Jak nezapomínat na dějiny aneb Apolloopera

Ako nezabúdať na dejiny alebo Apolloopera

Libretistami novej slovenskej opery – oratória či antiopery, každopádne mimoriadne zaujímavej hudobnej produkcie pod názvom Apolloopera sú traja libretisti: Marek Piaček, Martin Ondriska a nemecký libretista a režisér Marold Langer – Philippsen. Poldruhahodinové dielo v dvoch častiach malo premiéru 19. novembra v Malej sále Slovenskej filharmónie. V tej istej (dnes zrekonštruovanej) sále, kde sa uvádzali školské inscenácie poslucháčov Divadelnej a Opernej fakulty Vysokej školy múzických umení a od roku 1987 i Komornej opery Slovenskej filharmónie. Tá po „nežnej revolúcii“ rozvíjala svoju činnosť čiastočne pod garanciou Opery Slovenského národného divadla a už nebohého operného režiséra a pedagóga Miroslava Fischera. Dnes slúži Malá sála najmä komorným cyklom Slovenskej filharmónie.

Posledný víkend uviedli v Bratislave aj obnovenú verziu Piačekovej opery Kráľ duchov, v decembri chystá skladateľ v Košiciach zasa scénickú premiéru ďalšej opery 66 sezón (pod vedením režisérky Slávky Daubnerovej)… Napísal ju spolu s Martinom Ondriskom podľa filmu Petra Kerekesa. Po opere Ľubice Čekovskej Dorian Gray je to v priebehu jedného mesiaca druhé pozoruhodné operné dielo – aj keď nepredvedené na oficiálne scéne Opery Slovenského národného divadla.

Niečo o tvorcoch
Marek Piaček je slovenský skladateľ, interpret (flautista) a vysokoškolský pedagóg strednej umeleckej generácie, všeobecne označovanej ako „nová hudba“. Táto skupina nonkonformných skladateľov vyrástla síce v regulárnych vysokoškolských podmienkach, ale svojou estetikou, „revolučnosťou“ mladosti sa zámerne vyčlenila do neoficiálneho prúdu hudby. Jej existencia bola podopretá čiastočne obdivom k predstaviteľom americkej minimal music (1), perfomers music (2) či elektroakustickej hudby s naivistickými prvkami (predvádzala sa napríklad v už zaniknutom bratislavskom avantgardnom divadle Stoka).

Marek Piaček a libretista Martin Ondriska absolvovali VŠMU: Piaček na Hudobnej fakulte VŠMU kompozíciu u Ilju Zeljenku a Ladislava Burlasa, súkromne aj elektroakustickú hudbu v Experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu.Ondriska je absolventom Divadelnej fakulty VŠMU (doktorandskú prácu absolvoval vedeckou štúdiou o diele Samuela Becketta).V žiadnom prípade teda nejde o naivistických či „naivných“ autorov. V počiatkoch svojej tvorby sa skôr do tejto polohy štylizovali. („Centrum Piačekovho kompozičného záujmu predstavujú multimediálne projekty, synteticky spájajúce hudobný prejav s prvkami naivného divadla…“ – citát z knihy „100 slovenských skladateľov“).

Obaja autori sú medzinárodne rozhľadenými umelcami, z ktorých každý absolvoval zahraničné stáže. Martin Ondriska v súčasnosti prednáša na VŠMU, ale aj v Londýne a Lisabone. Marek Piaček na Katedre mediamatiky na Žilinskej univerzite. Je spoluzakladateľom súboru Vapori del Cuore (1994), Malomestského komorného orchestra Požoň sentimentál, v rokoch 1994 – 1998 bol viceprezidentom International Society for Contemporary Music – Slovak Section, ale aj členom dramaturgickej komisie festivalu Večery novej hudby, podobne ako Ondriska má z sebou doktorandskú prácu (u Vladimíra Bokesa), roku 1996 absolvoval študijný pobyt na Akademie für Neue Musik (u Bogusława Juliena Schaeffera a Marka Choloniewskeho).

K tejto dvojici sa pripája aj nemecký režisér žijúci v Berlíne, Mníchove i Bratislave Marold Langer – Philippsen, ktorý pripravil v rámci bratislavského medzinárodného festivalu Melos – Étos´2009 improvizačno-elektronickú verziu „antiromantickej“ Piačekovej opery Kráľ duchov. Časť rozsiahleho rozhlasového projektu Paradiselost – podľa projektu Johna Miltona – realizoval tento režisér, hudobník i herec s Markom Piačekom v Žilinskej synagóge. Výpočet jeho aktivít v Nemecku i na Slovensku je však oveľa širší. Tak sa dostal do realizačného teamu Apolloopery.

