Jeden z Čechů, kteří stáli u rozkvětu opery na Slovensku

  1. 1
  2. 2
Dňa 20. novembra 1976 zomrel v Prahe dirigent Josef Vincourek, rodák zo Suchdolu nad Odrou (23. januára 1900), ktorý vyoral významnú umeleckú brázdu na Slovensku. Mladšia generácia (včítane študentov hudobno-operných profesií) pozná z prvých desaťročí existencie Opery SND iba Nedbalovcov a možno krátko v Bratislave pôsobiaceho Milana Zuzu. No opera by sa nemohla etablovať v Bratislave, keby tu spočiatku (popri českých spevákoch) nepôsobili rôzne dlho ani ďalší českí dirigenti: Bohuslav Tvrdý, Pavel Dědeček, Bedřich Holeček a Iša Krejčí. Najdlhšie však v Bratislave pôsobili Zdeněk Folprecht a práve Josef Vincourek.
Josef Vincourek (foto archív SND Bratislava)
Josef Vincourek (foto archív SND Bratislava)

Zabúdaný dirigent

Po štúdiách na Pražskom konzervatóriu (1919) Josef Vincourek krátko pôsobil ako korepetítor v speváckej škole Emila Buriana a viackrát sprevádzal na koncertoch oboch významných bratov. Po jednej sezóne korepetoval potom v divadle v Olomouci, v divadelnej spoločnosti Marie Zieglerovej a dirigoval v Národnom divadle v Brne. Od sezóny 1923/1924 pôsobil v Opere SND ako dirigent, v rokoch 1933 – 1938 ako dramaturg a po odchode Karla Nedbala až do konca druhej svetovej vojny ako šéf bratislavskej opery. Preto ak dnes spomíname na progresívnu dramaturgiu tridsiatych rokov, nebola to len zásluha osobnosti Karla Nedbala, ale istý podiel na nej mal aj Vincourek ako dramaturg. To ostatne potvrdil potom v rokoch Slovenskej republiky, kedy ako šéf súboru repertoár kreoval spolu s dramaturgom Štefanom Hozom. V Bratislave tiež pôsobil ako pedagóg na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko (v roku 1941 premenovanej na Štátne konzervatórium). Jeho „školou“ prešli skladatelia Eugen Suchoň, Šimon Jurovský, Tibor Andrašovan, Karol Elbert, Andrej Očenáš, Dezider Kardoš a Bartolomej Urbanec a dirigenti a skladatelia v jednej osobe Ladislav Holoubek a Tibor Frešo. Obaja posledne spomínaní mu boli zároveň (prvý od roku 1933, druhý od roku 1941) kolegami za dirigentským pultom v Opere SND.

Menej úspešne vyznieva Vincourkova kariéra po odchode z Bratislavy. V rokoch 1945 – 1948 síce dirigoval aj v Českej filharmónii a v sezónach 1945/1946 a 1949/1950 v Národnom divadle. Tam sa mu však ušli iba reprízy Rusalky a Šárky a naštudovania baletov, z ktorých najvýznamnejším bol Porokofjevov Romeo a Júlia.

Národné divadlo Praha (zdroj theatre-architecture.eu)
Národné divadlo Praha (zdroj theatre-architecture.eu)

Dirigoval aj v pražskej operete a v rokoch 1954 – 1956 bol šéfom operety na Kladne. V rokoch  1956 – 1958 pôsobil ako šéf Státního divadla v Ostrave, kde uviedol aj Suchoňovu Krútňavu a ním milovanú Fibichovu Šárku. Následne v rokoch 1958 – 1961 bol šéfom opery v Košiciach. Tu z viacerých inscenácií upozorňujeme najmä na Suchoňovho Svätopluka (1960) a Jurovského balet Rytierska balada (1960), čo len dokomentuje, ako dobre sa zžil so slovenským prostredím. Takisto stál za dirigentským pultom pri inscenácii Prokofjevových Zásnub v kláštore (1961), v ktorých režisér Branislav Kriška vypovedal boj konzervatívnej réžii.

