Janáčka Slovensko potřebuje. Ale jakého?

Prečo operný odkaz Leoša Janáčka je na slovenských operných scénach raritou, prečo jeho recepcia je tak diametrálne odlišná od blízkeho aj vzdialeného zahraničia, prečo sa naša janáčkovská inscenačná prax tak bojí odpútať od klišé… ? To by bola téma na hlbšiu úvahu. A zrejme by k nej mali čo povedať aj českí tvorcovia či kritici. Žiaľ, fenomén „strašidelného“ 20.storočia stále funguje. Máloktorý „bežný“ divák si uvedomí, že na časovej osi bezprostredne susedí Její pastorkyňa povedzme s Madama Butterfly. A predsa – Puccini magnetizuje, Janáček tvrdo bojuje o prežitie. Podčiarkujem, u nás.

Deväťročný janáčkovský pôst na Slovensku prerušili dve marcové inscenácie Její pastorkyne. Začiatkom mesiaca sa diela zhostil operný súbor Štátneho divadla v Košiciach, uplynulý víkend zasa Opera Slovenského národného divadla. V prvom prípade sa tak stalo po tridsiatich piatich, v druhom po dvadsiatich šiestich rokoch. Je tu teda výpadok celej diváckej generácie. To by teoreticky mohlo prijatiu diela v oboch domoch nahrávať. Zaznamenať treba ešte jeden nezanedbateľný rozdiel a tým je voľba verzie. Oba české tvorivé tímy sa opreli o rozdielne úpravy originálu, premiérovaného v brnianskom Divadle na Veveří 21.1.1904. V Košiciach sa dirigent Robert Jindra a režisér Michael Tarant rozhodli pre pražskú verziu Karla Kovařovica (1916), v Bratislave sa Jaroslav Kyzlink a Martin Otava upriamili na autorizovanú brniansku revíziu pôvodiny z roku 1908. O aktuálnu edíciu sa postarali anglický muzikológ John Tyrrell a dirigent Charles Mackerras.Opera SND uvádza dielo pod názvom Jenůfa, ktorý kvôli zrozumiteľnosti a obchádzaniu potreby prekladať slovo „pastorkyňa“ využíva zahraničie. Argument dramaturga Michala Benedika, že „v našej inscenácii sme sa rozhodli akceptovať Janáčkovu koncepciu a preto operu uvádzame pod názvom Jenůfa, čím deklamujeme chápanie Jenůfy ako hlavnej postavy opery…“ (citát z bulletinu), mi pripadá trocha vykonštruovane. Fakt, že pred viedenskou premiérou nebol názor libretistky a skladateľa totožný, je v našom kontexte problémom zástupným. Jednoducho, tak ako v Čechách nikomu nenapadne inscenovať Jenůfu, ale Její pastorkyňu, malo by sa to rešpektovať aj na Slovensku. Nazdávam sa tiež, že nový dramaturg Opery SND vkročil na tenký ľad aj otvorením súvislosti Leoša Janáčka s vrcholiacim verizmom.  Napokon, neujasnenosť textu sa prejavuje v dvoch na seba nadväzujúcich vetách: „…naplno sa v nej prejavili formálne znaky verizmu“ verzus „Jenůfa sa však hudobne vymyká tradičnému chápaniu verizmu“.

