Faustovo prokletí jako žánrový hybrid. První Berlioz v Opeře SND

  1. 1
  2. 2
Opera Slovenského národného divadla určite nie je prvým ani posledným divadlom na svete, ktoré sa ocitlo v „červených číslach“. Ako z neutešenej situácie, do ktorej sa slovami ministra kultúry dostalo vlastnou vinou („treba sa prikrývať len takou perinou, na akú máme“, Marek Maďarič v apríli 2016), vykorčuľovať? Logika velí, že úsporným a zároveň výnosným režimom. Len akým kľúčom ho otvoriť? Z aktuálnej ponuky sa dá tušiť, že akcentovaním kasových titulov (áno, na plagáte do konca kalendárneho roka prevažuje Verdi a Puccini, nechýba Carmen a Barbier) a – aby premiérová kolónka neostala prázdna – predpokladane nízkorozpočtovým uvedením nového titulu. Dodatočná dramaturgická voľba padla na opus neoperný, v ostatnom čase však nezriedka hraný aj v javiskovej podobe, dramatickú legendu Hectora Berlioza Faustovo prekliatie.
Hector Berlioz: Faustovo prekliatie - SND Bratislava 2016 (foto Ctibor Bachratý/SND Bratislava)
Hector Berlioz: Faustovo prekliatie – SND Bratislava 2016 (foto Ctibor Bachratý/SND Bratislava)

 

Prvý Berlioz v Opere SND
Faustovo prekliatie ako žánrový hybrid

Lenže: Bola poloscénická verzia ozaj úspornou? A udrela dramaturgia výberom tohto opusu, obrazne povedané, klinec po hlavičke? Vedenie opery stavilo na skladateľa a titul pre Operu SND nepoznaný. Žiadna z Berliozových opier (Benvenuto Cellini, Les Troyens, Béatrice et Bénédict) sa dosiaľ na Slovensku nehrala a napriek tomu, že žiadnej z nich nemožno uprieť punc zaujímavej originálnosti, po ich spoznaní v zahraničí (Salzburský festival, Theater an der Wien) by som, po vnútornej úvahe, či ich neprítomnosť v širšom dramaturgickom kontexte je pre nás mankom, za nimi ani tak nevzlykal. La damnation de Faust (Faustovo prekliatie) napokon nie je operou v pravom slova zmysle, ale „légende dramatique“, a zaznela koncertne v Slovenskej filharmónii. Pre Operu SND, konkrétne pre jej marketingovú zložku, išlo o dielo natoľko neznáme, že v tlačenej ponuke abonentiek jej autorstvo prisúdilo pôvodne Georgesovi Bizetovi. Tento lapsus, síce už dávno zabudnutý, má asi pôvod v skutočnosti, že Berliozova faustovská verzia sa do dramaturgického plánu dostala až dodatočne, po zistení reálnej ekonomickej situácie v štátnej príspevkovej inštitúcii.

Avizovaná bola poloscénická verzia. Môže byť. Faustovo prekliatie sa vo svete hráva koncertne aj scénicky, tak prečo neskúsiť cestu uprostred. Hoci, ak berieme „krízové manažovanie“ vážne, tak koncertná verzia (teda tá originálna, premiérovaná 6. decembra 1846 v Opéra Comique Paríž, scénická sa objavila až dvadsaťštyri rokov po smrti skladateľa v Monte Carlo) by citeľne znížila náklady. Na honoráre pre režiséra, výtvarníka, choreografa, na výrobu scény, svetelný dizajn, projekcie, možno aj na kostýmy a zástoj dramaturga. Žeby išlo len o centy? Napokon, koncertné formy uvádzania opier, nielen rarít, sú dnes bežnou súčasťou mnohých svetových divadiel a festivalov. Slovenské národné divadlo, zrejme pod tlakom nedostatku či slabej pozície osobností, ochraňujúcich záujmy skladateľov a ich partitúr, si osvojilo názory režisérov (v tejto profesii je aprobovaný nielen generálny riaditeľ, ale aj obaja dramaturgovia), že opera bez scény, kulís a najmä bez nich – režisérov – je priam svätokrádež. Nuž, vydali sme sa pravdepodobne cestou paradoxného sporenia s navýšenými nákladovými položkami. Ale, nie som ekonóm, možno aj tak sa dá.