Vráťme sa však k jeho bratislavskému pôsobeniu. V prvých rokoch, ale aj neskôr, pomerne často dirigoval reprízy opier, ktoré naštudovali jeho kolegovia (už v sezóne 1923/1924 Rusalku, Lovcov perál, Rigoletta, neskôr Chéniera). Keďže najmä v ére Oskara Nedbala bol v obľube francúzsky repertoár, práve Vincourek sa najčastejšie ocitol za dirigentským pultom pri jeho uvádzaní. Tak naštudoval Adamovho Postiliona z Lonjumeau (1923), Massenetovho Kaukliara u Matky Božej (1924, čo bola prvá inscenácia v slovenčine), Bizetovu Carmen (1924 a 1929) a Lovcov perál (1928), Offenbachove Hoffmannove rozprávky (1924 a 1929), Thomasovu Mignon (1925 a 1932), Saint-Saënsovho Samsona a Dalilu (1927), Halévyho Židovku (1929), Massenetove Thaïs a Manon (1933 a 1935), Charpentierovu Louisu (1937). No najviac sa stretával s partitúrou Gounodovho Fausta a Margaréty, ktorú hudobne pretlmočil v rokoch 1925, 1930, 1932, 1938 a 1943. Pomerne skromný je zato súpis ním naštudovaných talianskych opier, ktoré skôr dirigoval najprv Zdeněk Folprecht a potom Juraj Viliam Schöffer. Vincourek dirigoval dve naštudovania Komediantov, Maškarného bálu, Aidy, Barbiera zo Sevilly, pripravil po jednej inscenácii Talianky v Alžíri, Toscy a Bohémy a v svojej poslednej sezóne v SND Verdiho Otella (1945).

Ak uvážime, že bratislavská opera bola v prvých dvoch desaťročiach v podstate súborom prevažne českých umelcov hrajúcich pre české úradníctvo mesta, neprekvapuje bohatý výber českého repertoáru. Ten sa ale nezastavil ani počas protičesky orientovanej medzivojnovej Slovenskej republiky. Pravda, nehrali sa už také „okrajové“ alebo divácky náročnejšie diela, ktoré predtým Vincourek dirigoval (Ambrosov El Christo de la Luz, Pickov Maliar Rainer, Karelova Smrť kmotřička, Fibichove opery Šárka, Messinská nevesta, Kovařovicovi Psohlavci, ba ani Dvořákov Jakobín, Čert a Káča a Dimitrij), no Vincourek si medzi rokmi 1940 a 1945 zadirigoval nové inscenácie Predanej nevesty, Hubičky, Tajomstva, Dvoch vdov, Foerstrovej Evy, Janáčkovej Její pastorkyně a až dve inscenácie Rusalky (1941 a 1945).

Z ruského repertoáru Vincourek dirigoval až tri inscenácie Eugena Onegina (1925, 1934 a 1939), Musorgského Soročinský jarmok (1932) a Chovančinu (1939), na ktorej ďalšiu inscenáciu bratislavské publikum márne čaká dodnes, z ďalšieho slovanského repertoáru Stojanovovu Salambo, Dobrovićovu Vdovu Rošlinku a Moniuszkovu Halku. Z nemeckých skladateľov sa stretol s Kienzlom (Pieseň z hôr), Lorzingom (Cár a tesár), Goetzom (Skrotenie zlej ženy), Nicolaiom (Veselé paničky windsorské), Humperdinckom (Medovníková chalúpka) a Egkom (Peer Gynt). Ako šéf súboru uviedol tri inscenácie velikánov nemeckej opery – Wagnera, Mozarta a Richarda Straussa (Blúdiaci Holanďan 1939, Don Juan 1940, Elektra 1943), ktorých mal predtým pre seba „vyárendovaných“ Karel Nedbal. Zo slovenského repertoáru naštudoval Holoubkovu Stellu a Bellovho Kováča Wielanda.

Za takzvanej Drašarovej éry stúpol v SND zástoj operety, ale do každej sezóny sa zmestil aj nejaký balet. Povinnosť dirigovať tieto súbory neobišla ani Josefa Vincourka. Mal však to šťastie, že väčšinou dirigoval klasické operety Straussa (Cigánsky barón, Tisíc a jedna noc) a Lehára (Cárovič, Veselá vdova, Gróf Luxemburg, Paganini), ale aj Cnostnú Zuzanu od Jeana Gilberta a U svatého Antoníčka od Járu Beneša. Z baletných naštudovaní spomenieme Giselle, Luskáčika, Novákovu Slovácku suitu a Nedbalove Z rozprávky do rozprávky.

  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář