Jaro 2017 v New York City Ballet

Jarnú sezónu 2017 popredného svetového baletného telesa New York City Ballet zahájili dva programy zostavené z diel Georga Balanchinea a Jeromea Robbinsa. Obaja choreografi predstavujú v kontexte histórie súboru ikony, ktorých umelecký odkaz tvorí výraznú časť identity amerického baletu. V nadväznosti na spomínané programy odštartoval súbor festival Here / Now, ktorý v priebehu štyroch týždňov predstaví divákom desať rozdielnych programov pozostávajúcich zo štyridsiatich troch baletov dvadsiatich dvoch choreografov. Maratón predstavení je ukážkou progresívneho vnímania tanečného umenia, prezentáciou nových koncepcií a trendov, prehliadkou diel osobností (choreografov, interpretov, skladateľov i dizajnérov), ktoré tieto trendy formujú.

Jar 2017 v New York City Ballet

Program nazvaný All Balanchine (23. apríl 2017) predstavuje tri základné diela ukazujúce choreografov neoklasický štýl. Prvým uvedeným baletom večera bola Balanchineova čisto tanečná choreografia Allegro Brillante. Názov baletu je totožný s názvom jednočasťového, takmer úplne zabudnutého Tretieho klavírneho koncertu Es dur, op. 75 ruského skladateľa Piotra Iľjiča Čajkovského. Samotná choreografia by sa dala v skratke opísať ako koncentrovaná esej písaná širokou zásobou klasických vyjadrovacích prostriedkov.

G. Balanchine: Allegro Brillante – Amar Ramasar – New York 2017 (zdroj New York City Ballet / foto © Paul Kolnik)

Balanchinova balerína Maria Tallchief nazývala tento balet „drahým ruským romantizmom“. V popredí stojí (ako vo väčšine Balanchinových baletov) balerína sprevádzaná gavalierom a štyrmi tanečnými pármi. Karinskej pastelové kostýmy pomáhajú tanečníkom splynúť vo vzdušnej a technicky náročnej choreografii, ktorú Balanchine charakterizoval: „ Všetko, čo viem o klasickom balete, v trinástich minútach.“ Balet stavbou pripomína rozšírenú formu klasického pas de deux, kde sú však v jednotlivých variáciách zastúpení aj členovia zboru.

Balanchinovský program pokračoval modernistickým baletom The Four Temperaments (Štyri temperamenty). Balet bol po prvý raz uvedený v roku 1946 ako súčasť otváracieho predstavenia súboru Ballet Society (predchodcu New York City Ballet) s hudbou Paula Hindemitha. Starodávne predstavy o štyroch ľudských temperamentoch stvárnil George Balanchine pomocou klasickej tanečnej techniky, no jej výslednej forme dodal veľmi moderný vzhľad. Štyrom variáciám predchádzajú tri krátke duetá, ktoré predznamenávajú tanečný štýl diela. Nasleduje pomalé mužské melancholické sólo tancované na lyrickú frázu (sláčikové nástroje). Takmer mrzutú povahu choreografie zmení príchod extrovertného páru sangvinikov. Zmena nálady odzrkadľujúca sa v hudbe – téma je živá a plastická, je viditeľná aj v Balanchineovej choreografii. Živelný pár je vystriedaný mužským sólom – variáciou flegmatika a napokon ženskou variáciou predstavujúcou typ cholerika. Balet je zakončený spoločným finále všetkých zúčastnených. Balanchineovi sa podarilo vystihnúť jednotlivé charaktery bez potreby presne ich zašpecifikovať, a podobne ako Hindemith vo svojej partitúre, aj on využíva množstvo expresívnych polôh, od pátosu cez monotónnosť a grotesku až po a zámerne povrchovú teatrálnosť.

G. Balanchine: The Four Temperament – New York 2017 (zdroj New York City Ballet / foto © Paul Kolnik)

Posledným baletom večera bol Symphony in C na hudbu Georga Bizeta. Francúzsky skladateľ skomponoval partitúru v sedemnástich rokoch, no rukopis bol na viac ako dve dekády stratený (objavený bol až v roku 1933). Balanchine sa o partitúre dozvedel od Igora Stravinského a v roku 1947 za dva týždne vytvoril pre baletný súbor Parížskej opery balet Le Palais de Cristal. Pre americké naštudovanie choreograf zmenil dizajn predstavenia i jeho názov. Aktuálna produkcia vychádza z čierno-bielej estetiky, pričom Balanchineov hold bohatému baletu cárskeho Ruska je ukázaný v detailoch: kryštálové korunky, náušnice a kostýmy pošité swarovského kryštálmi. Vizuálny efekt je dych berúci rovnako ako klasická choreografia odvolávajúca sa na majstrovské dedičstvo Mariusa Petipu. Štyri časti predstavujú tanečné majstrovstvo štyroch súčastí tanečnej techniky, ktoré v závere splynú v jeden dokonalý tanečný tvar.

