Jozef Dolinský: Postupem času chci být raději sám sebou…

Rozhovor s novým riaditeľom baletného súboru Slovenského národného divadla

Čo sa vo vás odohralo, keď ste pred mesiacom dostali ponuku stať sa riaditeľom baletu SND, s ktorým je vaša dráha tanečníka, choreografa, umelca viac než spojená?

Zobral som si obligátnych 48 hodín na rozmyslenie.

Do súboru ste nastúpili hneď v roku 1990. Čo ste ako mladý tanečník po absolutóriu na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej očakávali od svojho prvého angažmán?

Mal som svoje predstavy a sny tak ako každý, kto si myslí, že divadlo čaká iba na neho. Vtedajší šéf baletu pán Emil Bartko ma z tohto omylu vyliečil tým, že ma postavil do tretieho radu. To je okamih, keď sa buď naštvete na šéfa alebo na seba a začne pre vás buď práca alebo obviňovanie druhých z blbosti a slepoty.

Na čo najradšej spomínate z tých začiatkov?

Spomínam si, že vtedy som sa mohol učiť aj od tanečníkov niekoľkých generácií, že súbor mal svoju vnútornú hierarchiu. To bol ďalší liek na prehnané sebavedomie.

Mali ste možnosť pozorovať ponovembrový vývoj, celú zložitú genézu smerovania nielen celého Slovenského národného divadla ale hlavne baletného súboru, jeho premenu, transformáciu, kontakty so zahraničím. Tiež  však vývoj publika, zmenu vnímania divadelného umenia. To všetko sa vám teraz ako riaditeľovi tohto veľkého telesa môže hodiť. Čo to pre vás znamená pozrieť sa späť?

V prvom rade chcem povedať, že sa na roky o ktorých hovoríte, nepozerám so sentimentom. Aj spomínať treba vedieť. Každá z tém, ktorú uvádzate v otázke znesie niekoľkostranovú štúdiu a predsa, keď sa zdvihne opona záleží na jednej veci, ktorá platí odvtedy ako si človek uvedomil, že mu nad hlavou v noci svietia hviezdy. Divadlo je o vytváraní iných svetov, ktoré platia vtedy, keď emocionálne komunikujú s prítomnosťou a pokiaľ sa na tom nezhodne v danom čase a priestore divák a herec, je lepšie venovať sa niečomu inému.Vždy som premýšľal, ktorý repertoár  je vám bližší. Stvárnili ste mnoho rolí klasického repertoáru, ale aj veľký repertoár moderný, pôvodné diela českých, slovenských a zahraničných choreografov. Kde ste sa cítili lepšie?

Kým som pochopil, že je úplne jedno čo tancujete, pokiaľ v tom nájdete samého seba, bol som presvedčený, že veci robím dobre. Klasický balet je veľká drina aj keď vás Boh obdaril talentom a fyzickou disponovanosťou. Aj tak to je len časť z toho, čo divadlu musíte dať. Tancovať rolu nestačí, musíte si to prežiť a to maximálne ako sa len dá a nemyslieť na nepodstatné veci aj keď máte chrbát pod obstrekmi.  Trvalo mi dosť dlho kým som prišiel na to, že väčšinou som pracoval s choreografmi, ktorí nehľadali moju interpretáciu, ale svoju predstavu a to je veľký rozdiel. Mal som šťastie, že ešte ako aktívny interpret som začal učiť na konzervatóriu a dostal som sa k vlastnej tvorbe a štúdiu na filozofickej fakulte a neskôr na Akadémii umení. Tam som pochopil, že mám čas, ktorý využijem podľa seba. Naučilo ma to rešpektovať ľudí a vážiť si talent a divadlo ako priestor pre osobný rozvoj.

Ako sa mladý tanečník s brilantnou klasickou technikou dostal k záujmu o psychológiu postavy, jej emócie, nielen o tanečnú formu?

To je to, čo priamo súvisí s využívaním príležitostí. Viesť dialóg s umeleckým dielom pokiaľ s vami samo komunikuje. Odovzdať mu maximum a poznávať svoje horizonty. A robiť to bezpodmienečne, pretože ako herec na to nemáte nárok. Nemôžete si najprv klásť podmienky a potom sa zariadiť podľa okolností. S prvými taktami predohry začína vabank, aj keby ste mali padnúť na zadok.Nezabudnuteľné pre mňa je vaše stvárnenie postáv mužov v Adagiettu, Carmine burane…

Áno, tancoval som si to po svojom a bolo to rešpektované.

Nedá mi nezamyslieť sa, či váš postupný prerod z tanečného umenia do sféry dramaturgie, herectva i réžie nebol spôsobený aj tým, že vždy, keď prišiel do súboru nový člen, bol Jozef Dolinský zrazu akýsi druhoradý…

Vážne? Keď tak nad tým rozmýšľam, je na tom istý diel pravdy. Aj ja som chcel byť samozrejme ten prvý. Ale postupom času som radšej chcel byť sám sebou.

V tej dobe myslím začalo aj vaše štúdium kulturológie na Univerzite Komenského. Akú ste si vybrali tému na diplomovú prácu?

K téme ma priviedol záujem o umeleckú tvorbu. O možnosť zachytiť sa o históriu tohto priestoru a ťažiť tematicky z prostredia, ktoré nás determinuje a komunikovať na základe divadelnej tvorby. Spracoval som osobnosť Rudolfa Labana v kontexte vzťahu k vývoju tanečného umenia a k mojim názorom na umeleckú tvorbu. Druhou časťou diplomovej práce bol projekt inštitúcie Tanečného súboru aj s ročným harmonogramom umeleckých aktivít.Štúdium na vysokej škole, k tomu vaše viac než vydarené choreografické začiatky, spolupráca s mimoriadnymi umelcami ako Jozef Bubák, Lea Fekete, Henry Tóth, bolo to šťastné obdobie tvorivej voľnosti?

Bolo to obdobie, keď som začal prenikať hlbšie do problematiky umeleckej tvorby. Za veľa ďakujem práve Jozefovi, pretože okrem priateľstva s ním a s jeho rodinou, mi vo vzťahu k umeniu povedal toho najviac. A činí tak pri každom našom rozhovore. Kontakty s Leou a Henrym sú živé i naďalej a to je hlavné.

Ako jeden z mála umelcov ste vedeli kedy skončiť s tanečnou kariérou, rozlúčiť sa s Princmi a odišli ste na zvláštne, také študentské roky do Banskej Bystrice. Čo znamená táto zastávka?

Nepotreboval som si už dokazovať, že to zvládnem. Posledných sedem -osem rokov interpretačnej kariéry som mal veľkú radosť z každého kroku na javisku, pretože som pochopil, ako dôležité pre mňa je prežiť si ten čas naplno. Mal som naozaj šťastie, že som interpretačnú kariéru pochopil ako súčasť cesty, nie ako cieľ. Veľmi si vážim roky prežité medzi Bystricou a Bratislavou. Inscenácie, ktoré som urobil pre štátnu operu, ľudí, ktorých som tam poznal a s ktorými som pracoval a od ktorých som sa veľa naučil. Ako choreograf ste od abstraktného  baletu Prianie prešli k dejovým baletom ako Príbeh vojaka, Macbeth, Vták ohnivák, Petruška či Chrám Matky Božej. Cítite ako tvorca tento posun?

Nielen cítim. Je to programový posun k hlbšej výpovedi.

Dnes je moderné najmä v Česku, dejový balet zahaliť do vášnivej hudobnej koláže, prepychových dobových kostýmov, bohatého light designu a mrakov dymu. Čo znamená pre Jozefa Dolinského vytvoriť choreografiu, ktorá je založená na psychológii postav, ich vzájomných vzťahoch?

Mňa choreografia nezaujíma. Ja chcem prostredníctvom divadelnej tvorby niečo povedať. To, že sa to deje cez pohyb, tanec, nie je dôležité. V istom okamihu som pocítil nedostatok a nedokonalosť komunikácie mojich myšlienok a názorov publiku. Preto som hľadal cestu k činohernému divadlu a to ma naučilo vážiť si slovo, vetu, dialóg. Práca s ľuďmi na divadelnom predstavení je neuveriteľný dar.

Zo svetových choreografov máte nejaký vzor čo sa týka dejového baletu?

Nemám, už dávno nemám vzory.Myslíte, že je možné pomenovať váš choreografický rukopis?

Nie a načo? Pre mňa to nie je dôležité.

Spomínam na vaše tanečné štúdie a improvizácie. Je pre vás umenie kultivovaného pohybu, práca s telom, choreografické štýly 20. storočia ako Kreutzberg, Limon, Grahamová, hľadanie optimálneho vyjadrenia myšlienky pohybom?

Je to veľmi ťažké a nikdy sa to dokonale nepodarí. To by sme museli konkurovať Bohu, ale my sme ľudia. 

Viem, že ste oddaný interpret ducha diela, nebojíte sa ísť na doraz, pracovať s minimálnym kostýmom, zároveň sa i vnútorne obnažiť na javisku… v čom ako tanečník vôbec dnes vidíte význam ľudského tela, fyzického konania na javisku?

Obávam sa, že dnes už sme na javisku videli všetko možné a často za hranicami všeobecného chápania úcty k divákovi. Motivácie sú rôzne a ja ich akceptujem. Mne sa veci páčia alebo nepáčia.

V dnešnej dobe, ktorá dospela k absolútnej umeleckej slobode a rýchlo dozrela a možno sa aj rýchlo opotrebovala, aká je vôbec vaša umelecká idea  javiskového diela?

Toto mám rád: umelecká sloboda… za tým si môžete predstaviť všetko na svete.Neláka vás podobne ako to urobil napríklad Mats Ek, John Neumeier, prerozprávať klasický baletný repertoár cez svoju umeleckú optiku?

Ďakujem, že som vami vnímaný v kontexte spomenutých mien, ale tak ďaleko naozaj nie som, ale všetko je možné…

Váš otec bol sám tanečník, pedagóg, choreograf. Nemali ste niekedy pocit, že ste si vybrali celé svoje profesné zameranie len kvôli nemu?

Ak by som to nechcel robiť naozaj, tak by to nemalo zmysel; bol som a som si vedomý súvislostí s mojim menom a históriou baletu SND. Kde je ten moment, ktorý je dostatočne silný, že sa mladý chlapec rozhodne pre tak osobité povolanie ako tanečník? A ešte dôležitejší moment, že pri tomto, možno detskom sne, cez všetko vytrvá?

Vek dospievania je o tom, že si hľadáte svoje miesto na Zemi. Chcete sa vyčleniť z davu, odlišovať sa. Ak prijmete, že je to o ťažkej práci so samým  sebou, ak prijmete, že divadlo vám berie podstatne viac ako vám vráti, ale aj to málo vám stačí, tak sa viete rozhodnúť. Máte šancu: čas, ktorý prežijete na javisku. Iný svet, na ktorý sa driete roky a nedá sa zaplatiť ani peniazmi ani slávou.

Splnila kariéra tanečníka vaše očakávania? Neľutujete, že ste zostali verný Bratislave?

Splnila do tej miery, pokiaľ som sa tváril ako ten, čo si môže klásť podmienky. Dnes viem, že žiadna kariéra neexistuje, je len život, ktorý si naplníte podľa vlastného uváženia.Teraz otvárate novú kapitolu. Vstupujete do neradostnej atmosféry prvej slovenskej scény. Po škandáloch, auditoch, destabilizovanom súbore, nie je to ľahké. Navyše v Európe sa takéto zmeny pripravujú dlho dopredu a vy máte pred sebou pripravenú sezónu. Čo je možné zmeniť? Čo by ste chceli zmeniť?

Či je atmosféra radostná alebo neradostná je otázka uhla pohľadu a rovnako to platí aj o tom, či je sezóna pripravená. Beriem to ako daný fakt. Zmeniť sa dá všetko. A to čo chcem zmeniť, potrebuje v prvom rade čas a postupné kroky. Jedným unáhleným rozhodnutím môžete veci nie zmeniť, ale priamo zničiť.