Téma Goetheho Fausta oslovovala svojím literárnym a filozofickým posolstvom skladateľov oddávna. Opusy, inšpirované jej nadčasovosťou a originálnosťou, sa rátajú na vysoké desiatky. Určených explicitne pre javisko však zasa až tak veľa nie je (Spohr, Gounod, Boito, Busoni, Schnittke) a ak k nim s prižmúrením jedného oka prirátame aj Berlioza, tak vo frekvencii naštudovaní vedie o trinásť rokov mladší Gounodov Faust. A so značným odstupom Boitov Mefistofele. Hector Berlioz je predstaviteľom skoršieho romantizmu (slovami riaditeľa Opery SND Slavomíra Jakubeka je „prorokom romantickej hudby“), no ťažko ho nazvať priekopníkom tohto slohu, keďže na svete už bolo napríklad celé Weberovo dielo i časť Meyerbeerovho a Verdiho. Napriek Berliozovmu prieniku do hudobnodramatického žánru, jeho najúspešnejšou parketou nie sú opery. Jeho výsadou je skôr vnášanie programovosti do symfonickej hudby. Hoci si ctil odkaz klasikov (aj operných) a žil paralelne s Verdim, Wagnerom či Meyerbeerom, jeho Faustovmu prekliatiu predsa len chýba mohutnejší dramatický nerv. Netvrdím, že v ňom nie je, no prevládajú pasáže epické a lyrické. Všetky v majstrovskej inštrumentácii, využívajúcej veľké orchestrálne obsadenie a širokú paletu dynamiky a farebnosti.

Hector Berlioz: Faustovo prekliatie - SND Bratislava 2016 (foto Ctibor Bachratý/SND Bratislava)
Hector Berlioz: Faustovo prekliatie – SND Bratislava 2016 (foto Ctibor Bachratý/SND Bratislava)

Bratislavská (polo)inscenácia kráča svojou cestou. Žáner je troška pozmenený už označením v bulletine (uvádza sa ako hudobnodramatická legenda, originál je dramatická), no oveľa podstatnejšie v javiskovej realizácii. Pospájaním foriem koncertnej a scénicko-náznakovej, s výraznou dominanciou baletnej zložky, plus spievanie sólistov a zboru striedavo spamäti a z nôt, nevznikol azda zamýšľaný „Gesamtkunstwerk“, ale hybrid. Moja prvá otázka, na ktorú som hľadal odpoveď po zdvihnutí opony, bola, či realizačný tím, od dirigenta Rastislava Štúra cez režiséra Mariána Chudovského a choreografa Igora Holováča až po výtvarníka Jaroslava Valeka, vôbec uveril v silu diela. Mal som skôr pocit, že zapochyboval a preto hľadal barličky, ako vizuálne večer zatraktívniť.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Berlioz: Faustovo prekliatie (SND Bratislava)

[Celkem: 94    Průměr: 4.3/5]

Mohlo by vás zajímat


Reakcí (2) “Faustovo prokletí jako žánrový hybrid. První Berlioz v Opeře SND

  1. Ale nie. Ani bez pokazeného čítacieho zariadenia mi ilustratívny obsah v tanci nádherných tanečníkov nechýbal. Vizuálne mi tanec podtrhol zážitok z nádhernej hudby, nič ma nerušilo, naopak, ľahšie sa mi hudba počúvala. V podstate ma oveľa viac rušia pokusy spevákov o herecký a nebodaj tanečný prejav. Nech každý robí, čo vie a spolu je to naozaj dokonalé. Kto sa nechce pozerať a koho vizuálne vnemy rušia, stále má možnosť zatvoriť si oči. Ohľadom ľúbostného partu som si hovorila, prečo sa tá speváčka naňho toľko lepí a nenechá ho v pokoji spievať. Napriek tomu ma veľmi mrzí stav divadelného rozpočtu a dúfam, že nabudúce tanečníčkam nebudú uberať aj zo šírky sukní.

Napsat komentář