Jubilanti slovenské opery (9)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Spomeňme si na jubilantov (9)

Posledný raz v tomto kalendárnom roku predkladám čitateľom Opera Plus krátke miniportréty slovenských operných umelcov, ktorých okrúhlejšie dáta narodenia alebo úmrtia spadajú do posledných troch mesiacov roka. Nechcem čitateľov zavaľovať prehnaným množstvom dát, takže tam, kde ide o umelcov, ktorých činnosť som mal možnosť priamo sledovať, sa budem opierať skôr o vlastné názory a zážitky než o encyklopedické údaje.

Slovenské národné divadlo Bratislava (foto archiv)
Slovenské národné divadlo Bratislava (foto archiv)

V spomínanom období sa medzi jubilantov dostali aj dvaja operní režiséri. Prvý profesionálny slovenský režisér Kornel Hájek (narodený 21. 10. 1920 – 95. výročie) a jeden z „mladšej“ generácie režisérov, Martin Bendik (22. 12. 1960 – 55. výročie).

Kornel Hájek azda aj vďaka štúdiu na Filozofickej fakulte UK chápal operu ako syntetické divadlo a nevyhýbal sa ani inšpiráciám so vtedajšími zahraničnými režisérskymi trendami.

Kornel Hájek (foto archiv DU)
Kornel Hájek (foto archiv DU)

Do príchodu Braňa Krišku do ŠD v Košiciach režijne pokrýval sám takmer celú umeleckú produkciu divadla a z historického hľadiska je prvým z trojice režisérov, ktoré vtlačili košickému opernému súboru svoju pečať (Hájek, Kriška, Bargárová). V divadle pôsobil od roku 1949 do svojej smrti 8. marca 1968 (istý čas aj ako dramaturg a 1962–1967 ako umelecký šéf). Z množstva režijných prác ťažko vybrať tie najzávažnejšie. Veľkú pozornosť vzbudila napríklad v roku 1957 inscenácia Verdiho Sily osudu (pravda aj vďaka skvelému sólistickému triu – Poláková, Jakubek, Zelenay), ale aj Gounodov Faust a Margaréta, Holoubkova Stella, prvé košické uvedenia Wagnerových opier TannhäuserBlúdiaci Holanďan, Suchoňova Krútňava s otvorením všetkých škrtov (1965) alebo Szokolayova Krvavá svadba. Režíroval však aj operety, tak populárne v košickom prostredí. V SND (kde začínal ako asistent réžie a kde v roku 1949 sám inscenoval Ferrariho Zuzankino tajomstvo a Blodekovu operu V studni) dostal už ako ostrieľaný režisér príležitosť režírovať štyri opery v čase, kedy dramaturgom SND bol avantgardný Ján Szelepcsényi a skladateľ Ivan Hrušovský. Prvou inscenáciou bol Cikkerov Juro Jánošík (1961). V bratislavskej premiére Cikkerovho Vzkriesenia (1962) umiestnil na oboch krajoch portálu veľké zrkadlá so zväčšovacím sklom, cez ktoré divák mohol sledovať ako na tácke mimiku postáv v dôležitých momentoch inscenácie. Pri inscenovaní Hoffmannových rozprávok (1963) sa zrejme nevedel rozhodnúť, ktorou z možných verzií ukončiť dielo, takže pôvodne plagátovaná postava Múzy sa napokon v inscenácii ani neobjavila. Z jeho inscenácie Eugena Onegina (1963) na mňa najviac zapôsobilo impresionisticky poňaté prvé dejstvo. Hájek sa popri réžiách venoval aj prekladom operných libriet.

Martina Bendika by sme mohli nazvať enfantom terrible slovenskej opernej réžie.

Martin Bendik (zdroj SND Bratislava)
Martin Bendik (foto SND Bratislava)

Dokazuje to nielen väčšina jeho inscenácií, ale tiež príležitostné vyjadrenia v bulletinoch alebo odbornej tlači. Snaží sa, aby každá jeho inscenácia o čomsi vypovedala, a v súlade s dnešným svetovým trendom považuje opernú partitúru len za polotovar, ktorému až réžia dá konečný zmysel. Ako sa vyjadrila istá kritička, dostal tým do pohybu nielen dianie na javisku, ale aj kritiku a divákov, ktorí sa k jeho inscenačným výsledkom stavajú protirečivo. Týka sa to hlavne takmer permanentných zmien časových a miestnych súradníc inscenovaných operných príbehov. Ďalším výrazným znakom jeho rukopisu je dôraz na výtvarnú zložku inscenácie a príklon k svetelnej réžii, čo sa premietlo do dokonalého súladu so scénografom Alešom Votavom pri jeho banskobystrických réžiách. Z množstva réžií v tomto stredoslovenskom divadle (kde pôsobil viac než desať rokov) si kritika najviac cenila Gluckovho Orfea a Eurydiku, Frešovu rozprávku Martin a slnko, Benešovho Skamenelého a hlavne verdiovský cyklus kombinujúci známe (Traviata, Nabucco) a u nás málo známe (často ako slovenské premiéry uvádzané) opery skladateľa Giuseppa Verdiho (Aroldo, Lujza Miller, Ernani, Attila). V SND pripravil Bendik skvelú inscenáciu Bartókovho Hradu kniežaťa Modrofúza, pomerne vydareného Brittenovho Petra Grimesa a značne kontroverzného Verdiho Trubadúra. V prílišnej snahe po údernosti inscenácie sa mu zavše vzoprie dielo alebo interpreti (košická Tosca, bystrický Attila, bratislavský Trubadúr).

Košický tenorista Július Regec (4. 12. 1925) sa stal členom Štátnej opery v Košiciach v roku 1949, keď predtým študoval spev súkromne u Godina, Manniho a Boháčka. Hlavné obdobie jeho umeleckej kariéry sa nachádzalo medzi rokmi 1955 a 1975, pričom po odchode Imricha Jakubeka a pred návratom Jozefa Kondera z Banskej Bystrice (1969) bol jednoznačnou tenorovou jedničkou súboru. Je obdivuhodné, ako vedel striedať úlohy lyrického a spinto odboru počas svojej speváckej dráhy ukončenej potom charakterovými úlohami. Ako lyrický tenor stvárnil Edgarda z Lucie, Verdiho Vojvodu, Riccarda, ale aj dramatickejšieho Manrica, Pucciniho Rodolfa, Suchoňovho Záboja a Cikkerovho Gajdošíka, Čajkovského Lenského a Smetanovho Janíka, Gounodovho Fausta. Poradil si však aj s dramatickejšími veristickými partmi, ako boli Kalaf, Dick Johnson, Turiddu, Pedro z Nížiny, Chénier. Koncom päťdesiatych rokov, kedy ešte prvý rozhlasový program vysielal žánrovo široké spektrum hudby, som často počúval z rádia duet z Elbertovej operety V prístave, v ktorom mu bola partnerkou Anna Poláková. Naživo som ho počul spievať jediný raz pri hosťovaní Košičanov v SND v Donizettiho Lucii v čase, kedy už bol spevák mierne za zenitom.

Pietro Mascagni: Sedliacka česť Július Regec - ŠD Košice 1978 (foto archiv ŠD Košice)
Pietro Mascagni: Sedliacka česť Július Regec – ŠD Košice 1978 (foto archiv ŠD Košice)
  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Napsat komentář