Eifmanova verze Anny Kareniny

  1. 1
  2. 2

Eurokontext 2016: Eifmanova verzia Anny Kareniny

Ruského choreografa Borisa Eifmana netreba v našich končinách predstavovať. Tento rok malo bratislavské publikum možnosť vidieť už tretí titul z repertoáru jeho súboru. Po prvý raz sa Eifmanov súbor predstavil na doskách SND s baletom Rodin (2014) a o rok neskôr sa vrátil s titulom Up and Down!

Boris Eifman sa v oboch tituloch predstavil ako megalomanský ale kreatívny tvorca. Prostredníctvom inscenácie Up and Down priniesol do Bratislavy nový vzduch a množstvo (najmä scénických) inšpirácií a ukázal, ako ďaleko sa dá zájsť, ako filmovo sa dá pristúpiť k dielu čisto tanečnému.

Borisovi Eifmanovi sa podarilo vybudovať súbor s fyzickou typológiou, o ktorej môžu bežní šéfovia súboru len snívať. Tanečnice, ktoré sú odrazom fyzického ideálu Svetlany Zakharovej a zdatní mladí muži, ktorí nemajú sebemenší problém s náročnou partnerskou prácou a ani technickou stránkou interpretácie. Výškovo jednotný súbor, plný vizuálne krásnych ľudí s dokonalými proporciami tela a výbornou technikou. Čo viac si môže tvorca priať?

Tanečné kvality svojho súboru Eifman dokázal už pri svojich minulých návštevách. I to bol jeden z dôvodov, prečo sa z Anny Kareniny stal dlhoočakávaný hit sezóny, nielen medzinárodného festivalu Eurokontext. Z môjho pohľadu sa Eifmanovi tentokrát nepodarilo splniť všetky očakávania.

Anna Karenina – choreografia Boris Eifman - Eifman Ballet (foto Souheil Michael Khoury)
Anna Karenina – choreografia Boris Eifman – Eifman Ballet (foto Souheil Michael Khoury)

 

Anna Karenina podľa Eifmana
Veľkolepý román z pera Leva Nikolajeviča Tolstoja je vo všeobecnosti jedným z klenotov ruskej realistickej literatúry. Je sondou ľudského vnútra, ako aj svedectvom o stave vtedajšej spoločnosti.

Napriek rôznym líniám a významovým možnostiam tohto literárneho diela sa Eifman rozhodol pre tú najfádnejšiu interpretáciu – milostný trojuholník Karenina – Vronský – Karenin. Tento prístup by nebol problematický, keby sa choreografovi podarilo vytvoriť hlboké, alebo aspoň výrazovo odlišné charaktery. Eifmanova Karenina nemá tému, názor a akoby tvorca ani nemal ambíciu „ukázať“ divákovi, prečo Anna Karenina bola, je a zrejme naďalej aj bude jedinečným dielom.

Karenina sa nezaľúbila do Vronského bez príčiny, ale pre hlbokú krízu, v ktorej sa nachádzalo jej manželstvo. Eifman, žiaľ, nevybudoval jej charakter, nepredstavil ju ani ako typ ženy, pre ktorú je na prvom mieste materstvo a svoje osobné potreby utláča do úzadia. Nevybudoval vzťah Kareniny a jej syna. Ten sa nestal symbolom jej nešťastia, ale akousi zvláštnou dekoráciou – postavou z nevyhnutnosti. Anna Karenina sa nedá interpretovať bez materského aspektu, pretože jej osobná tragédia je s materstvom spätá užšie než s citmi k Vronskému.

Anna Karenina neukončí svoj život pre nešťastnú lásku, ale preto, že jej v živote nič nezostalo. Strata syna, následne neúspešné tehotenstvo, strata spoločenského postavenia a pocit osamotenosti – toto všetko sa podpísalo pod jej zhoršujúci sa psychický stav, ktorý vyústil do samovraždy.

Eifman nielenže nedostatočne budoval charaktery a následné vzťahy medzi nimi, ale ani nepracoval s motívom vlaku, ktorý je nosným motívom celého príbehu. Neustále prítomný, a to v úvode, expozícii, ale aj v závere, ktorý dokáže byť nositeľom katarzie.

Namiesto hlbokých psychologických štruktúr Eifman ponúkol prázdne a popisné gestá bez vnútorného prežitia, choreografický jazyk, ktorý jednotlivé postavy pohybovo neodlíšil a nepomohol divákovi precítiť podstatu tejto ľudskej tragédie.

Karenin je v tomto prípade vykreslený ako milujúci postarší muž, nemá v sebe rovinu chladného despotického manžela, ktorý k svojej manželke pristupuje tak konvenčne a bez záujmu, akoby bola cudzou osobou. Nevykreslil zmeny, ktorými jeho vzťah k manželke prirodzene prechádza. Priestoru mal na to dosť, keďže sa spolu stretli v niekoľkých duetoch.

Samotné vzplanutie Kareniny a Vronského prebehlo tak rýchlo, že to oko diváka snáď ani nestihlo zachytiť. Znova tvorca divákovi neponúkol dramaticky vybudovanú akciu a tak vlastne netušíme, že Anna tancuje s Vronským, že medzi nimi preskočila iskra, nevieme čím ju Vronský zaujal a prečo sa nakoniec rozhodla zahodiť kvôli tomuto mužovi celý svoj život. Bolo to pre vášeň? Lásku? Vybrala si Vronského preto, že bol iný než postarší Karenin? Z dramaturgického konceptu sa to nedozvieme. Dramaturgicky je teda Anna Karenina len púhou kostričkou originálu a môže sa zaradiť k veľkému množstvu nevydarených Oneginov, Romeov a Júlií či Carmen, ktorých adaptácia nepresiahla čitateľský denník.

Je možné, že sa v Eifmanovom prístupe k titulu mýlim a snažil sa len odzrkadliť prázdnotu doby v ktorej žijeme? Snažil sa týmto počinom vypovedať o našej vlastnej plochosti? O tom, ako chceme všetko hneď a hlavne nech je toho, čo chceme, veľa? Ním zvolený pohybový slovník by mohol byť odpoveďou na všetky tieto otázky.

Anna Karenina – choreografia Boris Eifman - Eifman Ballet (foto Hana Kudryashova)
Anna Karenina – choreografia Boris Eifman – Eifman Ballet (foto Hana Kudryashova)

 

Choreografický prístup k inscenácii
Pohybovou obťažnosťou sa Anna Karenina rovná olympijskému výkonu. Pohyby s maximálnym rozsahom, množstvo veľkých skokov, šialené tempá a zhustený krokový obsah – áno, Boris Eifman je skutočným pohybovým megalomanom. Ponúkne divákovi maximálny technický a pohybový zážitok a pritom svojich tanečníkov vyťaží na maximum počas celého trvania diela. Veľké skoky a zložité krokové pasáže strieda náročná partnerská práca, ktorá akoby nemala konca a jedna zdvíhačka bola prípravou pre druhú. Toto všetko divákovi zaručí skutočný tanečný zážitok, ktorý sa zaobíde bez technických zaváhaní a je plný presnosti a technickej istoty.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Anna Karenina -Eifman (Eifman Ballet)

[Total: 2    Average: 4/5]

Související články


Napsat komentář