Když se poprvé v SND při opeře volalo bravo. Vzpomínka na Margitu Česányiovou

  1. 1
  2. 2
O Margite Česányiovej som už písal mnohokrát, takže teraz pri stopiatom pripomenutí si jej narodenia som sa rozhodol (okrem sumáru jej činnosti v úvode) podrobnejšie sa venovať jej operným úlohám, v ktorých ma najviac oslovila.
Margita Česányiová (foto Magdaléna Robinsonová)
Margita Česányiová (foto Magdaléna Robinsonová)

Speváčka mojej mladosti

Ako viacero slovenských spevákov aj Margita Česányiová bola žiačkou profesora Jozefa Egema na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii. V Slovenskom národnom divadle pôsobila v rokoch 1933 – 1938, medzi rokmi 1939 a 1943 ako stály hosť a od sezóny 1943 – 1944 do sezóny 1976 – 1977 opäť ako riadna členka. Spočiatku sa profilovala ako hrdinka klasickej operety (Zorika z Cigánskej lásky, Helena Zarembová z Poľskej krvi, Lehárova Giudita a Hana Glovariová, Straussova Žofka z Cigánskeho baróna, Frimlova Rose Marie a tak ďalej. V tomto období jej umeleckej dráhy, trvajúcom približne do konca druhej svetovej vojny, sa zároveň postupne zapájala do operných inscenácií v odbore lyrického sopránu (Micaela, Margaréta, Manon). No jej obsadenie do úlohy Isabelly z Rossiniho Talianky v Alžíri už v roku 1935 naznačovalo, že vďaka tmavej farbe jej sopránu jej vývoj pôjde k náročnejším úlohám dramatickým. Prvé roky po vojnovej kataklizme už spievala úlohy mladodramatické (Smetanova Mařenka, Musorgského Marína Mníšek, Offenbachova Giulietta, Čajkovského Líza a Tatjana, Pucciniho Mimi). V roku 1951 dostala Štátnu cenu za kreáciu Leonóry vo Fideliovi, a to bol v podstate jej štart k dramatickým úlohám.

L. van Beethoven: Fidelio - Margita Česányiová (Leonora) - SND Bratislava 1960 (foto archiv SND / Gejza Podhorský)
L. van Beethoven: Fidelio – Margita Česányiová (Leonora) – SND Bratislava 1960 (foto archív SND / Gejza Podhorský)

Výrazné kreácie vytvorila v prvých slovenských operách (Zuza v Jánošíkovi, Milena v Svätoplukovi), bola popri Bartošovej Kostelníčke výbornou Jenúfou, ďalej Smetanovou Libušou a Anežkou z Dvoch vdôv, Irenou vo Wagnerovej opere Rienzi a Straussovou Ariadnou.

Konečne sa dostávam k úlohám, ktoré v jej kariére boli ťažiskové a ktoré som ako mladý divák sledoval takmer pri jej každom vystúpení. V Suchoňovej Krútňave, v ktorej vytvárala Katrenu v troch inscenáciách (1949, 1952 a 1965), ma u nej zvlášť zaujali dva momenty. V závere oboch slôh známej uspávanky predvádzala nádherné, mäkké a farebné piano na poslednej dlhej korunke („spí“). V upravenej Chalabalovej verzii (1952), ale potom ešte aj v Zacharovej folkloristickej inscenácii v samom závere opery, výborne spievala áriu (A ja, čo ja), ktorá sa už dnes vypúšťa. V roku 1958 alternovala s neskôr slávnou Ludmilou Dvořákovou úlohu Manon v Pucciniho opere. Boli sme vtedy ohúrení obrovským a tmavým materiálom českej wagnerovskej sopranistky, no Česányiovej Manon mala predsa bližšie k „talianskemu“ zvukovému ideálu. Ale aj ona (okrem spomínanej úlohy v Rienzim) sa mimoriadne úspešne popasovala s významnou wagnerovskou postavou. V roku 1957 spolu s Holanďanom Bohuša Hanáka, Erikom dr. Gustáva Pappa a neskôr aj Dalandom Ondreja Malachovského sa pričinila o skvelú spevácku úroveň v inscenácii Blúdiaceho Holanďana. Po balade Senty, pôsobiacej tajomným dojmom, jej výkon kulminoval v náročnom duete druhého dejstva s Holanďanom. Nepochybne jej najlepšou kreáciou v českom repertoári bola Milada z Dalibora (1957) vo Wasserbauerovej pôsobivej inscenácii.

