Evelyn Glennie – žena, která cítí akustiku

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5
Vo štvrtok a v piatok večer v koncertnej sále Slovenskej filharmónie vystupuje sluchovo postihnutá britská perkusionistka Evelyn Glennie. Táto svetovo uznávaná umelkyňa, držiteľka dvojnásobného ocenenia Grammy a prvá sólová perkusionistka na svete, je hluchá. Úmyselne som teraz nepoužil slovo nepočujúca, nakoľko ona sama voči používaniu tohoto výrazu protestuje. Ako som sa dozvedel už počas prípravovania rozhovoru, práve svojvoľným zamieňaním týchto pojmov vzniká mnoho nedorozumení. Postupne narastali, až sa Evelyn Glennie nakoniec rozhodla zverejniť esej, v ktorej vysvetľuje prečo pojmy hluchý a nepočujúci majú iný význam.
Evelyn Glennie (zdroj archív autora)

Nepočujúci človek sa na rozdiel od hluchého už bez sluchu narodil a preto si nevie predstaviť ani šum vetra, ani farbu zvuku hudobného nástroja, a dokonca ani to, ako znie jeho vlastný hlas. Nepočujúci mávajú problém rozprávať, a ak hovoria, tak väčšinou s charakteristickým prízvukom, keďže nemajú odkiaľ poznať melódiu ľudskej reči. Evelyn Glennie však rozpráva tak dokonale, že keby som o jej hluchote nevedel, nikdy by ma nenapadlo, že by mohla byť sluchovo postihnutá. Odčítava mi z pier, takže náš dialóg je úplne plynulý, rozprávame sa bez akéhokoľvek tlmočníka. Farbu zvuku jednotlivých hudobných nástrojov pozná natoľko dokonale, až do najmenších detailov, že komponuje filmovú hudbu a robí si k nej sama aj orchestráciu. Za hudbu k filmom bola dokonca nominovaná na cenu udeľovanú British Academy Film Awards (BAFTA).

Evelyn Glennie počula až do svojich ôsmych rokov. Keď sluch začala strácať, išlo o proces postupný a pomalý, takže sa mohla na budúcnosť pripraviť. Hluchá je od svojich dvanástich rokov.

 

Pani Glennie, novinári sa vás zvyknú pýtať neustále na to, ako môžete hrať s orchestrom, keď ho nepočujete. Vy ste už veľakrát vysvetľovali, ako to je. Verejnosť si však pojmy hluchý a nepočujúci aj tak neustále zamieňa…

Ak by som pre verejnosť bola zaujímavá len kvôli tomu, že môžem hrať spolu orchestrom napriek tomu, že som hluchá, tak by som na celej čiare zlyhala ako muzikantka, bola by som vnímaná len ako atrakcia. Kvôli tomu ja pri promovaní svojich koncertov nikdy túto informáciu neuvádzam. Avšak aj tak nezabránim, aby o tom verejnosť nevedela. Navyše častokrát sa stretávam s tým, že moja hluchota je nesprávne chápaná a interpretovaná v tlači, a potom sú mi kladené rôzne nezmyselné otázky. Je to samozrejme nepochopenie princípu vnímania zvukov človekom.

Zvuk je vo svojej podstate len vibrujúci vzduch. Sluch je len jedna zo špecifických foriem komunikácie. V našich ušiach sa vibrácie vzduchu zachytávajú a premieňajú na elektrické signály, ktoré putujú do mozgu, kde sú následne interpretované. To, čo ľudia počujú, je v podstate len interpretácia týchto signálov v mozgu, v skutočnosti existuje len ten vibrujúci zvuk. Vibrácie môžme vnímať nielen ušami, ale aj ostatnými zmyslami. Ak stojíte pri ceste a obrovskou rýchlosťou okolo vás prejde kamión, vtedy tie vibrácie cítite, alebo ich iba počujete? Samozrejme že jedno aj druhé. Veľmi nízke frekvencie dokonca dokážeme vnímať telom oveľa viac než sluchom, uši sú efektívnejšie iba v zachytávaní a spracovávaní vyšších frekvencií.

