Hvězda nebo bublina? Joseph Calleja poprvé v Bratislavě

  1. 1
  2. 2

Joseph Calleja po prvýkrát v Bratislave
Neverme hviezdam paušálne! Sú medzi nimi bubliny 

Veľa otáznikov vyplávalo na povrch po včerajšom koncerte maltského tenoristu Josepha Calleju. V rámci cyklu Svetové operné hviezdy, usporadúvaného s mimoriadnym úspechom už štyri roky Agentúrou Kapos, predstavil sa po prvýkrát slovenskému publiku. Obrovské rozpaky z jeho výkonu podnecujú k úvahám, aké kritériá dnes vo svete vládnu.O globálnom poklese úrovne operného spevu aj na najprominentnejších scénach a festivaloch sa presviedčame takmer denne. Kto je fanúšikom živých prenosov do kín z Metropolitan Opery či už aj iných divadiel (ja k nim z princípu nepatrím, no zavše mám česť moderovať zo štúdia Rádia Devín rozhlasové prenosy) a dokáže porovnávať dnešok s minulosťou, nezapochybuje. Jeden príklad dostala Bratislava naživo. Ako na dlani. Bohatší a luxusnejšie nabitý termínový kalendár, než má v súčasnosti Joseph Calleja, si ťažko predstaviť. Jeho cesty vedú do Mníchova, Berlína, Londýna, do New Yorku i Chicaga. Na mienkotvorné scény. Akáže tam vládne úroveň, keď v hlavných úlohách spieva tenorista, ktorý s hornou terciou základného rozsahu zvádza ťažký boj? Áno, mám na mysli Josepha Calleju, prirovnávaného (citujem mená z bulletinu, prevzaté zo zdroja Associated Press) k Jussimu Björlingovi, Benjaminovi Giglimu a Enricovi Carusovi. Nuž, legendy sa musia obracať v hrobe. Ak sa jeho meno vysloví jedným dychom s Pavarottim, tak rovnako aj on.

Po prvej časti som s napätím očakával, či nevyjde na javisko usporiadateľ a neohlási ťažkú umelcovu indispozíciu. Nestalo sa. Beriem teda jeho výkon za regulárny. Dramaturgiu svojich čísel si pravdepodobne zostavil sám. Nepredpokladám, že by mu do výberu zasahovala agentúra. Postaviť do oficiálnej časti programu vedľa seba jednu zo šiestich Čajkovského romancí a Verdiho Questa o quella, alebo v inom vstupe priblížiť Donaudyho pieseň Vaghissima sembianza s Gounodovým Romeom, to je azda vysoká škola nevkusu. Alebo čohosi iného, neidentifikovateľného. Faktom však ostáva, že prvá časť, otvorená Polonézou z Čajkovského Eugena Onegina v podaní Slovenskej filharmónie pod taktovkou Rastislava Štúra (začiatkom sezóny, v rámci Bratislavských hudobných slávností, sme ju počuli tiež) pokračovala Callejovým úvodným výstupom práve piesňou (romancou) Net, toľko tot, kto znal od Piotra Iľjiča Čajkovského. Azda jeho timbre, skôr svetlý, vokálno-esteticky a technicky preferujúci hlavovú rezonanciu, by si s ruskou poetikou aj porozumel, keby vo výraze bol aspoň náznak emócie a štýlovej atmosféry. Vzápätí Verdiho poldruha minútová Questa o quella z Rigoletta nemala ani eleganciu a bezstarostný vzlet, ani technickú a rytmickú brilantnosť. V tej chvíli som si ešte nebol istý, čomu pripísať rušivý pazvuk v ťažkopádnej a krátkej výške. Dúfajúc, že spevák je len nerozospievaný, že potrebuje čas na koncentráciu, že mu je priteplo, či sa nestihol napiť, nezlomil som po prvom „bloku“ palicu.O predel sa postarala Slovenská filharmónia pomerne zriedka hrávanou predohrou k Verdiho Luise Miller. A z nej šup do sveta juhotalianskych piesní, odkiaľ pochádza Vaghissima sembianza z pera Stefana Donaudyho. Údajne ju skomponoval vo svojich trinástich rokoch. Hoci Callejova vokálna estetika nie je čisto talianska, v skladbičke hodiacej sa ako prídavok, ponúkol zopár solídnych fráz. Vo výške (nijako extrémnej) sa však znova objavilo chrapľavé nasadenie tónu. Najslabším miestom, ba až kritickým, bola nezvládnutá známa ária Romea Ah! Lève-toi, soleil! z Goundovej opery Roméo et Juliette. Recitatívu chýbala elegancia, árii emócia, vášeň, frázy najmä ku koncu skracoval, no a záverečný tón vypovedal poslušnosť nadobro. To už bol znak vážneho technického kazu, keď Calleja (v 37 rokoch!)pravidelne stúpa do výšok priširoko, nekoncentrovane, so silou a bez lesku. Preletelo mi hlavou zopár Romeov, ktorých som naživo počul – dávnejšie Shicoff vo Viedni, Grigolo v La Scale, Castronovo v Ostrave, Flórez a Beczała na koncertoch v rovnakom bratislavskom cykle, ba aj náš Kyungho Kim. Všetci neporovnateľne presvedčivejší, tónovo a v kresbe atmosféry vrúcnejší a najmä technicky nezlomní.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Svetové operné hviezdy - J.Calleja & SF -R.Štúr (Bratislava 16.6.2015)

