Wolf-Ferrariho Šperky Madony s Friedrichem Haiderem na CD

Ermanno Wolf-Ferrari: I gioielli della Madonna na CD
Výrazný pokus o rehabilitáciu opery

Keď sa pred štyrmi rokmi postavil na čelo operného súboru Slovenského národného divadla Friedrich Haider, dirigent s medzinárodným kreditom, netajil sa – okrem iných priorít – svojimi profesionálnymi aktivitami na poli renesancie skladateľského odkazu Ermanna Wolfa-Ferrariho. Ešte pre nástupom do funkcie, z pozície hosťujúceho umelca, uviedol v rámci kombinovaného večera (popri Pucciniho Vílach) aj suitu z opery Šperky Madony. To bola prvá lastovička, predznamenávajúca naštudovanie kompletnej opery. Najskôr v podobe divadelnej a najnovšie aj štúdiovou nahrávkou na CD.

Medzičasom sa k funkčnému zaradeniu Friedricha Haidera ako riaditeľa Opery SND pridalo slovíčko „hudobný“, ktoré mu de facto obmedzilo kompetencie. Postačovali však na to, aby 29. mája 2015 uzreli svetlo sveta – na pôde prvej národnej scény a v slovenskej premiére – kompletne inscenované I gioielli della Madonna (Šperky Madony) od Ermanna Wolfa-Ferrariho (našu recenziu nájdete tu). Friedrich Haider ako mimoriadny nadšenec, hĺbavý znalec a vášnivý propagátor skladateľovej tvorivej pozostalosti, po úspešnej premiére išiel ešte ďalej. Jeho ambíciou, úplne pochopiteľnou a hodnou príkladu, bolo zaznamenať bratislavský počin natrvalo, na elektronickom nosiči. Vzhľadom na stupeň kvality inscenačného tvaru by sme sa nemuseli dokonca hanbiť ani za živý záznam predstavenia na DVD. Aj to by bola rarita. Po prekonaní rozmanitých problémov sa napokon podarilo vo firme Naxos zrealizovať štúdiovú nahrávku, ktorá má právo niesť hrdý punc „world première recording“.

Dosiaľ vyšli Šperky Madony len v živej nahrávke z roku 1976 s BBC Philharmonic Orchestra a dirigentom Albertom Eredem. Pre ilustráciu, hlavný part Malielly na nej spieva Pauline Tinsley, ktorá o štyri roky neskôr hosťovala v titulnej postave Verdiho Macbetha v pražskom Národnom divadle. Nahrávka napodiv neuzrela svetlo sveta s orchestrom Opery Slovenského národného divadla (nechcem sa opierať o množstvo kuloárnych informácií o dôvodoch), ale nahradil ho Symfonický orchester Slovenského rozhlasu. Pod strechou bratislavskej obrátenej pyramídy sa v spolupráci s najkvalitnejším tímom odborníkov v nahrávacej oblasti (Emil Nižňanský, Mirko Krajčí, Hubert Geschwandtner a Ľuboš Veselý), zrodila v dňoch 29. novembera až 2. decembera 2015 prvá štúdiová verzia opery.

Ermanno Wolf-Ferrari (1876 – 1948), rodený Benátčan, syn Talianky a Nemca, patril počas svojho života k často uvádzaným operným autorom.

K jeho najpopulárnejším patrili najmä diela komického žánru na námet Carla Goldoniho (Zvedavé ženy, Štyria grobiani, Prefíkaná vdova, Námestíčko), pričom v súčasnosti intenzívnejšie žije vari len jednoaktovka Zuzankino tajomstvo a Námestíčko. Sporadicky sa objavujú Štyria grobiani, príležitostne v rámci shakespearovského jubilea Sly (Budapešť) či Popoluška. Šperky Madony, „opera z neapolského hudobného života“ (takto znie jej doplnkový podtitul), pochádza približne z polovice skladateľovej tvorivej činnosti a jej premiéra sa uskutočnila 23. decembra 1911 v Berlíne. Šperky Madony boli prvou operou seriou Wolfa-Ferrariho a zároveň jedinou tohto druhu, ktorá dostala šancu na znovuzrodenie. Po Bratislave ich pojal do repertoáru aj nemecký Freiburg. Tak ako sa svojho času stal nadšeným „advokátom“ prachom zapadnutých Rossiniho opier Alberto Zedda (s kolektívom muzikológov a pod patronátom Fondazione Rossini), v prípade Ermanna Wolfa-Ferrariho prebral túto úlohu – v oveľa skromnejších podmienkach – práve Fridrich Haider.

