Hvězda nebo bublina? Joseph Calleja poprvé v Bratislavě

Joseph Calleja po prvýkrát v Bratislave
Neverme hviezdam paušálne! Sú medzi nimi bubliny 

Veľa otáznikov vyplávalo na povrch po včerajšom koncerte maltského tenoristu Josepha Calleju. V rámci cyklu Svetové operné hviezdy, usporadúvaného s mimoriadnym úspechom už štyri roky Agentúrou Kapos, predstavil sa po prvýkrát slovenskému publiku. Obrovské rozpaky z jeho výkonu podnecujú k úvahám, aké kritériá dnes vo svete vládnu.O globálnom poklese úrovne operného spevu aj na najprominentnejších scénach a festivaloch sa presviedčame takmer denne. Kto je fanúšikom živých prenosov do kín z Metropolitan Opery či už aj iných divadiel (ja k nim z princípu nepatrím, no zavše mám česť moderovať zo štúdia Rádia Devín rozhlasové prenosy) a dokáže porovnávať dnešok s minulosťou, nezapochybuje. Jeden príklad dostala Bratislava naživo. Ako na dlani. Bohatší a luxusnejšie nabitý termínový kalendár, než má v súčasnosti Joseph Calleja, si ťažko predstaviť. Jeho cesty vedú do Mníchova, Berlína, Londýna, do New Yorku i Chicaga. Na mienkotvorné scény. Akáže tam vládne úroveň, keď v hlavných úlohách spieva tenorista, ktorý s hornou terciou základného rozsahu zvádza ťažký boj? Áno, mám na mysli Josepha Calleju, prirovnávaného (citujem mená z bulletinu, prevzaté zo zdroja Associated Press) k Jussimu Björlingovi, Benjaminovi Giglimu a Enricovi Carusovi. Nuž, legendy sa musia obracať v hrobe. Ak sa jeho meno vysloví jedným dychom s Pavarottim, tak rovnako aj on.

Po prvej časti som s napätím očakával, či nevyjde na javisko usporiadateľ a neohlási ťažkú umelcovu indispozíciu. Nestalo sa. Beriem teda jeho výkon za regulárny. Dramaturgiu svojich čísel si pravdepodobne zostavil sám. Nepredpokladám, že by mu do výberu zasahovala agentúra. Postaviť do oficiálnej časti programu vedľa seba jednu zo šiestich Čajkovského romancí a Verdiho Questa o quella, alebo v inom vstupe priblížiť Donaudyho pieseň Vaghissima sembianza s Gounodovým Romeom, to je azda vysoká škola nevkusu. Alebo čohosi iného, neidentifikovateľného. Faktom však ostáva, že prvá časť, otvorená Polonézou z Čajkovského Eugena Onegina v podaní Slovenskej filharmónie pod taktovkou Rastislava Štúra (začiatkom sezóny, v rámci Bratislavských hudobných slávností, sme ju počuli tiež) pokračovala Callejovým úvodným výstupom práve piesňou (romancou) Net, toľko tot, kto znal od Piotra Iľjiča Čajkovského. Azda jeho timbre, skôr svetlý, vokálno-esteticky a technicky preferujúci hlavovú rezonanciu, by si s ruskou poetikou aj porozumel, keby vo výraze bol aspoň náznak emócie a štýlovej atmosféry. Vzápätí Verdiho poldruha minútová Questa o quella z Rigoletta nemala ani eleganciu a bezstarostný vzlet, ani technickú a rytmickú brilantnosť. V tej chvíli som si ešte nebol istý, čomu pripísať rušivý pazvuk v ťažkopádnej a krátkej výške. Dúfajúc, že spevák je len nerozospievaný, že potrebuje čas na koncentráciu, že mu je priteplo, či sa nestihol napiť, nezlomil som po prvom „bloku“ palicu.O predel sa postarala Slovenská filharmónia pomerne zriedka hrávanou predohrou k Verdiho Luise Miller. A z nej šup do sveta juhotalianskych piesní, odkiaľ pochádza Vaghissima sembianza z pera Stefana Donaudyho. Údajne ju skomponoval vo svojich trinástich rokoch. Hoci Callejova vokálna estetika nie je čisto talianska, v skladbičke hodiacej sa ako prídavok, ponúkol zopár solídnych fráz. Vo výške (nijako extrémnej) sa však znova objavilo chrapľavé nasadenie tónu. Najslabším miestom, ba až kritickým, bola nezvládnutá známa ária Romea Ah! Lève-toi, soleil! z Goundovej opery Roméo et Juliette. Recitatívu chýbala elegancia, árii emócia, vášeň, frázy najmä ku koncu skracoval, no a záverečný tón vypovedal poslušnosť nadobro. To už bol znak vážneho technického kazu, keď Calleja (v 37 rokoch!)pravidelne stúpa do výšok priširoko, nekoncentrovane, so silou a bez lesku. Preletelo mi hlavou zopár Romeov, ktorých som naživo počul – dávnejšie Shicoff vo Viedni, Grigolo v La Scale, Castronovo v Ostrave, Flórez a Beczała na koncertoch v rovnakom bratislavskom cykle, ba aj náš Kyungho Kim. Všetci neporovnateľne presvedčivejší, tónovo a v kresbe atmosféry vrúcnejší a najmä technicky nezlomní.