Po programe, ktorý predviedol charakteristický štýl a základné smerovanie súboru, nasledovali baletné programy, ktoré viac či menej nadväzovali na Balanchineov odkaz. Prvým z nich v rámci festivalu Here/Now bol All Wheeldon (28. apríl 2017). Christopher Wheeldon predstavuje netypický „produkt“ súboru New York City Ballet. Tanečné vzdelanie získal v Londýne, kde neskôr aj pôsobil v Kráľovskom balete, no jeho pôsobenie v New York City Ballet sa výrazne podpísalo na jeho tvorbe. Jeho neoklasické balety vzdávajú hold „otcovi“ neoklasického baletu Georgovi Balanchineovi. Prvou predvedenou prácou bol balet Mercurial Manoeuvres, ktorý vznikol ešte v roku 2000. Koncert pre klavír, trubku a sláčikový orchester c mol, op. 35 Dmitrija Šostakoviča ponúkol veľký priestor pre dvadsaťjeden tanečníkov zjednotených v nápaditej choreografii, ktorá využíva veľký zborový aparát k vytvoreniu bohatej javiskovej kresby. Široko zastúpené a neustále sa meniace obrazce zboru odkrývajú miesta, v ktorých dominujú sólisti: sólo pár plus jeden muž. Kým sólo muž vo výrazne červenom celotrikote predvádza množstvo rotačných a allegrových etúd, choreografia sólového páru je naplnená nežnosťou a lyrikou. Mimoriadne krásne pôsobia momenty, pri ktorých tanečnica na špičke vykonáva kombinácie pirouettes off-balance, pričom partner ju „kontroluje“ len jednou rukou. Celkový dojem vytvára efekt tanečnice popierajúcej fyziku.

Polyphonia – balet vytvorený na desať klavírnych skladieb Györgya Ligetiho – vznikol tiež v roku 2000 a predstavuje istú estetickú paralelu s Balanchinovými modernistickými baletmi.

Ch. Wheeldon: Polyphonia – Unity Phelan, Zachary Catazaro – New York 2017 (zdroj New York City Ballet / foto © Paul Kolnik)

Choreografia pre štyri páry je vytvorená zo zdanlivo jednoduchých pohybov a základných prvkov techniky klasického tanca, ktoré v kombinácii s meniacim sa tempom, dynamikou a počtom účinkujúcich vytvárajú skutočný zážitok z čistého pohybu. Celý balet je previerkou sily a techniky obsadených tanečníkov.

Wheeldonovu vášeň pre modernú hudbu potvrdzuje aj hudobný výber k baletu Liturgy, kde si choreograf vybral skladbu Fratres pre husle, sláčiky a perkusie Arvo Pärta. Liturgy sa na rozdiel od predchádzajúcich baletov nesie v komornom duchu. Pohyby sólistického páru plynú v tlmenom svetle javiska ako poézia. I keď ide o divertissement, telá tanečníkov predsa len latentne odkrývajú nejasné vzťahy ich majiteľov. Sila dueta spočíva v jeho intímnej atmosfére.

Absolútnym protipólom Liturgie je balet American Rapsody (Americká rapsódia) vytvorený na hudbu Georga Gershwina. Wheeldon roztancoval populárnu Rapsódiu v modrom v štýle Robbinsovho Fancy free alebo Balanchineovho Who cares?. Americká náladovka dokonale uzavrela večer v podobe modrého, takmer kabaretného čísla, ktoré Wheeldon vytvoril po režírovaní a choreografovaní muzikálu Američan v Paríži (oceneného Tony Award). Vplyv a atmosféra muzikálového žánru sa odzrkadlili v uvoľnenom a neakademickom pohybovom slovníku.