Existenčne sa predstavitelia „novej hudby“ živia filmovou či scénickou hudbou, dramaturgiou podujatí venovaných deťom, novej hudbe, zvukovou réžiou, najnovšie i pedagogickou prácou. Táto generácia dozrieva nielen vekom, ale aj vyhraneným štýlom, estetikou a postupnou aj keď navonok nedemonštrovanou nadväznosťou svojho rukopisu na tradíciu predchodcov – paradoxne vtedajších predstaviteľov „avantgardného prúdu slovenskej hudby“ (v šesťdesiatych rokoch minulého storočia), nehovoriac o ich zvedavosti na spoločenské kapitoly dejín, ktoré boli dlho tabuizované, alebo obchádzané. Tak je to nielen s históriou Apolky, ale predtým aj s osobnosťou generála Milana Rastislava Štefánika (opera Posledný let), delenia Československa (opera Lesť rozmyslu), históriou Košíc (opera 66 sezón) či revoltou voči romantizmu (opera Kráľ duchov)– všetko Piačkových opier.

Z histórie Apolky
Hoci názov Apolloopery zvádza k mýtickému Apollónovi, bohovi svetla a slnka, ochrancovi života a poriadku, pravda o názve aktuálneho diela je celkom inde. Koncom devätnásteho storočia na okraji Bratislavy, tak zvaných „Mlynských záhrad“, dnes priamo v centre Bratislavy, na výstavnom nábreží Dunaja, neďaleko Novej budovy Slovenského národného divadla, stála fabrika Apollo. Od konca devätnásteho storočia tu vyrástla, na podnet bankára Arpáda Spitza, rafinérka ropy, nazvaná Apollo továreň. Dunaj ju spájal s Rakúskom, Maďarskom, Moravou, Nemeckom. Bola na strategicky dôležitom mieste bývalého Uhorska. Zamestnávala stovky robotníkov z vtedy viacjazyčnej Bratislavy. Najviac bolo Nemcov, Maďarov, ale aj Slovákov. Bratislava bola v tých časoch druhým najväčším mestom Uhorska. Zaujímavosťou výroby benzínu bolo, že využívala novú technológiu – vyrábala ho nie z ropy, ako to bolo bežné inde vo svete, ale modernou vysokotlakovou hydrogenáciou – z uhlia. Kapacita spracovania bola tridsať tisíc ton ropy. Apollo vlastnila na tú dobu moderné svetové technológie a produkovala hlavne petrol, ligroín (lakový benzín), benzíny, cerezín, sviečky, ale aj umelý ľad (z chladičov parafínky) a rôzne tuky na mazanie. Význam Apolky, ktorá sa rozprestierala na 7,5 hektárovom pozemku, sa zväčšil vznikom vojnového Slovenského štátu a jeho pripojenia k nemeckej aliancii. Továreň v tých časoch viedol veľmi úspešne dr. Erhard Willig z Ludwigshafenu, ktorý nevystupoval ako nacista. Plne rešpektoval prostredie, tradície a robotnícke spolky, ktoré tu pracovali dlhé desaťročia na prospech zamestnancov z priľahlej robotníckej kolónie. Na sekretariáte vtedy pracovala mladá Beatrix (Trixi) Pospíšilová, „najmladšia špiónka Európy“, prepojená s ilegálnou bratislavskou odbojovou skupinou Justícia, ktorú viedol MUDr. Karel Koch. Ako zamestnankyňa Apolky, ktorá sa zmenila na nemecký strategický podnik, získavala prostredníctvom svojho šarmu a perfektnej nemčiny podrobné informácie o výrobe, o cestách ropných tankerov, fotografie objektov a podieľala sa tak na prípravách na jej zničenie. Aj ona je zakomponovaná do libreta opery Marka Piačka.

Apolka sa počas druhej svetovej vojny, pochopiteľne, stala centrom pozornosti západných spojeneckých síl. Tie 16. 6. 1944 za desať minút, krátko po desiatej hodine predpoludním, dažďom bômb zničili osemdesiat percent výrobných zariadení továrne Bombový útok realizovala 15. letecká armáda USA.