Znamená to, že vy vibrácie predstavujúce zvuk vnímate inými zmyslami?

Ľudia z nejakého dôvodu rozlišujú, či konkrétnu vibráciu vzduchu zachytili sluchom, alebo inými zmyslami, teda či ju počujú, alebo cítia. Ale pritom zabúdajú, že vnímajú stále presne to isté. Aj ten, kto je úplne hluchý, môže zvuky cítiť. Pri vyšších frekvenciách funkciu vnímania automaticky preberá náš sluch, a my sme v dôsledku toho na schopnosť vnímať vysoké frekvencie telom úplne rezignovali. Túto schopnosť ale v sebe máme aj tak zabudovanú, keďže ju pri nízkych kmitočtoch využívame. Organizmus sa teda dá postupne vycvičiť tak, aby sme cítenie vibrácií vedeli zachytiť telom v celom jeho spektre. Ja som túto schopnosť trénovala veľmi dlho so svojím učiteľom Ronom Forbesom. Postavila som sa s otvorenými dlaňami proti stene v miestnosti, kde Ron hral na tympan. Tento hudobný nástroj produkuje veľmi veľa vibrácií. Nakoniec som sa naučila rozoznávať výšku tónu podľa toho, kde ho cítim na svojom tele.

Evelyn Glennie (zdroj archív autora / foto Philipp Rathmer)

Kde jednotlivé tóny cítite?

Nižšie tóny cítim na nohách, vysoké tóny na hrudi, na krku a na tvári. Nakoniec som sa dopracovala až k tomu, že môžem určiť úplne presnú výšku každého tónu. Predtým, keď som ešte počula, mala som absolútny sluch. Teraz, napriek svojej hluchote, môžem určiť výšku tónu rovnako presne ako človek s absolútnym sluchom.

Dokážem dokonca aj telefónovať. Mám dohovorené určité signály vo forme úderov perom do sluchátka. Ak človek na druhej strane aparátu udiera do sluchátka dohodnutým spôsobom, ja som schopná vnímať tieto jednotlivé údery ako vibrácie. Samozrejme väčšinou hovorím do telefónu ja, ale ak telefonujúci pozná dohovorený kód, dokáže mi buchnutiami tiež povedať aspoň niekoľko tých najzákladnejších slov.

Vibrácie vnímam aj zrakom. Vidíme predsa, keď sa veci okolo nás chvejú alebo sa inak hýbu. Ak sa listy na strome kývu v prudkom vetre, môj mozog si v hlave dotvorí zodpovedajúci zvuk vetra. Ako som už povedala, to, čo ľudia počujú, je len interpretácia v mozgu. Keďže som až do svojich ôsmich rokov počula a aj potom som ešte ďalšie štyri roky počula s obmedzeniami, tak som zvuky vnímala predovšetkým sluchom až do svojich dvanástich rokov. Mám teda presnú predstavu o zvukoch korešpondujúcich so situáciami, ktoré vidím. A v hudbe je to rovnaké. Vidím hlavu bubna vibrovať, keď do neho udieram. Viem si z toho veľa odvodiť. Moje zdroje vnímania zvuku, vnímania vibrácií, sú teda iné než u ľudí, ktorí počujú, ale tiež sa dostávajú do môjho tela, rovnako sa menia na elektrické signály a taktiež sa dostávajú do mozgu, kde sú následne interpretované.

Proces je teda u mňa iný než u ľudí s fungujúcim sluchovým aparátom, ale ja sa snažím týmto vibráciám, ktoré cítim, priraďovať v mozgu podobné interpretácie ako v čase, keď som počula. Aby som teda vnímala zvuky, musela som sa len naučiť „počúvať“ ich iným spôsobom, ale môj mozog si korešpondujúcu predstavu k nim nakoniec aj tak v hlave vytvorí. Ja preto samozrejme hudbu „počujem“ vo svojom vnútri, vnímam ju, nie som nepočujúca. Keby som bola nepočujúca, nemohla by som hrať s orchestrom. Novinári ma však neustále mylne označujú za nepočujúcu. Ja som však hluchá, určite nie som nepočujúca.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Související články


Napsat komentář