Z pohybovej estetiky súboru mierne vybočil druhý program s názvom All Ratmansky (2. máj 2017). Choreograf Alexei Ratmansky absolvoval moskovské Baletné učilište a ako tanečník pôsobil v Kyjeve, Winnipegu a Kodani. S tradičnou ruskou školou je zžitý natoľko, že ani dlhoročné pôsobenie mimo Ruska neobrúsilo silne fixované návyky. Prvým uvedeným baletom večera boli Russians Seasons na hudbu ruského súčasníka Leonida Desyatnikova. Kým hudobná predloha čerpá z autentických folklórnych melódií, choreografia prináša mikropríbehy o láske, strate, smrti, cirkvi… Šesť párov, každý odetý v inej farbe, sa v dvanástich hudobných častiach strieda v sólach, duetách, triách či kvartetách. Balet nie je dejový, ale ani bezdejový. Ratmansky lavíruje niekde na hranici súčasného baletu a pocte súboru Ballets russes, čo sa odráža nielen v koncepcii, ale aj v choreografii, kde kombinuje tradičné „petipovské“ krokové väzby so súčasnými vyjadrovacími prostriedkami. Výsledný tvar pôsobí neurčito, ani rusky, ani americky. Na druhej strane je neúmyselným, ale príjemným odkazom na revolučné práce Nižinského, Mjasina či Nižinskej.

V druhej choreografii Namouna, a Grand Divertissement sa Ratmansky nechal išpirovať baletom Namouna, ktorý v roku 1882 uviedol Lucien Petipa. Krásna hudobná predloha Édouarda Laloa je dnešným divákom známa najmä z baletu Suite en blanc Sergeja Lifara. Ratmanského inšpirácia bohatou paletou postavičiek pôvodného baletu sa odráža najmä v rôznorodosti charakterov účinkujúcich. A i keď názov diela napovedá, že ide o divertissement, predsa len je publiku predostretý nejasný príbeh, v ktorom nakoniec hlavný predstaviteľ nájde svoju vyvolenú. Jednotlivé postavy nemajú mená, nie sú nijak špecifikované a vytvorený príbeh je skôr výsledkom spleti náhod skúšobného procesu než vytýčeným cieľom. Celé dielo je však veľmi svieže, s prvkami humoru, technicky náročných pasáží a zaujímavej partnerskej práce. Na rozdiel od predchádzajúceho baletu cítiť z neho väčšiu slobodu, a podľa potlesku sa zdá, že je americkému publiku oveľa bližšie.

A. Ratmansky: Namouna, a Grand Divertissement – Tyler Angle, Ashley Bouder, Sterling Hyltin, Sara Mearns – New York 2017 (zdroj New York City Ballet / foto © Paul Kolnik)

Už o deň neskôr sa súbor predstavil v dielach domáceho choreografa Justina Pecka v programe s príznačným názvom All Peck. Mladý americký choreograf je zosobnením štýlovej kontinuity súboru. Jeho tvorba je v dobrom zmysle slova poznačená účinkovaním v balanchineovskom repertoári.

Skladba Four movements for Two Pianos Philipa Glassa udáva náladu i strhujúci rytmus tanečnej kompozícii In Creases, ktorá vznikla v roku 2012 ako vôbec prvá Peckova choreografia pre súbor. Pohybová etuda pre štyri páry je energickým tanečným ohňostrojom, z ktorého cítiť mladícku dravosť. Peck, podobne ako Wheeldon, dokáže zo základného prvkového materiálu techniky klasického tanca vystavať nepredvídateľnú a vizuálne zaujímavú choreografiu, pre ktorú je charakteristická rýchlosť predvedenia a čistota formy.

J. Peck: In Creases – Sean Suozzi – New York 2017 (zdroj New York City Ballet / foto Paul Kolnik)

Tempickou opozíciou je dueto The Dreamers vytvorené na hudbu adagia Klavírneho kvinteta č. 2 Bohuslava Martinů. Komplikované dvíhačky a promenády plynú v dynamickom až dramatickom slede, ktorý akoby sa chcel vytrhnúť z adagiového tempa. Emócia je komunikovaná prostredníctvom celých tiel tanečníkov, ktorých odela belgická návrhárka Dries Van Noten.

Skutočnou lahôdkou je balet New Blood. Peck sa v ňom sústredil na línie tela v rôznych pózach a natočeniach, pričom do popredia kladie majstrovskú techniku, preexponované dlhé pózy. Energia, tempo i charakter choreografie pripomína skoršie balety Williama Forsythea, ale v podstate ide o logické rozvíjanie Balanchinovej tanečnej estetiky. Strhujúca prehliadka techniky je podporená mimoriadne vydarenými kostýmami z dielne Kenza, ktorý dokázal skombinovať zdanlivo nekombinovateľné farby a geometrické tvary do rozdielnych celotrikotov. Takto odetí tanečníci pôsobia ako živý a neustále sa meniaci kubistický obraz. Pozorný divák si všimne rafinovane použité krátke krokové variácie jednotlivých sólových výstupov „farieb“, ktoré sú v závere baletu súčasťou spoločnej choreografie.

