Hamletovský objev na Bodamském jezeře s dechberoucím Pavlem Černochem

Hamletovský objav na Bodamskom jazere

Essere o non essere! – byť či nebyť – spieva Hamlet vo svojej impozantnej árii z rovnomennej opery Franca Faccia (1840-1891), ktorá nesie v taliančine názov Amleto. Vtedy ešte len dvadsaťročný Arrigo Boito týmto monológom potvrdil prekvapivo skoro svoje dramatické kvality, vďaka ktorým z neho Giuseppe Verdi spravil neskôr libretistu svojich vrcholných kompozícií. Franco Faccio zhudobnil Hamletov monológ v gradačnom melodickom oblúku končiacom vo fortissime zúfalého výkriku šialenstva, nie už na míle, no predsa však ešte vzdialeného od kompozičnej estetiky veristického štýlu. Pavel Černoch so svojím mocným tenorom sa tejto klasiky shakespearovského textu zmocnil s úprimným hereckým nasadením a štýlovo výstižným oduševneným speváckym výrazom. S rozstrapatenými vlasmi pôsobil ako jeden z búrliváckych scapigliaturistov, pre ktorých bol Facciov Amleto revolučným manifestom „nuovo melodramma“ reprezentujúcim príklon k antickej dráme a úprimnosti výrazu zbaveného akejkoľvek ironizácie a vyumelkovanosti.

Opera scapigliatura
Facciova jediná opera mala premiéru 30. júna 1865 v Janove, len desať dní pred pôvodným uvedením Wagnerovho Tristana v mníchovskej Nationaloper. Nielen s prihliadnutím na literárnu kvalitu libreta je prinajmenšom prekvapivé, že ako hamletovská opera sa v repertoároch etablovala skôr francúzska verzia vo forme veľkej lyrickej opery skladateľa Ambroise Thomasa a libretistov Michela Carrého a Julesa Barbiera, uvedená v parížskej Opére (Salle Le Peletier) v roku 1868. Facciov Amleto totiž nezaujme len Boitovým libretom. V jeho farbami hýriacom a často svižnom hudobnom materiále sa zalesknú i melizmaticky poňaté árie a ariosa po vzore belcanta, ale aj štýlové špecifiká talianskej (verdiovskej) opery druhej polovice 19. storočia v podobe preghiery, javiskovej bandy, cabaletty, či brindisi, olemované prekvapivo veľkolepými zborovými scénami sprevádzané opulentnými behmi plechových nástrojov. Svojou melodikou i inštrumentáciou pripomínali miestami už aj Boitovu jedinú kompletnú operu Mefistofele. Facciov skladateľský rukopis však vykazuje aj silný vplyv Giuseppe Verdiho. Zatiaľčo Verdi urobil z Boita svojho libretistu, Facciovi sa neskôr dostalo cti dirigovať v milánskej La Scale (ako jej riaditeľ) svetovú premiéru Verdiho Otella (1887), ale aj taliansku premiéru Aidy (1872). Zdá sa, že aj revoluční scapigliaturisti sa napokon zmierili so starým majstrom, voči umeniu ktorého sa kedysi snažili tak vyhraniť.

Operná archeológia
Po premiére v roku 1865 a po neúspešnom naštudovaní v roku 1871 upadol Facciov Amleto do zabudnutia. Objavil ho znovu až americký dirigent Anthony Barrese, ktorý partitúru zrekonštruoval a v roku 2014 koncertne naštudoval v opere v Albuquerque (USA). Na len štvrté naštudovanie tohto predveristického skvostu v poradí a na prvé scénické uvedenie od roku 1871, sa toto leto podujal operný festival Bregenzer Festspiele. Operné slávnosti na Bodamskom jazere tak aj tento rok ukázali, že nie sú len vodným cirkusom prezentujúcim operné evergreeny. Po Pasažierke Mieczysława Weinberga už opäť zadosťučinili svojej povesti, že majú čo ponúknuť i náročnejšiemu opernému divákovi. Tak ako Pasažierka, ktorá bola v Bregenzi v roku 2010 uvedená prvý krát scénicky (svetová premiéra v Moskve v roku 2006 bola naštudovaná len v koncertnom prevedení), sa stal aj tohtoročný Facciov Amleto dôležitým historickým príspevkom v oblasti opernej archeológie. Hamlet v Bregenzi nebol vôbec dieťaťom náhody. Riaditeľka festivalu Elisabeth Sobotka sa Facciom zaoberala už vo svojej magisterskej práci, ktorú obhájila na Viedenskej univerzite v roku 1990.