[Celkem: 1    Průměr: 1/5]

Mohlo by vás zajímat


Reakcí (6) “Hvězda nebo bublina? Joseph Calleja poprvé v Bratislavě

  1. Vazeny pane Ungere, ani trochu se nedivim tomu, co zde pisete a plně sdílím Vaše zklamání. Tento pan je bohužel navzdory svému hvězdnému životopisu jen zástupcem druhe ligy přinejmenším! Nehezky hlas a chatrna pevecka technika. To je důkaz toho, kdo dnes hýbe operním světem! Silne a prominentní agentury. Kdo se k nejake takove jednou dostane, má vyhráno, i kdyby na jevišti jenom sipal. .. Je to opravdu ostudne a nefer vuci mnoha vybornym pevcum, o kterých třeba bohužel ani nevíme! Jen je ostudou snobskych posluchačů, že ho s piskotem a bucenim nevyprovodili zpátky na jeho ostrov někam k Africe!

    1. Presne, do bodky, ako píšete. Tak aspoň vieme, komu sa v zahraničí vyhýbať. Aj keď ten zoznam je čoraz dlhší… Pred takými 30-40 rokmi (ďalej do histórie ani neidem), by si tento pán nezaspieval ani v Hornej-Dolnej. Jasné, že to bolo na vybučanie, no naše publikum nakazil „vírus stádovosti“ a zatiaľ nepoznáme proti nemu liek. Postavia sa dvaja, traja, potom tretina a po 20 sekundách cela sála. A vidno, ako sa tí rozpačitejší obhliadnu okolo seba, či aj susedia sú v režime „standing“. Aby náhodou netrčali… :-)

  2. Mila Ronniev, chápu, že každý živý člověk má lepší i horší dny. Leč ošklivý hlas ani sebelepsi dispozice nezmění, prikladne frazovani nenahradí a hrani si na hvězdu, když na to nemá, je smutne! Vím, že ten pan jede tam, kam agentura zaveli a snaží se ždímat peníze dokud to jde. Ani mu to nevycitam a vůbec se nedivim! Taky bych to dělal … Jen mi je smutno z tech posluchačů, že nejsou schopni ty průšvihy patricne „ocenit“ a hlavně to dát najevo! Nevím, nebyl jsem tam, ale panu Ungerovi verim a myslím, že to ještě napsal kulantne. Pokud není někdo schopen podat za ten obrovský honorář patřičný výkon a posluchači jsou za sve nemale peníze jen obelhavani, tak ať ho opravdu pošlou pryc, ať si kvili na Maltě!!!