J. Peck: New Blood – Georgina Pazcoguin, Andrew Veyette – New York 2017 (zdroj New York City Ballet / foto © Paul Kolnik)

Posledným baletom večera bol Everywhere We Go, ktorý je zosobnením newyorského multikultúrneho štýlu. Hudba súčasného amerického skladateľa piesní Sufjana Stevensa, pásikavé námornícke tričká z dielne sólistky baletu Janie Taylor, horizont brooklynského umelca Karla Jensena a hravá Peckova choreografia. Choreograf opäť dokázal na časovo pomerne veľkej ploche vyčariť veľmi príjemnú, miestami vtipnú atmosféru len s použitím vybratých základných pohybov, ktoré skutočne umne dokázal skombinovať do množstva choreografických etúd. Balet akoby hravou formou predvádza publiku náročnosť techniky bez toho, aby si to uvedomovalo, vyvoláva prirodzený obdiv a napĺňa pocitom zadosťučinenia z videného.

J. Peck: Everywhere We Go – Sterling Hyltin, Andrew Veyette – New York 2017 (zdroj New York City Ballet / foto © Paul Kolnik)

Interpretačné kvality súboru sú nepopierateľné, i keď Európana na prvý pohľad môžu vyrušovať široké chrbty tanečníc, otvorené boky v arabesques, charakteristický prstoklad a port de bras či zdvihnuté päty pri demi-plié. Estetika techniky klasického tanca podľa Georga Balanchinea však nepustí a vedenie súboru, aj Školy amerického baletu, veľmi precízne stráži balanchineovský odkaz, čím zabezpečuje štýlovú jednotu interpretov a originalitu súboru. Dvadsaťpäť sólistických osobností predstavuje rasovú i charakterovú diverzitu, ktorá je zjednotená skutočne silnou technikou. Repertoár, čo sa týka neoklasických a súčasných baletov, je bohatý, moderný a progresívny. Cítenie energie, ktorá sa šíri z javiska, vnímanie moderného dizajnu a uvádzanie diel súčasných skladateľov vzbudzuje v človeku pocit, že je súčasťou umeleckej revolúcie z obdobia Ballets russes. New York City Ballet veľmi odhodlane a aktívne tvorí súčasnú americkú baletnú históriu bez toho, aby zabúdal na svoju identitu a odkaz Balanchina a Robbinsa.

Hodnotenie autora recenzie: 100 %

 

Festival Here/Now 2017
All Balanchine
23. apríl 2017 David H. Koch Theater New York

Allegro Brillante
Choreografia: George Balanchine
Hudba: Piotr Iľjič Čajkovskij
Dirigent: Andrew Litton
Susan Walters (klavír)

Kostýmy: Karinska
Svetlá: Mark Stanley
Zbor New York City Ballet
Účinkovali – Tiler Peck, Andrew Veyette

The Four Temperaments
Choreografia: George Balanchine

Hudba: Paul Hindemith
Dirigent: Andrew Litton
Stephen Gosling (klavír)
Svetlá: Mark Stanley
Zbor New York City Ballet
Účinkovali – Gonzalo Garcia, Sara Mearns, Jared Angle, Ask la Cour, Teresa Reichlen, Lydia Wellington, Andrew Scordato, Lauren King, Daniel Applebaum, Ashley Laracey, Cameron Dieck

Symphony in C
Choreografia: George Balanchine

Hudba: George Bizet
Dirigent: Andrew Litton
Kostýmy: Marc Happel
Svetlá: Mark Stanley
Zbor New York City Ballet
Účinkovali – Megan Fairchild, Chase Finlay, Maria Kowroski, Tyler Angle, Alston Macgil, Harrison Ball, Brittany Pollack, Taylor Stanley
***

All Wheeldon
28. apríl 2017 David H. Koch Theater New York

Mercurial Manoeuvres
Choreografia: Christopher Wheeldon
Hudba: Dmitrij Šostakovič
Dirigent: Andrew Litton
Alan Moverman (klavír)
Raymond Mase (trubka)
Kostýmy: Carole Divet
Svetlá: Mark Stanley
Zbor New York City Ballet
Účinkovali – Tiler Peck, Tyler Angle, Harrison Ball, Sara Adams, Kristen Segin