Hamletova revue
Režisér Olivier Tambosi lavíroval vo svojej bregenzskej inscenácii medzi decentnou aktualizáciou a abstrakciou. Túto režijnú poetiku umocňovala takmer prázdna scéna. Tambosi sa Facciovmu Hamletovi priblížil skrz charakter jeho hlavnej postavy, ktorú jej interpretačná tradícia povýšila na jednu z archetypálnych esencií dramatického umenia. Scéne Franka Philippa Schlössmanna dominovali javiskový portál olemovaný žiarovkami a sýtočervená opona. Identický portál so žiarovkami a oponou bol umiestnený aj zrkadlovo na druhom konci v hĺbke javiska, odkiaľ vystupoval duch zavraždeného Hamletovho otca (Gianluca Buratto s jeho sonórne hrmivým basom) v oslepujúcom bielom svetle zo záhrobia, celkom v štýle barokového coup de theatre. Medzi oboma javiskovými portálmi evokujúcimi atmosféru divadelnej revue tridsiatych rokov sa pohyboval obrovský čierny kváder symbolizujúci tiaž Hamletovho osudu a intrigu jeho matky, ktorou umožnila kráľovu smrť. Divadelný priestor účinne modifikovali i dlhé podesty, ktoré fungovali ako stoly počas (u Shakespeara vynechanej) scény oslavy svadby Claudia a Hamletovej matky Gertrúdy v úvode inscenácie, či ako mólo pre šermiarsky duel Hamleta a Laerta vo finále opery. Tie isté otvorené podesty fungovali aj ako maskérske stolíky so zrkadlom a žiarovkami. Pri jednom z nich sedel aj Hamlet, ktorý si celkom ako Canio v Leoncavallových Komediantoch natrie tvár na bielo, čím si symbolicky votrie do tváre predstierané šialenstvo. Takáto maska umožňuje Hamletovi a jeho protagonistovi poňať hrané šialenstvo samozrejme exaltovanejšie.

Hamlet Pavla Černocha
Gesine Völlm obliekla osadenstvo „zhnitého kráľovstva dánskeho“ do kostýmov parodizujúcich renesančnú módu s obrovským žabó okolo krku a s nadmýchanými rukávmi. Grafiky ľudského oka v nadživotnej veľkosti umiestnené raz výrazne, inokedy decentne na rôznych miestach kostýmov mali byť azda znakom slepoty dvornej spoločnosti voči vražednému komplotu. Jedine Hamlet zostal počas celej inscenácie oblečený v čiernom. S bielou tvárou akoby symbolizoval esenciu dramatického herca manifestujúcu sa v existenciálnom monológu (Essere o non essere…), ktorá sa s touto postavou spája najmä v činohre. Sledovať Pavla Černocha, s akou hereckou a speváckou vervou stvárnil postavu dánskeho princa bolo priam dychberúce. Jeho voluminózny tenor pekne zaokrúhlený aj v strednej a nižšej polohe lahodil uchu tak ako pohľad na jeho nesmierne živú a pohyblivú javiskovú prezenciu. Hamletovo šialenstvo je síce divadlom v divadle zvádzajúcom k preafektovanosti, Pavel Černoch ho však vedel podať pôsobivo zvnútornenými gestami a mimikou bez štipky prehrávania. Dramaticky vedel tvarovať i hlas. Jeho charakter dokázal gradujúco zosúladiť s dramaturgiou monológu, v ktorom nedýchal len od noty k note. Jeho finále mal v dohľade už od prvého taktu, čo sa odrazilo hlavne na umne nasadenej a tvárnej dynamike melodického oblúku. Jeho takmer permanentná prítomnosť na javisku od zádumčivej predohry symbolizujúcej Hamletove výčitky, počas ktorej leží pod svetelnou rampou pomaly stúpajúcou do povraziska, až po záverečný, priam akrobaticky muzikálovo inscenovaný šermiarsky duel neunaví diváka ani na moment. Tenor Pavla Černocha začína byť pomaly zaujímavý aj pre dramatický fach. Vôbec by ma neprekvapilo, keby sa súčasťou jeho repertoáru stal už čoskoro dokonca aj Lohengrin. Materiálom s patričnou farbou i objemom tento atraktívny spevák rozhodne disponuje.