Orchestrálnym predelom k poslednému číslu prvej polovice programu bola ouvertúra k Massenetovmu Wertherovi, ktorá aspoň ako-tak stmeľovala francúzske zoskupenie. Na prestávku nás vyprevadila ária Hoffmanna o „Kleinzachovi“ z prológu Offenbachových Hoffmannových poviedok. Je to číslo efektné, ktoré si však vyžaduje oveľa viac výrazového espritu a vypointovania nôt. Pokiaľ sa Joseph Calleja pohyboval v bezproblémovej polohe, znel už kompaktnejšie, no pri pokuse o decrescendo mu ubúdalo z farby a (žiaľ, musím zopakovať) vysoká poloha bola bez rezervy, bez špičky.Druhú polovicu večera ladil Calleja výlučne v talianskom duchu. Zaradil do nej z Verdiho scénu a áriu Macduffa (nie Macbetha ako sa na dvoch miestach bulletinu píše) Ah, la paterna mano zo 4. dejstva Macbetha, ktorú predniesol pomerne konsolidovaným, voľne a objemne znejúcim tónom v centrálnom registri. No bez intenzívnejšej výrazovej naliehavosti. K odkazu Francesca Cileu sa vrátil dva razy. Kratučkou Mauriziovou La dolcissima effigie z Adriany Lecouvreur, ktorú tenoroví velikáni (Franco Corelli, Mario del Monaco, ale aj Carreras či Villazón) interpretovali spravidla dynamickým tieňovaním plného hlasu. Podaktorí dnes nahrádzajú pianovú dynamiku mezza voce alebo falzetom. Calleja patrí skôr do druhej skupiny, navyše nebol celkom presný ani v intonácii. Lamento Federica z L´Arlesiany je takmer obligátnou súčasťou väčšiny prvoplánových dramaturgií. Včera zaznelo bez fantázie, s predstieraným citom a dokonca aj chrapľavým falzetom.Orchestrálne predely venovala Slovenská filharmónia pod taktovkou Rastislava Štúra tým najobohranejším číslam, ktoré sprevádzajú podobné typy podujatí. Nič originálnejšie, než predohry k Verdiho Sile osudu a Nabuccovi, či intermezzo z Pucciniho Manon Lescaut sa už nenašlo. Zahrané boli štandardne. Nič viac, nič menej. Bodku za nie príliš vypätým programom, bez ukážky vysokého C (pre tenoristu kráčajúceho v ústrety odboru lirico spinto by tento magický tón mal byť hračkou na rozdávanie), dal rovnako pohodlný Cavaradossi (E lucevan le stelle) z opery Tosca. V nej nemusel 37-ročný, hviezdnym životopisom vyzdobený tenorista nad ničím víťaziť (Calafovo „zvíťazím“ by ho asi zložilo), odspieval ho s dynamickými nuansami, no tak ako po celý večer, s nekoncentrovanou vysokou polohou bez kovového lesku.

A čo naše publikum? Zbytočná otázka. Tlieskalo postojačky. Sedieť ostala azda len hŕstka recenzentov. Bravó znelo dokonca aj po treťom prídavku, di Capuovom neapolskom hite hitov O sole mio, s rupnutou záverečnou výškou. Módnou terminológiou povedané, bola to Callejova „selfie“. Za štyri roky koncertov Agentúry Kapos (Svetové operné hviezdy a Veľké slovenské hlasy) len jeden vyšiel poslabšie. Mal názov v inotaji: Tenorom vstup zakázaný. Škoda, že jeho imperatív sa nepremietol do včerajšej Reduty. Zvyknem opakovať, že pre recenzenta je každý koncert, bez ohľadu na kvalitu, zaujímavý a poučný. Ten ostatný provokoval k zamysleniu, ba až k výzve. Neverme hviezdam paušálne! Sú medzi nimi bubliny. Jednu práve Bratislava hostila.
Hodnotenie autora recenzie: 45 %

Svetové operné hviezdy
Dirigent: Rastislav Štúr
Joseph Calleja (tenor)
Slovenská filharmónia
16. júna 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Piotr Iľjič Čajkovskij:
– Eugen Onegin
Polonéza z 3. dejstva
– Nět, tolko tot, kto znal
pieseň z cyklu Šesť romancí, Op 06. No 06.

Giuseppe Verdi:
– Rigoletto
Questa o quella
ária Vojvodu z 1. dejstva
– Luisa Miller
predohra

Stefano Donaudy: Vaghissima sembianza

Charles Gounod:
– Roméo et Juliette (Romeo a Júlia)
L’amour! L‘amour!… Ah! Lève-toi, soleil!
ária Romea z 2. dejstva

Jules Massenet:
Werther
predohra

Jacques Offenbach:
– Les contes d’Hoffmann (Hoffmannove poviedky)
Il était une fois à la cour d’Eisenach
ária Hoffmanna z prológu

=prestávka=

Giuseppe Verdi:
– La forza del destino (Sila osudu)
predohra

Francesco Cilea:
– Adriana Lecouvreur
La Dolcissima Effigie
ária Maurizia z 1. dejstva

Francesco Paolo Tosti: Ideale

Giuseppe Verdi:
– Nabucco
predohra
– Macbeth
O figli, o figli miei!
ária Macbetha z 3. dejstva

Francesco Cilea:
– L’Arlesiana
Lamento di Federico
ária Federica z 2. dejstva

Giacomo Puccini:
– Manon Lescaut
Intermezzo
– Tosca
E lucevan le stelle
ária Cavaradossiho z 3. dejstva

Foto Milan Krupčík