Životaschopnosť, ba v mnohých ohľadoch aj unikátnosť partitúry Šperkov Madony, už poodhalilo ich scénické uvedenie na bratislavských divadelných doskách. Vypočutie si CD, s možnosťou vracať sa opakovane k vybraným pasážam a analyzovať ich, prináša nový, vizuálom nezaťažený a pre mňa obohacujúci pohľad. V prvom rade poznanie, že to, čo inscenácia na javisku rozohráva, vysvetľuje a ilustruje (réžiu Manfreda Schweigkoflera pritom považujem za veľmi korektnú), je zakódované priamo v hudbe. V jej inštrumentácii, melodických linkách a harmonickej náplni. Wolfov-Ferrariho jazyk má schopnosť intenzívneho modelovania atmosféry, hĺbavého prieniku do emócií, ba až psychológie postáv. Disponuje koloritom evokujúcim nálady, maľujúcim lokalitu deja, ba reflektuje aj nezanedbateľné spoločensko-filozoficko-teologické roviny. Hoci navonok občas k istej triviálnosti vedúci autorský rukopis, prameniaci v značnej miere z veristickej estetiky, môže pri povrchnej znalosti diela viesť k nepresnému hodnotiacemu úsudku, predsa pri vnorení sa do detailov a skúmaní príčinných súvislostí (príznačné motívy, zdôvodnené zredukovanie orchestrálneho zvuku pri dramatických kulmináciách deja, spracúvanie ľudových motívov a pre operný orchester netradičných inštrumentov, napríklad v súvislosti s charakterizáciou talianskej mafie), dokáže korigovať pôvodný názor. Je pochopiteľné, že ako rovesník talianskych veristických skladateľov bol ich štýlom poznačený, no okrem inšpirácií napríklad Pietrom Mascagnim cítiť už v úvode akoby anticipáciu Pucciniho Turandot, ale aj stopy po monológu Otella z rovnomennej Verdiho opery (Gennarovo Son io… v 2. dejstve), ba aj po Donizettim či Bizetovi (ansámbel 3. dejstva).

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu a spevácky zbor Opery Slovenského národného divadla (zbormajster Pavol Procházka) preukázali plnú kompetenciu premeniť všetky detaily partitúry do živého zvuku v zmysle požiadaviek Friedricha Haidera. Ich dynamická škála je nesmierne široká a pestrá, kreslí atmosféru, emócie, odtiene, kontrasty. Nahrádza optický vnem, hudobne priam „fotografuje“ kolorit dejiska. Haiderov orchester a zbor dokážu ponúknuť technicky skvelé pianissimá aj burácajúce gradácie. Filigránske farby, rytmy, to všetko, čo je zašifrované v jednoduchosti, premieňa Haider do zmysluplného výkladu. Týka sa to rovnako intermezz ako aj koncepčných nápadov a výstavby celej opery.

Čerstvé CD Šperkov Madony spĺňa tú najelementárnejšiu podmienku dramaturgickej zmysluplnosti projektu. Jednoznačnou odpoveďou na otázku, či v danom čase a na danom mieste mala nahrávka vzniknúť, je nevšedne vysoká kvalita hudobného naštudovania. Friedrich Haider po javiskovom uvedení opäť bezvýhradne presvedčil, že kompozičný slovník a poetiku Ermanna Wolfa-Ferrariho má takpovediac v malíčku. Že jeho koncepčný vklad a realizáciu možno vložiť doslova pod mikroskop. Pod ním sa odhalia najjemnejšie zákutia dynamiky, farieb, temp. Haiderov Wolf-Ferrari je skutočne taký, ako sa o ňom píše v bulletine k inscenácii Šperkov Madony v Opere SND: „Šperky ponúkajú tú najcitlivejšiu a najjemnejšiu hudbu, akú si len možno predstaviť.“ O tento citát sa opieram preto, lebo pod Haiderovou taktovkou vyčarúva Symfonický orchester Slovenského rozhlasu celú paletu nuáns v pianissime, piane, mezzoforte, sálajú z neho detaily rafinovane zinštrumentovanej partitúry. Oblúky k vyšším dynamickým métam sú vystavané s obrovským citom pre mieru, agogiku a kontrasty, podstatné to idiómy verizmu. V čom však skladateľ nie je plagiátorom dobovo módneho a vlastne aj nadčasového slovníka, ale je sám sebou, sú prekvapujúce inštrumentačné a dynamické zvraty v zmysle znižovania objemu zvuku v dramatických dejových vzopätiach a využití originálnych nápadov. Prvých deväť–desať minút opery stojí na ansámbloch, zboroch a drobných sólach, kresliacich atmosféru neapolského námestia – „organizovaný chaos“ – jeho typických figúrok, jeho vône i zápachu. Friedrich Haider ich znázorňuje ako hudobnú fotografiu miesta a udalostí v ňom. Práve túto vstupnú plochu považujem za značnú nástrahu, keby totiž nezaznela s takou mierou entuziazmu, mohla by poslucháča odrádzať. Rovnakú pochvalu ako orchester si zaslúži aj zbor Opery SND, ktorý svoj veľký part, exponovaný v držaných vysokých polohách, ako aj vo výrazových nuansách, odspieval technicky i vo farbách vynikajúco. Kus zanietenej práce odviedli aj oba detské zbory, vedené Gabrielom Rovňákom a Jankou Rychlou.

Najnáročnejšou a najrozsiahlejšou postavou opery je Maliella, ktorú vytvára rusko-rakúska sopranistka Natália Ushakova. V prvom desaťročí nového tisícročia jej kariéra stúpala a otvárali sa jej brány mnohých svetových operných domov. V súčasnosti už tieto méty nedosahuje, no aj napriek tomu jej kreácia má nespochybniteľné kvality. Ide o hlas na pomedzí mladodramatického a dramatického odboru, zachovávajúci si pružnosť a ohybnosť (part je v prvom dejstve aj trocha ozdobný), schopný gradovať dynamickú krivku do vypätých dimenzií. Má zmysel pre kantilénu, značnú dávku „italianity“ a šťavy v timbri. Po technickej stránke sú jej badateľným problémom prechodové tóny z vyšších stredov do výšok. Tam badať neistotu, rozkolísanie a menšiu koncentrovanosť tónu. S vrcholiacou drámou v 3. dejstve kulminuje aj Ushakovej kreácia.

Za najfascinujúcejší výkon považujem stvárnenie postavy Gennara v podaní mladého juhokórejského tenoristu Kyungha Kima. Jeho podmanivo vrúcny, v stredoch tmavý timbre, dokonalá talianska fráza, krásne legatové oblúky, absolútne presná intonácia a istý nostalgicko-emotívny nádych výrazu skladajú uveriteľnú mozaiku portrétu nešťastného kováča.

Ak Kyungho Kim niekedy na javisku pôsobí herecky kŕčovito, tak pri rýdzo sluchovom vneme sa dostáva do popredia jeho schopnosť kreovať charakter postavy prostriedkami rýdzo vokálneho výrazu. Od intímnej lyriky až po veristické vzplanutia a silné, k zimomriavkam vedúce emócie v záverečnej scéne – to všetko spievané kovovo jasným, koncentrovaným tónom plynulo tečúcim vo všetkých polohách. Mladý tenorista má pred sebou veľkú budúcnosť a part Gennara na tomto CD môže k jeho prieniku na svetové scény iba dopomôcť.