Aká teda je nová bratislavská inscenácia? Zrejme rozdielne ju bude vnímať „panenský“ divák, inak rozhľadenejší a inak ten, kto bol svedkom ostatnej košickej premiéry. Najmä v porovnaní s ňou sú diferencie dosť zreteľné. A to aj napriek tomu, že rovnako Martin Otava ako aj Michael Tarant nefandia experimentom, posunom, či módnym výstrelkom. Zjednodušene povedané, obaja sú pokorní, tradiční.  Sú však iní vo viacerých rovinách. Tarant mal výhodu v samotnom divadelnom priestore. Košické javisko svojou intímnosťou príbehu nahráva, v podstate komornú drámu doň možno ľahko skoncentrovať. Nové bratislavské má značnú šírku a tá do istej miery koncepciu zradila aj zranila. Dianie je na šedo kolorovanej, popisných barličiek zbavenej scéne Jána Zavarského rozptýlené, protagonisti sa v anonymnom priestore (mimo masových scén) zavše strácajú, zbytočne po ňom premávajú.Téma folklóru, jeho priznanie alebo potlačenie, je aktuálnou dilemou dnešnej inscenačnej praxe. Aj v nej sa Otava a Tarant rôznia. Zámerom Otavu bolo ho čo najviac eliminovať a neutralizovať, a to aj pomocou utlmujúcej farebnej štylizácie kostýmov Petra Čaneckého. Naopak, Tarant sa ľudovosti nebojí. Vníma ho ako znak funkčného kontrastu, kroj ukáže a ani stopa po gýčovosti sa neobjaví.  V inom je však zasa Otava vecnejší a priamočiarejší, na rozdiel od Tarantovej obľube v „ilustrovaní“. Predsa však je opatrnícky. Keď už nechce ornamenty ľudovosti, tak načo kostýmy štylizovať a neposunúť ich hneď do prítomnosti. Hoci hádam ani z nej kroje celkom nevymizli. (To je skôr akademická otázka, keďže súčasné zvyky z „venkovského života moravského“ naživo nepoznám.)

Za najpodstatnejšie však považujem dve spolu súvisiace kritériá. Schopnosť inscenácie vyslať emocionálne posolstvo a schopnosť vytesať ostré portréty postáv. Z tohto hľadiska bol Tarant konzekventnejší. V navštívenom košickom premiérovom obsadení sa to minimálne trom protagonistom (Jolana Fogašová – Kostelníčka, Maida Hundeling – Jenůfa a Zsolt Vadász – Števa) podarilo s výnimočným účinkom. Na dvoch bratislavských premiérach sa dostavil rozdielny výsledok. Prvý večer pôsobil miestami ako emocionálny odvar, inokedy ako vykalkulované vyhrocovanie drámy. O deň neskôr zavládli teplejšie hlasy a na javisko zavítala vrúcnosť a cit.Samozrejme, určujúcim „duchom“ každého naštudovania je hudobná interpretácia. Pod bratislavskú sa podpísal Jaroslav Kyzlink, ktorý ako bývalý šéfdirigent potenciál bratislavského orchestra dobre pozná. Opäť sa nemôžem zbaviť porovnávaniu. Jindrovo košické poňatie malo viac kontrastov v tempách, viac ostrých rytmických strihov, bolo hudobne presnejšie „vyartikulované“. Kyzlink možno vníma širšie plochy voľnejšie, tu však mohol s orchestrom docieliť ešte viac nuáns. A pokiaľ zasa znie plná sila nástrojov, hrozí prekrývanie menších hlasov a znížená zrozumiteľnosť spievaného slova. Špeciálne u Janáčka tak dôležitého a významotvorného. Ak by sme vychádzali z tézy dramaturga, že dominantnou postavou opery je Jenůfa, potkli by sme sa už na prvej premiére. Katarína Juhásová-Štúrová má zatiaľ pre ňu len štíhle, ale už pevné výšky. Celkovo je to stále soprán lyrický, hoci tmavšie sfarbený, no „teplo“ v timbri a schopnosť spievať v objeme aj strednú polohu sú asi len hudbou budúcnosti. Naopak, Adriana Kohútková zapôsobila veľmi intenzívnym ponorom do postavy, akcentovaním rovnako jej temperamentu, ako aj bôľu, citových zlomov, ba až boja o vzťahové prežitie. Hlas znel zamatovo, výšky svietili, stredná poloha mala sýtosť. Premiéry ponúkli dve diametrálne rozdielne Kostelníčky. Eva Urbanová rolu stvárnila veľakrát, doma aj vo svete, u Ľubice Rybárskej išlo o osobný debut. Jedno majú spoločné: obe vlastnia stále impozantné dramatické soprány. Prvá z nich postavu formuje podľa slov Starenky Buryjovky, adresovaných Jenůfe „mužský rozum máš po svojí pěstounce…“. Urbanovej Kostelníčka je autorita. Má pevný krok, je rázna, chladná, vokálne pointovaná v silných kontrastoch medzi viacnásobne použitými pianissimami a až naturálne hrudnými hĺbkami. Občas má až mužské rysy, len tá vrstva utrpenia, ktorú jej prináša krutý čin, akosi strácala na vierohodnosti. Kostelníčka Rybárskej je mäkšia, má menej ostňov, ale črty súcitnosti sa z nej prihovárajú úprimnejšie. Ak sa jej aj miestami hlboká poloha vymkla z rezonancie, nahradila ju vskutku parádnym, objemným a stále mimoriadne farebným hlasom v stredoch a výškach. Miroslav Dvorský môže, podobne ako Eva Urbanová, čerpať zo skúseností s rolou v zahraničí. Samozrejme, dnes to už nie je ten mladícky zapálený, temperamentne vznetlivý Laca, vek sa nedá oklamať. Po vokálnej stránke mu ale nemožno nič podstatné vytknúť, part odspieval bez zjavných technických problémov, aj keď tón znie trocha menej jasne a sviežo. Laca je dnes ideálnou postavou pre slovenského tenoristu Petra Bergera, ktorý si po krátkom pôsobení v Košiciach svoju kariéru rozvinul na českých javiskách. Je to hlas farebný, šťavnatý, koncentrovaný, každá poloha mu znie rovnocenne a na javisku dominuje aj napriek tomu, že dramatickým tenorom ešte stále nie je. Pozná však zákonitosti janáčkovskej dikcie a štýlovo nimi narába. Na prvej premiére spieval Števu, rovnako presvedčivo, len napĺňanie pokynov réžie a pričasté váľanie sa po zemi mu charakter postavy sploštilo. Po hereckej stránke vlastne to isté odviedol aj Tomáš Juhás, hlasovo zdatný a do roly vhodne obsadený Števa.Slovensko Janáčka potrebovalo ako soľ. Či pre oba súbory, bratislavský a košický, bola Její pastorkyňa (ak chcem ladiť s plagátom, tak Jenůfa) v danej chvíli „soľ nad zlatom“, je hodné úvahy. Zvlášť Bratislava by si zaslúžila – aj povedľa nej –  daktorý z opusov moravského majstra, ktorý absentoval ešte dlhšie ako tento. Veď od povestnej Věci Makropulos (Zdeněk Košler, Branislav  Kriška a nedávno zosnulá Elena Kittnarová v titulnej roli) uplynú čo nevidieť štyri desaťročia a od posledného Z mŕtveho domu nás delí takmer trištvrte storočia. Máme čo splácať, máme úlohu vychovať si publikum. A možno ešte čosi navyše. Čo tak pokúsiť sa trocha rozbiť klišé, „zaprovokovať si“ a postaviť inscenáciu hodnú polemiky. V slovenských reáliách asi kacírska myšlienka, všakže.