Vrchol za vrcholom
K pôsobivým vrcholom Facciovho Amleta, ale aj – vďaka celému speváckemu ansámblu – Tambosiho inscenácie patrila okrem Hamletovho monológu aj dramaticky účinne poňatá scéna Hamleta a Gertrúdy. Hamletovu matku kreovala Dshamilja Kaiser herecky angažovane, príjemnou glazúrou jej žiarivého mezzosopránu. Pre Faccia i Boita, ktorí dokázali úspešne skrátiť Shakespearovu predlohu odstránením vedľajších dejových línií v prospech logiky deja i jeho dramatického spádu bola onou lady Macbeth, ktorá zosnovala a umožnila vražedný komplot svojho prvého manžela. Tragédia jej postavy sa naplno prejaví v hudobnodramaticky pôsobivom trojčasťovom duete s Hamletom, rozšírenom ku koncu scény o ducha zavraždeného kráľa na tercet.

Iulia Maria Dan rástla s Oféliou v priebehu inscenácie. Scéna jej šialenstva, počas ktorej ospevuje vŕbu, potok a zhluk konárov (Amleto! Amleto! chi parlò d’Amleto?) ponorená do zelenkavého svetla sa jej však podarila štýlovo precítene a v dynamicky mnohotvárnom prednese. V bielej nočnej košeli (príznačnej pre sopránové scény šialenstva) vyzerala medzi zhlukom zelených listov na zrkadliacej sa podlahe javiska ako vystrihnutá z Rossettiho obrazu vo vode plávajúcej mŕtvej Ofélie.

Svojim znelým barytónom dokázal presvedčiť aj Claudio Sgura v postave spupného, no v priebehu diela čoraz viac výčitkami svedomia zmáraného dánskeho kráľa Claudia. Paul Schweinester vhodne rozohral svoj tenorbuffo ako Laerte, exkluzívne boli obsadené aj menšie úlohy. Eduard Tsanga (Polonio), Sébastien Soulés (Orazio), ale aj Yasushi Hirano ako hrobár Luciano sa na úspechu Facciovej hamletovskej renesancie v Bregenzi podieľali nemenej zaslúžene.

Veľké uznanie patrí aj Pražskému filharmonickému zboru pod vedením Lukáša Vasileka. Herecké a spevácke oduševnenie jeho členov a členiek odrážajúce sa v minuciózne naštudovanej mimike a bezvadnej muzikalite výborne koloportovalo réžiu inscenácie.

Dramaticky oduševniť dokázal aj Paolo Carignani Viedenských symfonikov orchestrálnej jame festivalového divadla. Farby Facciovej partitúry pomocou svojich hudobných nástrojov nielen rozžiarili, ale aj oživili impresívne poňatou interpretáciou s citom pre tempo a dynamiku.

V divácky úspech Amleta verili v Bregenzi žiaľ len do dĺžky troch predstavení. Môžeme však dúfať, že pripravované CD a DVD Tambosiho inscenácie v hudobnom naštudovaní Paola Carignaniho inšpiruje aj iné operné divadlá k vloženiu tohto jagavého Facciovho kamienka do repertoárovej mozaiky talianskej opery neskorého 19. storočia.

 

Hodnotenie autora recenzie: 90%

Bregenzer Festspiele 2016
Franco Faccio:
Amleto
(Hamlet)
Dirigent: Paolo Carignani
Réžia: Olivier Tambosi
Scéna: Frank Philipp Schlössmann
Kostýmy: Gesine Völlm
Svetlo: Davy Cunningham
Choreografia: Ran Arthur Braun
Wiener Symphoniker
Pražský filharmonický sbor
Premiéra 20. júla 2016 Festspielhaus Bregenz

Amleto – Pavel Černoch
Claudio – Claudio Sgura
Polonio – Eduard Tsanga
Orazio – Sébastien Soulès
Marcello – Bartosz Urbanowicz
Laerte – Paul Schweinester
Ofelia – Iulia Maria Dan
Gertrude – Dshamilja Kaiser
Der Geist / Ein Priester: Gianluca Buratto
Ein Herold / Der König Gonzaga: Jonathan Winell
Die Königin – Sabine Winter
Luciano / Erster Totengräber – Yasushi Hirano

www.bregenzerfestspiele.com