Jubilanti slovenské opery (1)

Spomeňme si na jubilantov (1)

V mesiaci január sme okrem okrúhlejších výročí narodenia či úmrtia viacerých svetových operných hviezd (Irina Archipova, Richard Tucker, Sherrill Milnes, Elvira de Hidalgo, Farinelli, Tereza Zilis Gara) zaznamenali aj jubíleá viacerých významných spolutvorcov slovenskej opernej interpretácie.Na prvom mieste by som uviedol Helenu Bartošovú (1905–1981), ktorú si my Slováci privlastňujeme, hoci bola Češkou narodenou v Budapešti a zosnulou v Rychnove pod Kněžnou.Bola totiž prvou absolventkou operného spevu na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii (v triede profesora Egema) a celý svoj umelecký život zasvätila Slovenskému národnému divadlu (1924 – 1964). Bola príznačná svojim dramatickým cítením, čo jej umožňovalo popri sopránových úlohách spievať aj vypäté mezzosoopránové party (Carmen, Kostolníčka) a cit pre expresívnosť prejavu uplatnila napríklad ako Čo-čo-san, Santuzza či Aida. Okrem toho ale vytvorila celý rad významných postáv v českých operách, ba i v zdanlivo jej vzdialenom Mozartovi. Na sklonku kariéry sa obdivuhodne preorientovala na charakterový odbor, osobitne v slovenských operách (Matka v Begovi Bajazidovi a Kitajevová vo Vzkriesení Jána Cikkera). V prvej etape svojej umeleckej činnosti patrila k obľúbenkyniam Oskara Nedbala i Ivana Balla – dvorného kritika éry jeho synovca Karla. Mnohé úlohy spievala so svojimi manželmi – tenoristom Jankom Blahom a potom s českým barytonistom Emilom Schutzom, ktorý prišiel na Slovensko za Protektorátu a zotrval v SND až do odchodu do dôchodku. Spolu s manželkou teraz odpočívajú na jednom z bratislavských cintorínov. Dňa 11. januára uplynulo od jej narodenia 110 rokov. Viac podrobností o jej umeleckom i súkromnom živote sa dá získať z knihy jej dcéry Heleny Jurasovovej Janko Blaho v spomienkach (2008).

Po Blahovi, Hozovi, do emigrácie priskoro odídenom Petrákovi a Pappovi v opere SND chýbali istý čas exportnejší lyrickí tenoristi. Pravda, v hlavných úlohách sa objavovali aj František Šubert a Alexander Baránek, ale „novou krvou“ bol až príchod Andreja Kucharského (1932–2010), absolventa VŠMU v triede profesora Godina, počas vojny úspešného tenoristu na rakúskych javiskách.Všetci Godinovi žiaci vraj po ňom „zdedili“ parádnu vysokú polohu a platilo to aj o Kucharskom. V prvých sezónach prepožičal svoj slovansky mäkký tenor Lenskému, Vojvodovi z Rigoletta, Donovi Ottaviovi, Hrickovi zo Soročinského jarmoku, Taminovi, Pelléasovi a trojici tenorových hrdinov v najznámejších Pucciniho operách. Skoro ho však zlákali diaľavy. Po niekoľkoročnom pobyte na javiskách ZSSR sa vrátil do Bratislavy už ako spinto tenor (Hermann z Pikovej dámy, Max z Čarostrelca) a od roku 1965 pôsobil  na rakúskych a hlavne významných nemeckých operných javiskách už aj v superdramatických úlohách (Don José, Canio, Kalaf, Otello), ale aj vo Francúzsku, Španielsku a Teheráne. V SND sa objavoval ako hosť, napríklad na BHS 1975 ako José s neskôr vychytenou Poľkou Stefaniou Toczyskou, v SND ešte naštudoval Ondreja z Krútňavy a Cania a bol Otellom v televíznej inscenácii Verdiho opery (1976). Dňa 17. januára uplynulo 5 rokov od jeho smrti.

Medzi živými už nie je ani významný slovenský barytonista Bohuš Hanák (1925–2010), ktorý by sa 8. januára dožil deväťdesiatich rokov.Jeho slávna éra v SND začala v druhej polovici 50. a predčasne sa skončila koncom 60. rokov v dôsledku emigrácie. Potom pôsobil ako sólista v Bazileji a aj s manželkou sopranistkou Boženou Suchánkovou sa venoval pedagogickej činnosti. Jeho od stredov dolu tmavý hlas mal osobité čaro a spevákovi vyhovovali najmä úlohy impulzívnych zvodcov, čo jedinečným spôsobom dokázal ako Scarpia v Toske. Z množstva verdiovských postáv najvyššie kladiem jeho Jaga, hoci v SND bol aj kvalitným Lunom, Renatom, Posom, Nabuccom a Macbethom. K jeho profilovým úlohám však patril aj Holanďan, kde spolu s Česányiovou, Malachovským a Pappom spoluvytváral skvelé obsadenie tejto Wagnerovej opery. Možno bližší než Verdi mu bol verizmus (Michele z Plášťa, Gérard zo Chéniera, ale aj Sorel v Menottiho Konzulovi). Naposledy som ho počul naživo spievať v rádiovom prenose zo Ženevy v roku 1985, kde popri Dvorskom a Capuccillim stvárňoval v Rigolettovi Monteroneho.

K prvej generácii absolventov VŠMU patrila aj Ľuba Baricová 1935). V SND debutovala ako speváčka madrigálu v Pucciniho Manon Lescaut a po celé 60. roky (čiastočne aj neskôr) bola významnou predstaviteľkou mezzosopránových postáv. Osobitne jej tmavému timbru vyhovovala ruská opera (Končakovna, Grófka, Oľga, Guslar v Sadkovi), ale medzi jej špičkové úlohy patrili aj Carmen, Concepción v Ravelovej Španielskej hodinke, Niklas v Hoffmannových rozprávkach, Gluckov Orfeus a Bartókova Judith.Na javisko SND tiež priniesla iný, realistickejší typ herectva a pre rozhlas istý čas pripravovala obľúbenú reláciu Hudba je súčasťou môjho života. Dňa 13. januára sme si pripomenuli jej osemdesiatiny.

Žijúcou jubilantkou je aj o generáciu staršia sopranistka Štefánia Hulmanová (1920). Po prechode z košickej opery do SND v nej poctivo vytvárala najmä alternácie k dvom tunajším hviezdam – Margite Česányiovej a Márii Kišonovej-Hubovej.  Neviem, aké bolo pozadie nasledovnej skutočnosti, ale na Pucciniho Tosku si ani jedna z hviezdna sklonku 50. rokov netrúfla. A tak Hulmanová (inak aj skvelá Jitka v Daliborovi) celé desaťročie spievala túto úlohu bez alternácie vymieňajúc len tenorových a barytónových partnerov.Speváčka je o dva mesiace staršia než ďalšia žijúca pamätníčka veľkej speváckej éry v SND  sopranistka Marta Meierová, špecialistka na charakterový odbor.

Škoda, že je už takmer  nemožné dostať sa k nahrávkam týchto spevákov, ktoré boli v bratislavskom rozhlase väčšinou barbarsky vymazané. Preto sa dá na týchto jubilantov spomínať iba tichým slovom.

Foto archiv, archiv SND Bratislava / Gejza Podhorský

Související články


Napsat komentář

Reklama