Ľudia zaživa horeli v plameňoch horiacej nafty, olejov a benzínu. O život prišlo sedemdesiat tri zamestnancov a vyše dvesto Bratislavčanov. Zničené boli priľahlé ulice a domy. Továreň sa postupne síce obnovovala, ale začiatkom roku 1945 sa všetky práce zastavili. Riaditeľ dr. Willig opustil rafinériu deň pred oslobodením Bratislavy – 3. apríla 1945.Dňa 4. apríla 1945 vstúpila do Bratislavy – a Apolky – Sovietska armáda, ktorá považovala strategickú továreň za svoju vojnovú korisť. A tak sa pomerne rýchlo spustili aj obnovovacie práce. Pozitívne bolo, že vedenie podniku uchránilo bratislavských Nemcov pred deportáciami. Časť demontovaných potrubí bola odvezená krátko po bombardovaní do Nemecka, časť bola uskladnená na gréckom vlečnom člne Spirula na Dunaji. Hoci sa rokovalo o navrátení celého strateného materiálu, minulosť tohto úseku dejín je podnes nejasná – a pre obsah opery nepodstatná.

V tradícii starej Apolky dnes pokračuje Slovnaft. V jeho archíve sú zachované dokumenty na slávne i vojnové časy Apolky, vrátane fotografií z ničivého bombardovania. Z týchto písomných dokumentov čerpal Marek Piaček a Martin Ondriska pri písaní libreta. Sú však v ňom aj Ondriskove ponášky na vtedajšie básne a poéziu, vrátane „Hviezdoslavovej“ (quasi Krvavé sonety). Škoda, že pri realizácii sa nevyužil fotodokumentačný obrazový archív, ktorý by premietaním na pozadí javiska priblížil život spomínaných robotníckych združení, ich klubov, ale aj udalostí z čias bombardovania.

Ďalší aktéri, svet opery
Významným predstaviteľom Piačkovej opery bol člen Činohry Slovenského národného divadla, popredný herec a recitátor Štefan Bučko. Mal úlohu rozprávača, ktorý sa kedysi v oratóriu nazýval „testo“. Bučkovou úlohou však nebolo len rozprávať a komentovať dej, ale i recitovať básne, uvádzať poslucháčov do nálady deja, prepájať „hudobné“ s faktografickým a poetickým. Magický hlas tohto umelca a jeho umenie civilného, pritom každé slovo zdôrazňujúceho prednesu, povýšilo libreto a celé dielo na mimoriadne profesionálnu a pútavú úroveň. Hudba Piačka, ktorá čiastočne čerpá z minimalistických postupov, bola zverená miešanému Slovenskému filharmonickému zboru – respektíve jeho polovici (cca štyridsať spevákov), pod taktovkou zbormajstra Slovenského filharmonického zboru Jozefa Chabroňa. Naštudovať poldruhahodinové dielo s náročným jazykom moderného kompozičného štýlu, v ktorom sa prelínajú melodické časti s úporne sa opakujúcimi motívmi (na striedačku medzi ženským a mužským zborom), v neustále vypätom, rytmickom toku, zopakované veľakrát v štýle pulzujúcich buniek, s dynamickým tieňovaním, so vstupmi sólistov, z ktorých zvlášť utkvel sprechgesangový výstup člena Slovenského filharmonického zboru, ale aj basové a ženské sóla – hoci na malom výseku, no so zreteľným odkazom, to všetko v obrovskom nasadení vyrovnane spievajúceho a pre vec evidentne zapáleného telesa – to bola ozaj interpretačná nádhera! Za ňu možno predovšetkým vzdať poctu dirigentovi Jozefovi Chabroňovi, ktorý mal absolútny prehľad nad celkom, nad vstupmi striedavo pulzujúceho ženského i mužského zboru, prípadne ich oddelených častí, ale aj nad vstupmi rozprávača, ktorý – s muzikalitou sebe vlastnou – pozná aj hudobný priebeh skladby.Hudba tohto Piačkovho diela mimoriadne strhla, zaujala, nielen v panychídovo znejúcich častiach, ale aj v zhudobnených textoch maďarských, nemeckých, talianskych i slovenských. Podnietila mnohé hudobné i myšlienkové obrazy a odkazy – napríklad o tom, ako málo vieme o histórii iba tu, „za bránami“ mesta, ako málo si ctíme miesta, kde sa kedysi odohral život i tragédie smrti – a kde sa dnes jeden po druhom stavajú sklenené monštrá, zabíjajúce motýle i vôňu kvetov, ktorú tak obdivoval prostý robotník, hlavný aktér opery Apollo – Adam. Meno nie náhodne zvolené. Adam, prvý človek stvorenstva, Adam, posledný, ktorý zostáva v spomienkach čistý a prežívajúci odkaz minulých čias. Tam, kde by mala byť pamätná tabuľa na Apolku, na kúsok Adamovej zelene, budú stáť ďalšie a ďalšie developerské monštrá, ktorých chlad desí. A to je azda hlavný odkaz a imperatív Piačkovej a Ondriskovej Apolloopery.

