han dal vino, ktorú spieval s vervou a náležitou výrazovou suverenitou. Za problematické považujem poňatie serenády z druhého dejstva Deh, vieni alla finestra, kde Richard Šveda nasadil príliš objemný tón (podmanivosť  tohto čísla by znásobilo využitie mezza voce) a ukrátil ju o väčšiu mieru zmyselnosti a dynamicko-výrazovej rafinovanosti. S mozartovským blokom si slušne poradila aj Slovenská filharmónia, skôr však v číslach sprevádzajúcich sólistov, kde Peter Valentovič prejavil značnú dávku kooperatívnosti. O čosi menej presvedčivo a dynamicky menej vybrúsene zneli ukážky z La clemenza di Tito (dva zbory a pochod z prvého dejstva), ktoré ani dramaturgicky nemali hlbšie opodstatnenie.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Koncert operných árií a zborov -E.Gruberová (BHS 2014)

[Total: 25    Average: 4.3/5]

Související články


Napsat komentář