B. Smetana: Dalibor - Dr. Gustáv Papp (Dalibor), Margita Česányiová (Milada) - SND Bratislava 1957 (foto archiv SND / Gejza Podhorský)
B. Smetana: Dalibor – Dr. Gustáv Papp (Dalibor), Margita Česányiová (Milada) – SND Bratislava 1957 (foto archív SND / Gejza Podhorský)

V prvej árii (Pohasnul den) sa niekedy pomalšie rozospievavala, no jej Jak je mi bolo plné dramatizmu, expresie a citu. Okrem toho krásne pôsobila jej zúfalá prosba smerovaná k Vladislavovi ukončená plynulým a vláčnym „odpusťte mu tak jako já“. V „žalárovom“ obraze sa v závere duetu s Daliborom dr. Pappa nezvyklo, no účinne rozhodli zaspievať frázu „když duše dvě“ s trojčiarkovým c v závere. V roku 1965 Opera Slovenského národného divadla uviedla Halévyho Židovku, dielo tak obľúbené Bratislavčanmi v medzivojnovom období. Speváčkina Recha bola pochopená výsostne dramaticky, jej v skutočnosti nie mimoriadne objemný hlas tmavej farby sa priam zázračne niesol ponad zvuk orchestra. Zdá sa mi, že pri záverečnej klaňačke sa v histórii Opery Slovenského národného divadla po prvý raz ozvali spontánne výkriky „bravó“, čo bola spravodlivá odmena za jej výkon (i výkon Jirku Zahradníčka).

V posledných pätnástich rokoch svojej umeleckej dráhy (1956 – 71) sa z nej stala naslovovzatá verdiovská sopranistka. Jej postavy z opier majstra Verdiho možno rozdeliť na dve skupiny. V tej prvej sú kreácie, ktoré vytvárala kvalitne, v druhej tie, v ktorých doslova excelovala. K tým prvým patrila Desdemona, jedna z lyrickejších postáv skladateľovej tvorby zrelého obdobia, a speváčka v slávnej Ave Maria dokázala, že vďaka vzornému legatu a schopnosti dynamickej diferenciácie je schopná interpretovať aj veľké lyrické plochy partov. Sopranistka spievala Leonóru z Trubadúra až v troch inscenáciách. Prvú (1947) som nezažil. V druhej z roku 1963 sa trocha trápila pri cabalette z prvého dejstva, no skvelý výkon potom podala v árii pred žalárom a hlavne v „miserere“, aj keď „nebrala“ (tak ako v tom čase v Salzburgu Leontyne Price) trojčiarkové c, ale len predpísané as2. V inscenácii z roku 1974 už nebola obsadená, no po nevydarenej generálke kolegýň ešte musela odspievať obe premiéry. Aj ako Abigail z Nabucca (1966) či ako Lady Macbeth (1968) mala krásne momenty, hoci k ideálu jej chýbala väčšia hlasová pohyblivosť v koloratúrnych behoch.

G. Verdi: Macbeth - Margita Česányiová (Lady Macbeth), Juraj Martvoň (Macbeth) - SND Bratislava 1968 (foto archiv SND / Jozef Vavro)
G. Verdi: Macbeth – Margita Česányiová (Lady Macbeth), Juraj Martvoň (Macbeth) – SND Bratislava 1968 (foto archív SND / Jozef Vavro)
  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář

Reklama