Jak nezapomínat na dějiny aneb Apolloopera

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Ako nezabúdať na dejiny alebo Apolloopera

Libretistami novej slovenskej opery – oratória či antiopery, každopádne mimoriadne zaujímavej hudobnej produkcie pod názvom Apolloopera sú traja libretisti: Marek Piaček, Martin Ondriska a nemecký libretista a režisér Marold Langer – Philippsen. Poldruhahodinové dielo v dvoch častiach malo premiéru 19. novembra v Malej sále Slovenskej filharmónie. V tej istej (dnes zrekonštruovanej) sále, kde sa uvádzali školské inscenácie poslucháčov Divadelnej a Opernej fakulty Vysokej školy múzických umení a od roku 1987 i Komornej opery Slovenskej filharmónie. Tá po „nežnej revolúcii“ rozvíjala svoju činnosť čiastočne pod garanciou Opery Slovenského národného divadla a už nebohého operného režiséra a pedagóga Miroslava Fischera. Dnes slúži Malá sála najmä komorným cyklom Slovenskej filharmónie.

Posledný víkend uviedli v Bratislave aj obnovenú verziu Piačekovej opery Kráľ duchov, v decembri chystá skladateľ v Košiciach zasa scénickú premiéru ďalšej opery 66 sezón (pod vedením režisérky Slávky Daubnerovej)… Napísal ju spolu s Martinom Ondriskom podľa filmu Petra Kerekesa. Po opere Ľubice Čekovskej Dorian Gray je to v priebehu jedného mesiaca druhé pozoruhodné operné dielo – aj keď nepredvedené na oficiálne scéne Opery Slovenského národného divadla.

Niečo o tvorcoch
Marek Piaček je slovenský skladateľ, interpret (flautista) a vysokoškolský pedagóg strednej umeleckej generácie, všeobecne označovanej ako „nová hudba“. Táto skupina nonkonformných skladateľov vyrástla síce v regulárnych vysokoškolských podmienkach, ale svojou estetikou, „revolučnosťou“ mladosti sa zámerne vyčlenila do neoficiálneho prúdu hudby. Jej existencia bola podopretá čiastočne obdivom k predstaviteľom americkej minimal music (1), perfomers music (2) či elektroakustickej hudby s naivistickými prvkami (predvádzala sa napríklad v už zaniknutom bratislavskom avantgardnom divadle Stoka).

Marek Piaček a libretista Martin Ondriska absolvovali VŠMU: Piaček na Hudobnej fakulte VŠMU kompozíciu u Ilju Zeljenku a Ladislava Burlasa, súkromne aj elektroakustickú hudbu v Experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu.Ondriska je absolventom Divadelnej fakulty VŠMU (doktorandskú prácu absolvoval vedeckou štúdiou o diele Samuela Becketta).V žiadnom prípade teda nejde o naivistických či „naivných“ autorov. V počiatkoch svojej tvorby sa skôr do tejto polohy štylizovali. („Centrum Piačekovho kompozičného záujmu predstavujú multimediálne projekty, synteticky spájajúce hudobný prejav s prvkami naivného divadla…“ – citát z knihy „100 slovenských skladateľov“).

Obaja autori sú medzinárodne rozhľadenými umelcami, z ktorých každý absolvoval zahraničné stáže. Martin Ondriska v súčasnosti prednáša na VŠMU, ale aj v Londýne a Lisabone. Marek Piaček na Katedre mediamatiky na Žilinskej univerzite. Je spoluzakladateľom súboru Vapori del Cuore (1994), Malomestského komorného orchestra Požoň sentimentál, v rokoch 1994 – 1998 bol viceprezidentom International Society for Contemporary Music – Slovak Section, ale aj členom dramaturgickej komisie festivalu Večery novej hudby, podobne ako Ondriska má z sebou doktorandskú prácu (u Vladimíra Bokesa), roku 1996 absolvoval študijný pobyt na Akademie für Neue Musik (u Bogusława Juliena Schaeffera a Marka Choloniewskeho).

K tejto dvojici sa pripája aj nemecký režisér žijúci v Berlíne, Mníchove i Bratislave Marold Langer – Philippsen, ktorý pripravil v rámci bratislavského medzinárodného festivalu Melos – Étos´2009 improvizačno-elektronickú verziu „antiromantickej“ Piačekovej opery Kráľ duchov. Časť rozsiahleho rozhlasového projektu Paradiselost – podľa projektu Johna Miltona – realizoval tento režisér, hudobník i herec s Markom Piačekom v Žilinskej synagóge. Výpočet jeho aktivít v Nemecku i na Slovensku je však oveľa širší. Tak sa dostal do realizačného teamu Apolloopery.

Existenčne sa predstavitelia „novej hudby“ živia filmovou či scénickou hudbou, dramaturgiou podujatí venovaných deťom, novej hudbe, zvukovou réžiou, najnovšie i pedagogickou prácou. Táto generácia dozrieva nielen vekom, ale aj vyhraneným štýlom, estetikou a postupnou aj keď navonok nedemonštrovanou nadväznosťou svojho rukopisu na tradíciu predchodcov – paradoxne vtedajších predstaviteľov „avantgardného prúdu slovenskej hudby“ (v šesťdesiatych rokoch minulého storočia), nehovoriac o ich zvedavosti na spoločenské kapitoly dejín, ktoré boli dlho tabuizované, alebo obchádzané. Tak je to nielen s históriou Apolky, ale predtým aj s osobnosťou generála Milana Rastislava Štefánika (opera Posledný let), delenia Československa (opera Lesť rozmyslu), históriou Košíc (opera 66 sezón) či revoltou voči romantizmu (opera Kráľ duchov)– všetko Piačkových opier.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Piaček: Apolloopera (Bratislava 2013)

[Total: 9    Average: 4.2/5]

Související články


Napsat komentář