Jubileum hvězdy. Peter Dvorský slaví pětašedesátiny

  1. 1
  2. 2

Jubileum hviezdy

Slovensko má dnes viacero kvalitných operných spevákov, ktorí sú ozdobou medzinárodných obsadení na popredných svetových operných javiskách. Po Lucii Popp a Edite Gruberovej bol ďalším takýmto vyslancom Slovenska tenorista Peter Dvorský.

Peter Dvorský (foto Alex Halada/PID)
Peter Dvorský (foto Alex Halada/PID)

Ak sa nám v rokoch jeho slávy mohlo zdať, že jeho zásluhy sú dostatočne oceňované odbornou i širokou laickou verejnosťou, dnes s odstupom času sa mi zdá, že sme jeho prienik medzi svetovú spevácku elitu možno ani nedocenili. Iné je totiž putovať po zahraničných javiskách s úlohami slovanského – čiže českého a ruského – repertoáru (Janáček, Dvořák, Musorgskij, Čajkovskij), a iné je konkurovať svetovým tenoristom v oblasti taliansko-francúzskeho repertoáru. A pre Dvorského to navyše platilo v čase, kedy médiá až jednostranne (a aj trocha bulvárne) velebili trio Domingo – Carreras – Pavarotti. Pritom v tom čase na operných javiskách pôsobil ešte aspoň tucet skvelých tenoristov (Garaventa, Luchetti, Giacomini, Arragal, Bonisolli atď.). Robiť medzi nimi kvalitatívny rebríček a uvažovať, či Dvorský patril skôr k „vedúcej trojke“, alebo k tým ďalším, nie je celkom náležité.

Jedno je však isté. Svetové gramospoločnosti v tom čase často obišli nášho tenoristu v prospech Carrerasa, ktorého hviezda v druhej polovici osemdesiatych rokov už začala zapadať. V záverečnej kapitole knihy Legenda bez legiend (autor Jaroslav Blaho, 2011) Jozef Červenka podrobne analyzuje spevákove nahrávky, ktoré sa pre vyššie spomínané skutočnosti nedotýkali jeho najvlastnejšieho repertoáru. S firmou Decca (a Charlesom Mackerrasom) nahrával hlavne Janáčka (Števa, Boris, Albert Gregor) a Princa z Rusalky pre Weiglovu televíznu verziu. Ďalej natáčal pre Opus, Supraphon a Hungarton (komplety Bohémy, Buttefly, Fausta, Werthera, Dvořákovo Requiem a Stabat Mater). Najlepším obrazom jeho skutočných kvalít sú záznamy z predstavení zachytené na CD (DVD) – Donizettiho Edgardo, Nemorino z Viedne, tenorový part vo Verdiho Requiem, Des Grieux  z La Scaly, Alfredo z japonského turné atď.

Mal som to šťastie počúvať jeho hlas aj pri rozhlasových prenosoch ORF, takže dodnes mi zostávajú v pamäti jeho Macduff, Don Alvaro, Princ z Rusalky, no predovšetkým skvelá interpretácia Vojvodu z Mantovy zo Ženevy (1981) po boku Piera Cappuccilliho a o tri roky skôr prenos koncertu z Musikvereinu, na ktorom popri árii Janíka spieval aj vysoko položenú áriu Talianskeho speváka z Ružového gavaliera. Z talianskej televízie sa mi zasa podarilo nahrať si jeho Pinkertona z La Scaly. Škoda, že od čias, keď „prerazil“ do svetovej elity, sme ho počuli v SND menej často, takže najväčším „domácim“ hitom pre mňa zostáva jeho spoločné vystúpenie v Eugenovi Oneginovi s Mirellou Freni a potom v Maškarnom bále s Pierom Cappuccillim.  Tieto „esá“ by bez neho do Bratislavy nikdy neprišli.

Prirodzene nemožno zabudnúť na jeho pamätný koncert v hale na bratislavských Pasienkoch, kde ho kongeniálne sprevádzal Ondrej Lenárd a kde on zakončil svoje efektné vystúpenie už takmer povinnou Dusíkovou piesňou Najkrajší kút. Práve na tomto koncerte sa pri interpretácii vtedy už populárnej Nessun dorma odvážil na poslednom tóne urobiť malý trilok (z a2 na h2 a späť), čo som predtým ani potom nikdy nepočul.

Hoci spomínaná Blahova kniha je prechádzkou po celom umeleckom živote speváka s rozborom jeho najvýznamnejších kreácií, pre pochopenie jeho „veľkosti“ sú nesmierne dôležité prílohy. Jednak sú to vyjadrenia kompetentných ľudí charakterizujúce jeho umelecký prínos (Giancarlo Landini; Roberto Bellotti, autor talianskej monografie o Petrovi; Sieglinde Pfabigan), ale aj jeho javiskových partnerov. Z nich si dovolím zacitovať myšlienku sopranistky Lucie Aliberti (ktorá bohužiaľ len po istý čas naznačovala, že by mohla byť nástupkyňou Callasovej): „Jediný z poslednej generácie znova oživil čaro stredozemskej vokálnej zvučnosti.“

Rovnako významné sú ďalšie prílohy – súpisy významných javísk, na ktorých vystúpil, výber z jeho javiskových partnerov a partneriek, dirigentov, pod ktorými spieval, a súpis jeho profilových úloh. Z ich sumára vychádza, že v milánskom Teatro alla Scala spieval trinásť sezón, v Met medzi rokmi 1977 a 1991 vytvoril päť tenorových kreácií, v londýnskej Covent Garden spieval takisto päť úloh medzi rokmi 1978 a 1988, no jeho najfrekventovanejším javiskom bola Viedenská štátna opera. Tam medzi rokmi 1977 a 2000 vystúpil ako Rodolfo z Bohémy tridsaťkrát, v počte predstavení nasleduje Cavaradossi (28), Edgardo (25), Alfredo (24), Des Grieux (23) a Nemorino (21). Jeho najčastejšou sopránovou partnerkou bola jednoznačne Mirella Freni (ako Tatjana, Adriana Lecouvreur, Manon Lescaut, Amelia Grimaldi a na desiatich javiskách ako Mimi). Z našich rodáčok vystupoval s Gruberovou (Lucia, Rigoletto, Traviata), Popp (Rigoletto) i Beňačkovou (Onegin, Requiem, Bohéma). Spieval tiež s najvýznamnejšími barytonistami (Bruson, Cappuccilli, Milnes, Nucci) i basistami (Ghiaurov, Nesterenko, Ramey, Siepi) posledných troch desaťročí minulého storočia. Jeho javiskové kreácie dirigovali Abbado, Kleiber, Maazel, Mehta, Sinopoli a mnohí ďalší prvotriedni dirigenti. Všetky tieto a ďalšie veľké mená nájdeme aj vo fotoprílohe knihy.

  1. 1
  2. 2

Související články


Reakcí (5) “Jubileum hvězdy. Peter Dvorský slaví pětašedesátiny

  1. Oprava: „S firmou Decca (a Charlesom Mackerrasom) nahrával hlavne Janáčka (Števa, Boris, Janko Prus)“ Postavu Janka Prusa spieval Peter Dvorský v inscenácii Věci Makropulos v SND v roku 1973 (ako 22-ročný), na nahrávke s Ch. Mackerassom o 5 rokov neskôr už spieval samozrejme titulnú tenorovú postavu – Alberta Gregora.

Napsat komentář