Nie je to sizyfovská nevďačná úloha?

Nie, nie je.

Vnímate baletný súbor SND porovnateľne s nejakým obdobným divadlom v európskom kontexte?

Ja vnímam celú slovenskú kultúru ako svojbytnú a v Európe jedinečnú a tak chcem kreovať aj Balet SND. Je tu veľa mladých a talentovaných ľudí, ktorí potrebujú čas, priestor a vedenie. Potrebujú obsah a program pre jeho naplnenie. Formu má kdekto a aj takú, ktorú v našich podmienkach možno nikdy nedosiahneme, čo neznamená, že sa o to netreba pokúsiť.

Máte v hlave vysnený umelecký a prevádzkový model ako by mal súbor fungovať?

Mám a program realizácie sa začal 21.augusta 2012. ***

Vizitka:

Riaditeľ Baletu SND Jozef Dolinský (1970) ml., absolvoval Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej (1988). Je absolventom kulturológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a divadelnej dramaturgie a réžie na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Od roku 1990 bol Jozef Dolinský členom a neskôr prvým sólistom Baletu SND. Stvárnil desiatky postáv a hlavné postavy v baletoch klasického tanečného repertoáru: Siegfried v Labuťom jazere, Princ v Luskáčikovi, Franz v Coppélii, Colas v Márnej opatrnosti, Albert a Hilarion v Giselle, Basilio v Donovi Quijotovi, Romeo a Tybalt v balete Romeo a Júlia, Princ Désiré v Spiacej krásavici, Solor v Bajadére, Konrád v Korzárovi, James v Sylfide, titulná postava v balete Spartakus.

Divákov zaujal nielen tanečnou interpretáciou, ale i mimoriadnym výrazovým prežitkom svojich postáv v baletoch ako Paganini, Deti Titanicu, Drevený princ, Requiem, Carmina Burana, Adagietto, Sen noci svätojánskej, Zvonár z Notre Dame. Pre Balet SND vytvoril choreografiu Prianie (2000) na hudbu Henryho Tótha.

V rokoch 2005 – 2010 bol umeleckým šéfom baletu Štátnej opery v Banskej Bystrici, kde choreograficky aj režijne naštudoval niekoľko inscenácií: Snehulienka a sedem pretekárov (2006, hudba V. Patejdl),  Príbeh vojaka (2007, hudba I. Stravinskij), Macbeth (2008, hudba K. Molčanov), Vták ohnivák a Petruška (2009, hudba I. Stravinskij), či Chrám Matky Božej (2010, hudba M. Jarre).

V Štátnej opere v Banskej Bystrici pripravil aj projekt pod názvom Ako sa robí tanec (2006, hudba C. Saint-Saens). Ako dramaturg a režisér spolupracoval s Akadémiou umení v Banskej Bystrici, Divadlom Apollo a SĽUKom; ako spoluautor sa podieľal na časti monografie výtvarníka Jozefa Bubáka. Aktívne spolupracuje ako pedagóg s Tanečným konzervatóriom Evy Jaczovej v Bratislave.

Počas tanečnej kariéry hosťoval v Inoue Ballet Tokyo (1993, 1995), vo Fukuoka International Ballet Theatre (2001), a ďalších krajinách. Ako hosťujúci sólista účinkoval na galavečere Hviezdy petrohradského baletu (Stars of St. Petersburg, 2002). V roku 2011 bol členom medzinárodnej poroty Austrian Show Dance Union.

Ako prvý tanečník sa stal držiteľom prestížnej ceny The Philip Morris Award. Nadácia Anny Pavlovovej (Rusko) ho v roku 2006 odmenila medailou za podporu kultúry a umenia. Cena Literárneho fondu v roku 2010 bola ocenením umelca v oblasti divadelnej tvorby.

Portrétní foto Martin Črep, foto z inscenací Ctibor Bachratý, Anton Faraonov, Anna Klenková