Hamletovský objev na Bodamském jezeře s dechberoucím Pavlem Černochem

  1. 1
  2. 2

Hamletovský objav na Bodamskom jazere

Essere o non essere! – byť či nebyť – spieva Hamlet vo svojej impozantnej árii z rovnomennej opery Franca Faccia (1840-1891), ktorá nesie v taliančine názov Amleto. Vtedy ešte len dvadsaťročný Arrigo Boito týmto monológom potvrdil prekvapivo skoro svoje dramatické kvality, vďaka ktorým z neho Giuseppe Verdi spravil neskôr libretistu svojich vrcholných kompozícií. Franco Faccio zhudobnil Hamletov monológ v gradačnom melodickom oblúku končiacom vo fortissime zúfalého výkriku šialenstva, nie už na míle, no predsa však ešte vzdialeného od kompozičnej estetiky veristického štýlu. Pavel Černoch so svojím mocným tenorom sa tejto klasiky shakespearovského textu zmocnil s úprimným hereckým nasadením a štýlovo výstižným oduševneným speváckym výrazom. S rozstrapatenými vlasmi pôsobil ako jeden z búrliváckych scapigliaturistov, pre ktorých bol Facciov Amleto revolučným manifestom „nuovo melodramma“ reprezentujúcim príklon k antickej dráme a úprimnosti výrazu zbaveného akejkoľvek ironizácie a vyumelkovanosti.

Franco Faccio: Amleto – Pavel Černoch (Amleto) a Dshamilja Kaiser (Gertrude) – Bregenzer Festspiele 2016 (foto FB Bregenzer Festspiele)
Franco Faccio: Amleto – Pavel Černoch (Amleto) a Dshamilja Kaiser (Gertrude) – Bregenzer Festspiele 2016 (foto FB Bregenzer Festspiele)


Opera scapigliatura
Facciova jediná opera mala premiéru 30. júna 1865 v Janove, len desať dní pred pôvodným uvedením Wagnerovho Tristana v mníchovskej Nationaloper. Nielen s prihliadnutím na literárnu kvalitu libreta je prinajmenšom prekvapivé, že ako hamletovská opera sa v repertoároch etablovala skôr francúzska verzia vo forme veľkej lyrickej opery skladateľa Ambroise Thomasa a libretistov Michela Carrého a Julesa Barbiera, uvedená v parížskej Opére (Salle Le Peletier) v roku 1868. Facciov Amleto totiž nezaujme len Boitovým libretom. V jeho farbami hýriacom a často svižnom hudobnom materiále sa zalesknú i melizmaticky poňaté árie a ariosa po vzore belcanta, ale aj štýlové špecifiká talianskej (verdiovskej) opery druhej polovice 19. storočia v podobe preghiery, javiskovej bandy, cabaletty, či brindisi, olemované prekvapivo veľkolepými zborovými scénami sprevádzané opulentnými behmi plechových nástrojov. Svojou melodikou i inštrumentáciou pripomínali miestami už aj Boitovu jedinú kompletnú operu Mefistofele. Facciov skladateľský rukopis však vykazuje aj silný vplyv Giuseppe Verdiho. Zatiaľčo Verdi urobil z Boita svojho libretistu, Facciovi sa neskôr dostalo cti dirigovať v milánskej La Scale (ako jej riaditeľ) svetovú premiéru Verdiho Otella (1887), ale aj taliansku premiéru Aidy (1872). Zdá sa, že aj revoluční scapigliaturisti sa napokon zmierili so starým majstrom, voči umeniu ktorého sa kedysi snažili tak vyhraniť.

Operná archeológia
Po premiére v roku 1865 a po neúspešnom naštudovaní v roku 1871 upadol Facciov Amleto do zabudnutia. Objavil ho znovu až americký dirigent Anthony Barrese, ktorý partitúru zrekonštruoval a v roku 2014 koncertne naštudoval v opere v Albuquerque (USA). Na len štvrté naštudovanie tohto predveristického skvostu v poradí a na prvé scénické uvedenie od roku 1871, sa toto leto podujal operný festival Bregenzer Festspiele. Operné slávnosti na Bodamskom jazere tak aj tento rok ukázali, že nie sú len vodným cirkusom prezentujúcim operné evergreeny. Po Pasažierke Mieczysława Weinberga už opäť zadosťučinili svojej povesti, že majú čo ponúknuť i náročnejšiemu opernému divákovi. Tak ako Pasažierka, ktorá bola v Bregenzi v roku 2010 uvedená prvý krát scénicky (svetová premiéra v Moskve v roku 2006 bola naštudovaná len v koncertnom prevedení), sa stal aj tohtoročný Facciov Amleto dôležitým historickým príspevkom v oblasti opernej archeológie. Hamlet v Bregenzi nebol vôbec dieťaťom náhody. Riaditeľka festivalu Elisabeth Sobotka sa Facciom zaoberala už vo svojej magisterskej práci, ktorú obhájila na Viedenskej univerzite v roku 1990.

Franco Faccio: Amleto - Pavel Černoch (Amleto) - Bregenzer Festspiele 2016 (foto FB Bregenzer Festspiele)
Franco Faccio: Amleto – Pavel Černoch (Amleto) – Bregenzer Festspiele 2016 (foto FB Bregenzer Festspiele)


Hamletova revue
Režisér Olivier Tambosi lavíroval vo svojej bregenzskej inscenácii medzi decentnou aktualizáciou a abstrakciou. Túto režijnú poetiku umocňovala takmer prázdna scéna. Tambosi sa Facciovmu Hamletovi priblížil skrz charakter jeho hlavnej postavy, ktorú jej interpretačná tradícia povýšila na jednu z archetypálnych esencií dramatického umenia. Scéne Franka Philippa Schlössmanna dominovali javiskový portál olemovaný žiarovkami a sýtočervená opona. Identický portál so žiarovkami a oponou bol umiestnený aj zrkadlovo na druhom konci v hĺbke javiska, odkiaľ vystupoval duch zavraždeného Hamletovho otca (Gianluca Buratto s jeho sonórne hrmivým basom) v oslepujúcom bielom svetle zo záhrobia, celkom v štýle barokového coup de theatre. Medzi oboma javiskovými portálmi evokujúcimi atmosféru divadelnej revue tridsiatych rokov sa pohyboval obrovský čierny kváder symbolizujúci tiaž Hamletovho osudu a intrigu jeho matky, ktorou umožnila kráľovu smrť. Divadelný priestor účinne modifikovali i dlhé podesty, ktoré fungovali ako stoly počas (u Shakespeara vynechanej) scény oslavy svadby Claudia a Hamletovej matky Gertrúdy v úvode inscenácie, či ako mólo pre šermiarsky duel Hamleta a Laerta vo finále opery. Tie isté otvorené podesty fungovali aj ako maskérske stolíky so zrkadlom a žiarovkami. Pri jednom z nich sedel aj Hamlet, ktorý si celkom ako Canio v Leoncavallových Komediantoch natrie tvár na bielo, čím si symbolicky votrie do tváre predstierané šialenstvo. Takáto maska umožňuje Hamletovi a jeho protagonistovi poňať hrané šialenstvo samozrejme exaltovanejšie.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Faccio: Amleto (Bregenzer Festspiele 2016)

[Total: 4    Average: 4.8/5]

Související články


Napsat komentář