Je to opera?
Opera – oratórium – či melodráma? Piaček sa v jednom dávnejšom rozhovore pre denník SME vyznáva zo svojho názoru na formu opery: dnešné operné domy vidí ako opulentný obraz toho pôvodného, čo sa kedysi zrodilo pri jednom nástroji, ako nápodoba antickej drámy v renesančnej Florencii. I to bola opera. Nuž, z tohto hľadiska je jeho zborovo-sólistická Apolloopera vskutku tou dávnou operou, hoci v jeho podobe dostala skôr zborovú mutáciu. Každá forma sa však vyvíja – a tak je to aj s človekom. Možno, že Piaček nabudúce príde s dielom, ktoré bude nielen hudobno-žiarivé, ale aj javiskovo rozohraté.

Zvukovo nápadité bolo využitie trombónu, na ktorom virtuózne sprevádzal zbor a dokresľoval dielo inštrumentálnym nástrojom 1. trombonista Slovenskej filharmónie Albert Hrubovčák. Mäkký zvuk trombónu výborne zapadol do ľudských hlasov. Ako mi povedal skladateľ – mal aj symbolický význam: tento nástroj (nazvaný poľnica) je i v  rukách siedmich anjelov pri Božom tróne v Zjavení apoštola Jána – Apokalypse. Aj pri „zrode opery“ a teda aj jej súčasnom „čistení“ od virtuóznych speváckych hviezd a manier, zostal teda sprevádzajúci nástroj, v tomto prípade lahodný trombón.

Režisér opery Marold Langer – Philippsen dokázal oživiť Apollooperu len dvakrát: presunmi zboru mužov a žien na javisku sprava – doľava. To bolo všetko scénické dianie. Nevyužil na dokreslenie ani spomínaný fotomateriál – dnes bežné dokresľujúci javiskové diela. Nedokonalá videoprojekcia, oznamujúca názov jednotlivých obrazov, bola pri obsažnom bulletine takmer zbytočná. Možno by bol na nej osožnejší doslovný libretistický text – alebo nič. Veď „Nič“ aspoň neodvádza od hudby. Ale potom to nie je hudobná javisková dráma. Napriek všetkej chvále komponistu sa mi zdá, že ide skôr o oratórium než o operu. Melodráma mala totiž svoje herecko-dramatické výstupy a veľké herecké „rozohrávky“ za sprievodu orchestra (Benda, Fibich a iný)

Na tom však nezáleží. Sú to iba teoretické „dišputy“ na tému, ktorá presahuje tento článok. Celkove to dielo zanechalo silný umelecký dojem, v ktorom bola skrytá vnútorná dráma ľudí. A najmä pocta všetkým živým i mŕtvym aktérom Apolky.
A nám – aby sme tak ľahko nezabúdali…

Hodnocení autorky recenze: 90 %

Marek Piaček:
Apolloopera
Slovenský filharmonický zbor
Dirigent: Jozef Chabroň
Réžia: Marold Langer-Philippsen
Dramaturgia: Martin Ondriska
Štefan Bučko (rozprávač)
Albert Hrubovčák (trombón)
Premiéra 19. novembra 2013 Malá sála Slovenskej filharmónie

www.filharmonia.sk

***
(1) Minimálna hudba je hudobný štýl spojený s prácou amerických skladateľov La Monte Younga, Terry Rileya, Stevea Reicha a Philipa Glassa. Od začiatku šesťdesiatych rokov bola vnímaná ako forma experimentálnej hudby. Význačné rysy štýlu patrí stabilný pulz, jeho postupné transformácie, zdôraznenie hudobných fráz alebo menších jednotiek – buniek. Minimálne skladby sa iba ťažko spoliehajú na zaužívané kompozičné postupy, ktoré sledujú prísne pravidlá.
Hnutie malo pôvodne desiatky skladateľov, z ktorých zostalo zopár reprezentatívnych (La Monte Young, Terry Riley, Stevea Reich, neskôr John Adams). V Európe reprezentujú tento štýl komponovania Louis Andriessen, Michael Nyman, Gavin Bryars, Steve Martland, v začiatkoch tvorby Henryk Górecki, v súčasnosti Arvo Pärt.

(2) Perfomers music – umenie, ktoré ťaží z improvizácie pred živým publikom. Umelecké predstavenie, činnosť, ktorá sa neviaže len na predpísaný text.

Foto Valéria Zacharová, archiv, Vilém Malík