Treťou z hlavných postáv je barytónový Rafaele. Daniel Čapkovič ho vytvára prostriedkami jemu vlastnými. Je to stále lyrický barytón, s vysokou kultúrou frázovania, kovovým jadrom vo farebne pomerne svetlej strednej a vyššej polohe. Pokiaľ sa však part pohybuje v nižšom strede a hĺbke, chýba Čapkovičovi volumen, farba a rezonancia. Hoci po výrazovej stránke sa snaží presne kresliť charakter vodcu miestnej camorry, ostáva predsa na zváženie, či práve tento part bol optimálne (teraz nemyslím na kontext bratislavskej opery, ale na svetový dosah nosiča) obsadený. Predstaviteľku mezzosopránovej Carmely našli mimo rámca inscenácie Opery SND a stala sa ňou farebne neveľmi výrazná nemecká sopranistka Susanne Bernhard. Z tridsiatky (!) menších a epizódnych postáv, obsadených v mnohých prípadoch členmi zboru, má trocha viac priestoru Maksym Kutsenko (Totonno), ktorý ju poňal skôr s príklonom k bufóznemu odľahčeniu než lyrickej kantilény. Príjemne sa nesú hlasy v ženskom triu (Andrea Vizvári, Mária Rychlová, Katarína Flórová), menej zaujímavo znie Igor Pasek ako Biaso.

Za dosť vážny nedostatok nového CD považujem jeho booklet. Predovšetkým, ani u nízkonákladovej vydavateľskej spoločnosti, akou je Naxos, by sa nemalo stať, že chýba libreto (!). Anglická jednojazyčnosť, resp. nepublikovaný taliansky originál, je tiež na zváženie. Zreteľné chyby sú v niektorých prípadoch v uvádzaní hlasových odborov sólistov. Napríklad Susanne Bernhard (Carmela) je v sumáre sólistov uvádzaná ako mezzosoprán, v životopise má pravdivý údaj, že ide o sopranistku. Ani Katarína Flórová (Serena, Dievča) nie je mezzosopranistkou, hoci spieva rolu určenú pre tento hlas. Aj napriek týmto lapsusom (zrejme idú na konto vydavateľstva) a niektorým pripomienkam k sólistickým výkonom je svetová premiéra štúdiovej nahrávky Šperkov Madony veľkým počinom. Je veľmi ťažko pochopiteľné, že jeden z hlavných koprodukčných partnerov, Slovenské národné divadlo, bezprostredne po vzniku tejto nahrávky sťahuje titul z repertoárovej ponuky pre sezónu 2016/2017. Netuším, či sa konalo nejaké verejné uvedenie CD na trh, cítim však, že sa minimálnou propagáciou opäť premárnila jedna príležitosť. Žiaľ, typické pre Bratislavu.

Hodnotenie autora recenzie: 85 %

Ermanno Wolf-Ferrari:
I gioielli della Madona
Dirigent: Friedrich Haider
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu
Zbor Opery Slovenského národného divadla
Zbormajster Pavol Procházka
Bratislavský chlapčenský zbor
Zbormajster: Gabriel Rovňák
Pressburger Singers
Zbormajsterka: Janka Rychlá
Celkový čas (2 CD) – 2:02:51 (1 CD – 42:04, 2 CD – 32:33)
Nahráno 29. novembra – 2. decembra 2015
Vydal Naxos 2016

Maliella – Natalia Ushakova
Gennaro – Kyungho Kim
Rafaele – Daniel Čapkovič
Carmela – Susanne Bernhard
Biaso – Igor Pasek
Ciccillo – Peter Malý
Rocco – František Ďuriač
Stella – Andrea Vizvári
Concetta – Mária Rychlová
Serena – Katarína Flórová
Totonno – Maksym Kutsenko
Predavačka kvetov – Katarína Polakovičová
Predavačka vody – Miriam Maťašová
Predavač obrázkov Madony – Michal Želonka
Zmrzlinár a predavač ovocia – Martin Klempár
Predavač makarónov – Daniel Hlásny
Slepý – Martin Smolnický
1. hráč – Patrik Palík
2. hráč – Martin Mikuš