Leoš Janáček:
Jenůfa
(Její pastorkyňa)
Hudební nastudování: Jaroslav Kyzlink
Dirigent: Jaroslav Kyzlink (alt.  Ondrej Olos)
Režie: Martin Otava
Scéna: Ján Zavarský
Kostýmy: Peter Čanecký
Choreografie: Alena Pešková
Dramaturg: Michal Benedik
Sbormistr: Pavel Procházka
Orchestr a sbor Opery SND
Premiéra 23.března 2012 nová budova – Sál opery a baletu SND Bratislava
2. premiéra 24.3.2012

Stařenka Buryjovka – Marta Beňačková / Jitka Sapara-Fischerová (alt. Denisa Šlepkovská )
Laca Klemeň – Miroslav Dvorský / Peter Berger
Števa Buryja – Peter Berger / Tomáš Juhás (alt. Oto Klein)
Kostelnička – Eva Urbanová / Ľubica Rybárska (alt. Denisa Hamarová/)
Jenůfa – Katarína Juhásová-Štúrová / Adriana Kohútková (alt. Linda Ballová)
Stárek – Jozef Benci / Martin Malachovský
Rychtář – Ján Galla / Mikuláš Doboš
Rychtářka – Eva Šeniglová / Klaudia Račić Derner
Karolka – Andrea Vizvári Mariana Gelenekyová
Pastuchyňa – Denisa Šlepkovská / Michaela Šebestová
Barena – Miriam Garajová (alt. Miriam Maťašová)
Jano – Jana Bernáthová / Miriam Maťašová
Tetka – Paulína Hríbová alt.Katarína Sasková

www.snd.sk

Foto Jozef Barinka