    1. Koncert J. Calleju v Bratislave je velkou zahadou pre vsetkych, ktori sme Calleju poculi na tomto koncerte v Redute a v uplne inej forme uz predtym : co sa vlastne stalo? To si neviem vysvetlit.

      J. Calleju som pocula celkom trikrat: na mnichovskom festivale v juli 2013, kde na predstaveni Rigoletta dirigovanom Friedrichom Heiderom spieval Vojvodu mantovskeho. Pamatam si na obrovsky uspech u mnichovskeho publika (pravom najvacsi zo vsetkych na scene u nie moc vydarenej inscenacie). Pre istotu som si dnes vygooglovala i kritiku na toto predstavenie, ci to nebol len moj dojem: „…nadherny tenor J.Calleju, ktory to vsetko hudobne zachranil, vynimocne krasny tenor, perfektny pre tuto rolu, bol to obrovsky uspech.“ (They presented the gorgeouse tenor Joseph Calleja, who saved it all musically, he has an extraordinary beautiful tenor, who is perfect for this role, he was a big success.)
      Dalsie dve predstavenia Macbetha boli v Met v sept. 2014, kde spieval Macduffa. Samozrejme hlavnou hviezdou bola Lady Macbeth Anny Netrebko, ale kvarteto solistov Netrebko, Lucic, Pape a Calleja sme povazovali za „dream cast“ a tak i spievali. Opat som si vytiahla z NY Times, co o predstaveni napisal prisny Anthony Tommassini (sef hud. kritikov v NY Times) : „Calleja ako Macduff spieval vasnivym, vrucnym, excelentnym hlasom (ardent, excellent).“
      To boli predtstavenia, ktore som videla nazivo, zazitky, na ktore sa nezabuda,
      rozhodne ziadna bublina naservirovana hudobnymi agentami.

      Od jeho Macduffa v sept. 2014 uplynulo par mesiacov, a tak som si na zaver este vytiahla poslednu recenziu z The Guardian z Londyna , kde v maji tohto roku spieval s Annou Netrebko ako Rodolfo a Mimi v Boheme (predstavenie som nevidela, pisem o nom pretoze bolo bezprostredne pred bratislavskym koncertom). Opat velke nadsenie a nielen na opernom blogu Covent Garden od fanusikov, ale i od kritiky: jeho Rodolfo bol „vasnivy, lyricky, krasne spontanny (passionate, lyrical, beautifully impulsive)“.

      Kritika bratislavkeho recenzenta odrazala pravdu a je otazkou, co by sa stalo, ked by takyto vykon Calleja odviedol na vyssie uvedenych scénách. Som si ista , ze Anthony Tommassini by bol tak kriticky ako bol kritik v Bratislave. Za takyto vykon sa tvrdo plati.

      P.S. V roku 2009 som bola v Met na predstaveni Lucie z Lammermooru, v ktorom ako Lucia prvy krat po porode a materskej dovolenke vystupila Anna Netrebko. Predstavenie bolo neskor velmi medializovane z jedneho dovodu: ako Edgar vystupil Rolando Villazon, ktory vo velmi emocionalnom a technicky exponovanom mieste prestal spievat (mal nastupit bez doprovodu orchestra ale stalo sa tak az po 7-8 sekundach). Po tejto „pauze“ dejstvo dospieval bez vacsich tazkosti .Po pauze pred oponu vystupil sef opery a Villazona ospravedlnil so slovami, ze Rollando sa neciti dobre, ale predstavenie dospieva. V kazdom pripade, dalsie predstavenia Lucie uz spieval P. Bieczala a Villazon sa odmlcal nielen na tuto seriu predstaveni Lucii, ale dlhe mesiace.

Napsat komentář