Polyphonia
Choreografia: Christopher Wheeldon
Hudba: Győrgy Ligeti
Dirigent: Andrew Litton
Stephen Gosling (klavír)
Alan Moverman (klavír)
Kostýmy: Holly Hynes
Svetlá: Mark Stanley
Účinkovali – Unity Phelan, Zachary Catazaro, Sterliing Hyltin, Gonzalo Garcia, Brittany Pollack, Taylor Stanley, Sara Mearns, Chase Finlay

Liturgy
Choreografia: Christopher Wheeldon

Hudba: Arvo Pärt
Dirigent: Andrew Litton
Kurt Nikkanen (husle)
Kostýmy: Holly Hynes
Svetlá: Mark Stanley
Účinkovali – Maria Kowroski a Jared Angle

American Rhapsody
Choreografia: Christopher Wheeldon
Hudba: George Gershwin
Dirigent: Andrew Litton
Elaine Chelton (klavír)
Kostýmy: Janie Taylor
Scénický dizajn: Leslie Sardinias
Scénický supervízor a svetelný dizajn: Mark Stanley
Zbor New York City Ballet
Účinkovali – Lauren Lovette, Unity Phelan, Russel Janzen, Amar Ramasar
***

All Ratmansky
2. máj 2017 David H. Koch Theater New York

Russian Seasons
Choreografia: Alexei Ratmansky

Hudba: Leonid Desyatnikov
Dirigent: Andrew Litton
Veronica Mitina (soprán)
Kurt Nikkanen (husle)
Kostýmy: Galina Solovyeva
Svetlá: Mark Stanley
Účinkovali – Abi Stafford, Rebecca Krohn, Sara Mearns, Alina Dronova, Alexa Maxwell, Indiana Woodward, Taylor Stanley, Antonio Carmena, Joseph Gordon, Zachary Catazano, Amar Ramasar, Sean Suozzi

Namouna, a Grand Divertissement
Choreografia: Alexei Ratmansky
Hudba: Édouard Lalo
Dirigent: Andrew Litton
Kostýmy: Marc Happel a Rustam Khadamov
Svetlá: Mark Stanley
Zbor New York City Ballet
Účinkovali – Sterling Hyltin, Tyler Angle, Ashley Bouder, Sara Mearns, Erica Pereira, Daniel Ulbricht, Abi Staford
***

All Peck
3. máj 2017 David H. Koch Theater New York

In Creases
Choreografia: Justin Peck

Hudba: Philip Glass
Dirigent: Andrews Sill
Elaine Chelton (klavír)
Alan Moverman (klavír)
Kostýmy: Justin Peck a Marc Happel
Svetlá: Mark Stanley
Účinkovali – Sara Adams, Brittany Pollack, Emilie Gerrity, Indiana Woodward,  Devin Alberda, Harrison Coll, Daniel Applebaum, Taylor Stanley

The Dreamers
Choreografia: Justin Peck

Hudba: Bohuslav Martinů
Dirigent: Andrews Sill
Craig Baldwin (klavír)
Kurt Nikkanen (1. husle)
Lydia Hong (2. husle)
Shmuel Katz (viola)
Frederick Zlotkin (violoncčelo
Kostýmy: Dries van Noten
Kostýmový supervízor: Marc Happel
Svetlá: Mark Stanley
Účinkovali – Sara Mearns a Amar Ramasar

New Blood
Choreografia: Justin Peck

Dirigent: Andrews Sill
Hudba: Steve Reich
Kostýmy: Humberto Leon (Opening Ceremony) a Kenzo
Kostýmový supervízor: Marc Huppel
Svetlá: Mark Stanley
Účinkovali – Peter Walker, Taylor Stanley, Brittany Pollack, Sebastian Villarini-Velez, Kristen Segin, Claire Kretzschmar, Lauren King, Daniel Applebaum, Rachel Hutsell, Andrew Veyette, Lydia Wellington, Ashley Bouder, Russell Janzen

Everywhere We Go
Choreografia: Justin Peck

Hudba: Sulfjan Stevens (orchestrácia S. Stevens a M. A. Atkinson)
Dirigent: Andrews Sill
Scéna: Karl Jensen
Scénický supervízor: Penny Jacobus
Kostýmy: Janie Taylor
Kostýmový supervízor: Marc Heppel
Svetlá: Brandon Stirling Baker
Zbor New York City Ballet
Účinkovali – Sterling Hyltin, Rebecca Krohn, Tiler Peck, Andrew Veyette, Russell Janzen, Amar Ramasar, Teresa Reichlen

www.nycballet.com

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Mohlo by vás zajímat